Autor textu: Matej Uhlár / Fotografie: archív Osmanyho Laffitu
Text sme prvý raz publikovali v čísle Jeseň 2021
Na moju otázku, kto sa môže stať módnou ikonou, s úsmevom odpovedal: „Niekto charizmatický, cieľavedomý, no proste niekto ako ja. Ale nie – hlavne človek musí milovať to, čo robí a musí sa naučiť byť empatický voči všetkým ľuďom. Lebo tí istí ľudia, ktorí ti budú pomáhať na vrchol, ťa môžu aj zachrániť, keď budeš náhodou odtiaľ padať.“ 55-ročný módny návrhár Osmany Laffita si vo svojom živote musel prejsť všeličím, aby z neho dnes bola vyrovnaná, šťastná a úspešná osobnosť.
Pri príprave na rozhovor s vami som sa častokrát prichytil pri tom, že som sa tak započúval do vašich názorov, do vášho príbehu, až som zabudol na všetko ostatné. Pripadáte mi ako človek, ktorý miluje svoj život…
V dnešnej dobe sa skoro každý sťažuje, že má život taký alebo onaký, že má problémy… Ja som však dostal ten dar, že som umelec celou svojou dušou – to znamená, že si lietam
vo vzduchu a život si maľujem na ružovo. (smiech)
To myslíte ako?
Verím tomu, že každý človek má právo byť šťastný. Má právo žiť si svoj život presne podľa svojich predstáv. Lebo iba tak môžeme prežiť každý jeden svoj deň naplno, tak, ako keby bol náš posledný. Keď moja mama spomína na moje detstvo, vždy mi hovorí, že som bol veľmi živé dieťa. V dobrom slova zmysle – už vtedy som veľmi rád maľoval, kreslil a hocičo vyrábal. Ja si pamätám, ako ma bavilo sledovať mravce v mravenisku. Napĺňalo ma to šťastím. Ale taktiež si spomínam, že stále som musel niečo robiť. Toto mi vlastne ostalo až dodnes. Síce som Kubánec, čo znamená, že na jednej strane som, dá sa povedať, veľmi lenivý, no na druhej strane som ambiciózny typ človeka, ktorý musí mať veci presne tak, ako sám chce. Proste to je ten môj ružový svet, ktorý som si vybudoval tvrdou prácou a ktorý si neustále každý jeden deň zdokonaľujem a robím krajším.
Pomohol vám tento váš osobitý, pozitívny prístup aj pri vyrovnávaní sa s tým, že ste orientovaný opačne ako väčšina spoločnosti?
Ja som sa narodil ako gej. Už ako malý som sa radšej hrával s dievčatami a s bábikami, ktorým som vymýšľal stále iné účesy. Človek s tým, kto je, žije už od detstva. Každý
z nás má predsa pocity. Každý z nás vie už ako malé dieťa pomenovať, čo ho robí šťastným. Preto si myslím, že ide skôr o to, aby sa vám podarilo nájsť tolerantný spôsob voči spoločnosti, voči vášmu okoliu, aby vás boli ochotní akceptovať takého, aký ste. Aj keď sa to možno na prvý, druhý, či x-tý pokus nepodarí, treba to stále skúšať a nevzdávať sa svojho šťastia. Mal som veľa blízkych, ktorí sa nevedeli vyrovnať s tým, že ich spoločnosť skrátka neprijala, a dnes už, žiaľ, nie sú medzi nami.
Bol aj váš coming-out náročný?
