Autorka textu: Ria Gehrerová / Foto: Film Expanded, portrét: Šimon Havel
Text sme prvý raz publikovali v čísle Jeseň 2021
Režisérka Barbora Chalupová nakrútila dokument o tom, ako sa v Česku nedarí presadiť manželstvá pre gejov a lesby. Hoci sú v Česku registrované partnerstvá schválené už od roku 2005, manželstvá sú zatiaľ v nedohľadne.
Chalupová vo filme Zákon lásky ukazuje, ako návrh zákona takmer štyri roky ležal v parlamente a politici sa o ňom báli rokovať a hlasovať. Hoci sú podľa prieskumov dve tretiny obyvateľov a obyvateliek Česka za manželstvá gejov a lesieb, silný hlas v debate má aj katolícka cirkev, česká Aliancia za rodinu či predsudky.
„Podarilo sa nám zachytiť obraz českého politikárčenia. Keď si divák do filmu dosadí akýkoľvek návrh zákona, ktorý je mu blízky a zaujíma sa oň, tak prepadne veľkej frustrácii a dopadne na neho bezvýchodisková snaha niečo zmeniť,“ hovorí o svojom filme Chalupová. Film sa bude dať pozrieť v októbri na Filmovom festivale inakosti. Text vznikol v spolupráci s Denníkom N.
V Česku sú registrované partnerstvá schválené už od roku 2005. Manželstvá pre gejov a lesby sa však aktivistom nedarí presadiť. Prečo?
Pretože snemovňa nemá odvahu hlasovať o tomto návrhu zákona. Po takmer štyroch rokoch natáčania sme sa stali svedkami len prvého hlasovania v prvom čítaní. Dovtedy ich celkom ignorovali. Myslím si, že sa boja o svoje kreslo a nie sú si istí, či je na to česká spoločnosť pripravená.
Podľa prieskumov sú za manželstvá aj pre gejov a lesby dve tretiny opýtaných. Prečo sa tejto témy politici boja, keď vidia, že väčšina ľudí je za?
Politici, ktorí túto myšlienku radikálne odmietajú, si to podľa mňa v skutočnosti ani nemyslia. Je to len populistický krok pred októbrovými voľbami. Napríklad pán poslanec Tomio Okamura (SPD) prehlásil, že by radšej vyskočil z okna, než aby si ho adoptoval homosexuálny pár. Lenže on má brata geja, s ktorým má dobrý vzťah, a je jasné, že to hovorí preto, aby sa dostal do novín a dal svojim voličom jasný odkaz, že s nimi vo voľbách počíta.
Proti manželstvám pre homosexuálne páry sú najmä konzervatívne kresťanské iniciatívy. Ako je to v ateistickom Česku?
Vzhľadom na to, že manželstvá pre všetkých už boli uzákonené v katolíckom Španielsku či v Severnom Írsku, nevidím veľký prienik medzi tým, či je spoločnosť katolícka a či v nej bude takýto zákon schválený. V Česku túto snahu dlhodobo brzdí strach z toho, čo by mohlo prísť po jeho schválení. Najčastejšie sa hovorí o tom, že to bude ničiť tradičné rodiny. Ale v čase, keď tu máme 55-percentnú rozvodovosť, by sme si asi mali opätovne položiť otázku, čo to vlastne je tá tradičná rodina.
Tradičná rodina je však tiež akýsi ideál, ktorý vytvorila cirkev. Ako do tejto debaty vstupuje cirkev v Česku? A aký má vplyv?
Mala som pocit, že malý, ale uvedomila som si, že hoci je česká spoločnosť ateistická, stojí na kresťanských základoch a na ľudí preto pôsobia aj cirkevné autority. Zasahuje to napríklad aj mňa. Pochod za rodinu nebýva namierený len proti rovnakopohlavným zväzkom, ktoré sa ma osobne netýkajú, ale napríklad aj proti potratom. A to už sa ma týka. Pochody za rodinu v Česku nie sú obrovské, ale majú tu silnú základňu, ktorú je počuť.