Opäť treba zdôrazniť, že mojou rodnou krajinou je Kuba, kde sa ešte v období môjho dospievania homosexualita považovala za trestný čin, za ktorý sa chodilo do väzenia, za ktorý ste boli znevýhodnení pri prijímaní do školy, do zamestnania a pod. Možno aj preto boli moje prvé vzťahy s dievčatami. Bolo to iba preto, aby bol pokoj v rodine. Všetko sa otočilo, keď som nastúpil na umeleckú školu, kde som mal svoj prvý vzťah s mužom, s mojím profesorom. Samozrejme, že sa to dozvedela moja mama, ktorá ma hneď zobrala k lekárovi, aby ma vyliečil. Našťastie sa mu podarilo nejako jej rozumne vysvetliť, že homosexualita nie je choroba, že je to skrátka spôsobené hormónmi. Dodnes si spomínam na rozhovor, ktorý sme s mamou viedli, hneď ako sme vyšli z nemocnice. Prízvukovala mi, že v posteli si môžem robiť čokoľvek, všetko čo ma urobí šťastným, ale za žiadnu cenu nemôžem tlačiť na väčšinu, na spoločnosť, aby ma akceptovala, keď ona sama to tak necíti. Prakticky mi tým povedala, že si musím vybudovať svoj vlastný svet, v ktorom sa budem obklopovať ľuďmi, ktorí ma budú mať radi takého, aký som, a zároveň byť súčasťou spoločnosti, v ktorej panujú isté zásady a presvedčenia, ktoré by mal každý z nás nejakým spôsobom akceptovať, ak nechce skončiť na jej okraji. Touto radou sa vlastne riadim dodnes. Tolerancia predsa musí byť z obidvoch strán, inak by bol zo sveta cirkus. No nie?
V jednom rozhovore ste sa vyjadrili, že móda nie je žiadny cirkus…
Neviem teda, či to vnímam iba ja tak, ale mnohí mladí návrhári akoby zabudli na to podstatné. Móda je biznis. Móda je ich povolanie, ktoré si zvolili na to, aby sa uživili, a na to, aby mohli byť spokojní a šťastní, že môžu v živote robiť to, čo ich naozaj baví a napĺňa. Mám rád, keď sa človek snaží prekračovať svoje limity – ja to robím každý deň, ale treba si uvedomiť, že aj forma, zaužívané zvyklosti a hlavne vkus majú v sebe čaro, ktoré zo sveta len tak nevyprchá. Ako umelec chápem všetky pokusy o stieranie hraníc a hľadaní nových možností. Chápem to, že každý umelec chce vo svojom diele zanechať nejaký odkaz. Podľa môjho názoru je však najsilnejší odkaz módneho návrhára ten, ktorý je možné využiť a ktorý dokáže ostať roky viditeľný v uliciach, a nie ten, ktorý sa odprezentuje iba na nejakej módnej akcii a po krátkom čase upadne do zabudnutia.
Vy sám ste na začiatku povedali, že si lietate vo vzduchu. Tak ako to s vami naozaj je?
Áno, veľmi rád si lietam vo svojom vlastnom svete. No našťastie mám vedľa seba manžela, ktorý je mojimi nohami a vždy ma zavčas z tých mojich krídel stiahne naspäť do reality. Pripomína mi, že byť kreatívny nestačí. Aby som sa mohol živiť tým, čo ma naozaj napĺňa, musím byť aj tolerantný voči tomu, čo chce nosiť spoločnosť. Vždy musím nájsť tú zónu prieniku medzi mojou umeleckou dušou a realitou. Tak to bolo aj v období, keď som si veľmi túžil adoptovať dieťa. Hoci sme s priateľom mohli, lebo v Belgicku je to možné, môj manžel bol ten, kto mi ukazoval aj druhú stranu mince. A vzhľadom na to, že sme sa rozhodli žiť v Českej republike, ktorá nie je ešte voči takejto rodine veľmi tolerantná, je dosť pravdepodobné, že naše dieťa by mohlo byť nešťastné, ak by vyrastalo s nami. A to aj vtedy, ak by sme mu zniesli modré z neba a darovali všetku lásku sveta.
Osmany Laffita
V roku 1987 sa presťahoval do vtedajšieho Československa. V roku 1999 začal pracovať ako módny návrhár na voľnej nohe. V roku 2005 získal ocenenie Designer’s Choice Award od španielskeho vydania časopisu Vogue. Svoje kolekcie predvádzal v New Yorku, Paríži, Miami a mnohých ďalších mestách. Jeho dlhoročným manželom je Guy Gheysens. Ako módny kritik účinkoval v relácii Popelka na TV Barrandov.