Proti manželstvám pre všetkých v Česku vystupuje aj Jana Jochová z českej Aliancie za rodinu. Je manželkou Romana Jocha, riaditeľa slovenského Inštitútu pre výskum práce a rodiny. Ten tam bol dosadený ministrom práce, aby do inštitútu priniesol aj konzervatívnejšie názory. Dokáže Jana Jochová podľa vás v Česku zastaviť snahu zaviesť manželstvá aj pre gejov a lesby?
Myslím si, že nie. Aj preto, že ich organizácia niektoré kroky nie celkom domyslela. Spočiatku mala v mojom dokumente vystupovať ako jedna z hlavných postáv, teda ako opozícia voči Czeslawovi Walekovi, šéfovi iniciatívy Jsme fér, ktorá sa snaží uzákoniť manželstvá aj pre rovnakopohlavné páry. Okolo roku 2019 však mala Jochová v médiách veľmi homofóbne vystúpenie. Hovorila, že ak by bol jej syn gej, tak by si priala, aby zostal sám. Polemizovala tiež o tom, či homosexualita nie je choroba. Vtedy som si uvedomila, že ona nie je protistrana, ktorú hľadám.
Prečo?
Chcela som nakrúcať o manželstve, a nie o homosexualite ako takej. Tieto otázky už má česká spoločnosť v 21. storočí zodpovedané. Niektorí jedinci ako Jochová však evidentne nie. Rétorika Aliancie za rodinu sa časom zmenila a do médií už vysielali najmä svojho právnika, ktorého názory neboli také ostré. Sami teda Janu Jochovú dali trocha do úzadia.
Hlavnou tvárou sa teda stal právnik Jan Gregor. Mohol by byť úspešnejší v snahe zastaviť iniciatívu Jsme fér?
Rétoricky je určite schopnejší. Je to mladý chalan a je to pre nich dobrá voľba.
Jochová však bola pomerne úspešná, podarilo sa jej v parlamente v prvom čítaní presadiť návrh, aby manželstvo muža a ženy v Česku dostalo ústavnú ochranu. Rovnako je to aj na Slovensku. Celý proces však zastavil koniec volebného obdobia, a jej návrh bude musieť znova prejsť snemovňou. Prakticky rovnako skončil aj návrh manželstiev pre všetkých. V prvom čítaní ho poslanci schválili, ale po voľbách bude musieť byť predložený znovu. Môže byť Jana Jochová so svojou iniciatívou úspešná? Viete si predstaviť, že by sa manželstvo muža a ženy dostalo do českej ústavy?
To závisí od októbrových volieb. Myslím si však, že to neprejde, pretože to spoločnosť ani sami poslanci nechcú. V snemovni sa o týchto dvoch návrhoch hlasovalo v apríli. A práve preto, že poslanci nechceli povedať svoj názor, tak schválili obe novely a predĺžili rokovania vo výboroch, aby to už snemovňa do volieb nestihla prejednať. Bol to ich odkaz spoločnosti, že sa nedokážu rozhodnúť, a preto poslali do ďalšieho čítania dva protichodné návrhy. Z môjho pohľadu je to ešte väčší alibizmus než odkladanie akéhokoľvek rokovania o návrhu, ktorý im tam ležal na stole. Mali dostatok času sa rozhodnúť, či ho podporia, predložený bol takmer štyri roky a rokovalo sa o ňom 15 hodín.
Spomínate si na nejaký argument za alebo proti, ktorý dokázal zmeniť názor protistrany? Právnička Jsme fér napríklad argumentovala tým, že uzavrieť manželstvo môžu aj vrahovia alebo ľudia, čo neplatia výživné na deti, no nie dvaja muži alebo dve ženy. Veľká časť odporcov sa zasa odvoláva skôr na pocity, že je to niečo neprirodzené alebo nechutné.
Predsudky, ktoré spoločnosť má, zvyčajne miznú, keď sa ľudia stretnú s reálnym homosexuálnym párom a vidia, že rieši úplne rovnaké problémy a teší sa z tých istých vecí ako oni. Na príklade Holandska, kde je manželstvo pre všetkých schválené už 20 rokov, vidíme, že to nijako neohrozilo heterosexuálne vzťahy. Nie je to žiadne privilégium, len majú všetci rovnaké práva. Ľudia, ktorí sú proti, sa často boja, že naozaj prídu o svoje istoty. Sú to ľudia, ktorí prídu z práce, ktorá je zle platená, majú drahý nájom a na krku exekúcie a ďalšie problémy, ktoré v Česku máme, a zrazu prídu domov a tam majú niekoho, koho milujú a je to ich istota. Časť z nich má pocit, že to jediné, čo majú a čo sa im podarilo, je manželstvo a rodina, a že im to niekto chce vziať. Lebo tak protistrana často argumentuje, hrozí, že ak sa gejovia a lesby budú môcť sobášiť, spôsobí to rozpad civilizácie, zničí sa tradičná rodina a nastane nová doba. Nie je to však pravda. Pre heterosexuálne páry to nič nemení. Ich blízki by navyše mohli žiť šťastnejším životom a nie v neistote. Pre mňa je najdôležitejší argument za svadby aj pre gejov a lesby ten, že deti, ktoré vyrastajú v ich rodinách, lebo sú napríklad z predchádzajúceho manželstva, nie sú chránené. Ak sa totiž niečo stane biologickému rodičovi dieťaťa, ktoré spolu vychovávajú, bude o jeho osude rozhodovať súd a otec alebo matka, ktorí ho po celý čas vychovávali, naň nemajú žiadne práva.
V dokumente ukazujete, že okrem cirkvi a pani Jochovej v Česku proti LGBTI+ komunite vystupujú aj agresívnejšie a vulgárnejšie skupiny, ktoré priamo protestujú na Prideoch alebo iných spriatelených podujatiach. Dá sa povedať, čo je to za skupinu ľudí?
Sú to rozhnevaní českí náckovia, ktorí sú nielen proti manželstvu, ale aj proti samotnému Prideu. Protestujú proti nemu každoročne. Hoci je ich vystupovanie veľmi agresívne a hlasné, nie je ich mnoho, a dav na Dúhovom pochode ich poľahky prevalcuje.
V dokumente mapujete najmä snahy iniciatívy Jsme fér o presadenie manželstva pre všetkých. Nelákalo vás podrobnejšie nahliadnuť aj do toho, ako fungujú iniciatívy namierené proti nim?
Viac ako samotná vyhrotená debata ma zaujímal legislatívny proces a cesta zákona. Pracovne tomu hovoríme tragikomická road movie. Chcela som vidieť lobing v poslaneckých kluboch, ako sa tvorí iniciatíva. Od vzniku, zbierania petičných podpisov až po osobné schôdzky a prezentácie, ktoré by k tomu mali dopomôcť. Nečakala som však, že sa ten zákon zasekne v prvom čítaní, a že tá cesta bude takáto krátka. Dramaturgia filmu sa teda síce zmenila, ale podarilo sa nám vďaka tomu zachytiť obraz českého politikárčenia. Keď si divák do filmu dosadí akýkoľvek návrh zákona, ktorý je mu blízky a zaujíma sa oň, prepadne veľkej frustrácii a dopadne na neho bezvýchodisková snaha niečo zmeniť. Ja sama som si dávala otázku, či by som mala dostatok energie, trpezlivosti a sily bojovať s českou spoločnosťou, a najmä so snemovňou.
Budete snahu o uzákonenie manželstiev pre gejov a lesby sledovať aj v ďalšom volebnom období?
Budem, ale len ako občianka, nie ako filmárka. Stáli sme pred dilemou, či to bude ešte dlhší časozberný dokument, ale rozhodli sme sa, že máme dosť materiálu a že tá debata sa bude aj tak nasledujúce štyri roky iba opakovať. Zo zahraničia vieme, že debata je všade rovnaká a aj argumenty sú rovnaké na oboch stranách. Radšej než popisovať túto debatu odznova, sme si povedali, že sa pred voľbami staneme súčasťou tej debaty.
Na Slovensku je v súčasnosti snaha skôr presadiť „životné partnerstvá“, ktoré by fungovali podobne ako registrované partnerstvá a mohol by ich uzavrieť homosexuálne aj heterosexuálne páry. Aktivisti sa tak snažia vyhnúť nálepke registrovaných partnerstiev aj manželstiev. Je takáto snaha o postupnú zmenu aj v Česku? Napríklad posilniť inštitút registrovaného partnerstva tým, že by páry získali viac práv?
Na stole bola aj možnosť, že by sa registrované partnerstvo posilnilo o niektoré práva, ale nevolalo by sa to manželstvo. V niektorých prípadoch sa to totiž často stáva debatou o pojme a nie o právach. Ale to iniciatíva Jsme fér odmieta. Stále by to totiž znamenalo delenie ľudí na dve skupiny. Navyše sú pod tlakom výčitky, že pri presadzovaní svojich práv používajú salámovú metódu. Z môjho pohľadu registrované partnerstvo nič neprináša, je to len akési schválené českou spoločnosťou, že dvaja ľudia môžu žiť spolu. Urobia si „garden párty“, ale to je asi tak všetko. Iniciatíva Jsme fér to odmieta aj preto, lebo chcú všetky práva naraz a vidia, že česká spoločnosť je na to pripravená.
Na svoj film ste vyzbierali viac ako 700-tisíc českých korún (asi 28-tisíc eur). Podobnú zbierku ste robili aj pri filme V sieti o zneužívaní detí na internete, ktorý ste režírovali spolu s Vítom Klusákom. Dajú sa dnes filmy nakrúcať tak, že sa spoľahnete na pomoc a podporu bežných ľudí v zbierkach?
Pred rokmi by som sa takúto zbierku neodvážila urobiť. Ale mám pocit, že už k nám tento spôsob financovania pomaly prichádza. Vo videohernom priemysle je bežné, že si ľudia predkupujú hry alebo ich financujú sami. Množstvo tvorcov už takto funguje. No ak usporadúvate takúto zbierku pre film, nie je to ani tak kvôli financiám, ale aj kvôli PR. Jej súčasťou je aj prvý trailer a oficiálne tým teda oznamujete, že to točíte. Na rozdiel od hraných filmov, keď sa film promuje v podstate od začiatku, si dokumentárny film tvorcovia nechávajú dlho pre seba, aby sa im ich zámer podaril. Film V sieti bol finančne veľmi náročný, pretože sa nakrúcal v ateliéri, rozpočet mal ako lacnejší hraný film.
Hoci mal podporu od partnerov aj od štátneho fondu Českej televízie, zbierka naň bola v podstate volaním o pomoc, aby sme ho mohli dokončiť. Rovnaké to bolo aj pri filme Zákon lásky. Na začiatku sme netušili, že budeme nakrúcať časozberný dokument. Iniciatíva Jsme fér bola rozbehnutá, optimistická, ja sama som sa tým nechala naivne presvedčiť, že v priebehu roka a pol bude film nakrútený. Ale tým, že sa nakrúcanie predĺžilo, potrebovali sme ďalšie financie. Nechceli sme robiť nejaký merch, ktorý by sme museli opäť vyrábať. Zvolili sme si inú cestu a oslovili sme množstvo celebrít a umelcov, ktorí nám do zbierky darovali nejaký predmet alebo zážitok. Bolo tam fotenie s Robertom Vanom, piknik s hercami Janom Cinom a Petrom Vančurom, knihy. Stal sa z toho v podstate e-shop. Aj preto sa nám podarilo vyzbierať viac, ako sme pôvodne potrebovali.
Koľko stojí nakrútiť časozberný dokument, ktorý vzniká štyri roky?
Pár miliónov korún.
Uvažovali ste o tom, že ak vyzbierate viac ako pol milióna, budete distribuovať film aj na Slovensko a do ďalších východnejších či balkánskych krajín, „kde sa debata o manželstvách gejov a lesieb ani nezačala“. Myslíte, že by váš film mohol zmeniť náladu v týchto krajinách?
Takéto ambície nemám. Myslím si, že ten film môže pomôcť iniciatívam, ktoré sa o takúto zmenu snažia alebo ľuďom, pre ktorých je to blízka téma. Niektorých to môže inšpirovať, aj keď dokument sa nekončí happy endom. Určite je zaujímavé vidieť tú debatu o návrhu takto koncentrovane, v 90 minútach. Keď sme film púšťali zahraničným selektorom na západe, teda v Kanade, Švédsku a Dánsku, hovorili, že film je veľmi lokálny a dal by sa nakrútiť v každej krajine, ale najviac ich prekvapila rétorika v snemovni, že si politici môžu dovoliť prirovnávať homosexuálov k praktikujúcim pedofilom a zoofilom. Pýtali sa nás: „Ako si to niekto môže dovoliť povedať?“ Šokovalo ich, že rétorika v snemovni je v takomto stave. Je to však výstižný obrázok toho, čo sa deje v strednej a východnej Európe.
So špeciálnou verziou filmu V sieti ste plánovali ísť aj do škôl, ale veľmi rýchlo prišla pandémia. Dostal sa film aj medzi tínedžerov a tínedžerky?
Bohužiaľ, pandémia celkom zastavila školské projekcie. Mali sa im premietať akési zjednodušené verzie s edukatívnymi vstupmi, v ktorých naše herečky vysvetľujú, čo sa im deje a ako tomu zamedziť. Absolvovala som aj niekoľko debát po týchto projekciách, ale potom sa zavreli kiná a teraz čakáme, kedy to školám budeme môcť pustiť znovu. Myslíme si, že ak to deti uvidia v kine a po filme bude nasledovať debata s expertom alebo s tvorcami, tak to bude lepšie, ako to púšťať v triede, kde budú deti pozerať do telefónov. Potrebujeme, aby to vnímali. Učitelia a učiteľky majú už dnes k dispozícii množstvo materiálov, ktoré si potom môžu s deťmi v triedach prebrať. Projekt na školách však bude určite pokračovať.
Jedna z herečiek po filme hovorila o tom, že mala z natáčania nočné mory a viacerí z filmového tímu to museli sami v sebe nejako spracovať. Ako to zasiahlo vás?
Myslím, že všetci sme z toho mali nočné mory, najmä počas nakrúcania, ktoré trvalo desať dní. Keď som sa z ateliéru po nakrúcaní vracala domov, tak som si už nezapínala počítač ani žiadnu obrazovku, pretože ma to desilo. Aj keď sme si pred nakrúcaním robili výskum a rešerš o tej téme, prekvapilo ma to množstvo dospelých jedincov, ktorí tie akože dvanásťročné figurantky oslovili. V priebehu desiatich dní to bolo 2500 ľudí. Zaskočilo ma, že si muži, a v jednotkách aj ženy, neuvedomovali, že takáto skúsenosť a agresívna komunikácia môže deti doživotne poškodiť. Mali pocit, že keď je to online, nič to neznamená.
Vy ste sa ako tínedžerka stretli s niečím takým?
Nie, ja som nikdy nemala ani nemám sociálne siete.
Nesnažili sa s vami po odvysielaní filmu dodatočne skontaktovať niektorí muži a vyhrážať sa vám?
Jeden z nich chcel byť z filmu vymazaný a riešil to cez právnika. Ale mali sme dostatok dôkazov na to, aby vo filme mohol zostať, takže sme sa ním nedali zastrašiť. Bolo to tak široko medializované, že sa nás nikto ďalší neodvážil osloviť a radšej sa stiahli, aby na seba neupozorňovali.
Jeden z tých, koho identitu ste vo filme ukázali, bol aj mladý muž, ktorý s herečkami naozaj komunikoval ako s deťmi a nesnažil sa ich nijako obťažovať alebo zneužiť. Boli ste s ním potom v kontakte?
Áno, v strižni sme mu pustili záznam a chceli sme sa s ním dohovoriť na súhlase, či môžeme jeho tvár odtajniť. Vedel, v akom kontexte sa bude nachádzať, a súhlasil s tým.
Bol to jediný muž, ktorý s herečkami komunikoval nevinne?
Bohužiaľ, áno. Bol to posledný hovor celého nakrúcania.
