Autor textu: Kristián Lazarčík / Fotografia: KK Bagala
Text sme prvý raz publikovali v čísle Zima 2021
Kristián Lazarčík za krátku prózu Zrazenina získal prémiu v aktuálnom 25. ročníku literárnej súťaže POVIEDKA 2021. Autor má dvadsaťdva, jeho morálka je v pohode a na hlave má čerstvo odfarbené blond vlasy, ktoré našťastie už nepripomínajú ošťatú slamu. Je stále rovnako vychudnutý ako protagonistka jeho poviedky, miesto pásikavého oblečenia teraz radšej nosí čiernu, píše, odkedy sa to naučil, súťažne asi od sedemnástky po tom, ako konečne nabral nejaké sebavedomie (alebo ho stratil úplne?). Žije v Piešťanoch, prechodne v Bratislave, kde v tomto období študuje scenáristiku a dramaturgiu na VŠMU. Katarzné momenty dosahuje predovšetkým pri tvorbe, tá pre neho predstavuje úplnú slobodu.
Suka sa často nechávala ponižovať mužmi. Dokonca sa občas zdalo, že jej to robí aj radosť. Pripomína jej to roky na strednej škole v chlapčenskej šatni. Vždy sa na hodinu telocviku ostýchala prezliekať pred ostatnými. Chlapci do seba sebavedomo strkali, nahlas sa smiali a prekrikovali, šľahali sa medzi sebou zvinutými tričkami po nahých chrbtoch a ramenách, oveľa silnejších a tmavších, než boli tie jej, útle a mdlé. Nikto si ju nevšímal a ona fyzicky cítila, ako nepatrí do toho testosterónom presiaknutého vlhkého prostredia, raziaceho pachom nôh, potu a zmesou ťažkých, korenistých parfumov určených pre mužov.
Rozopla si gombík na džínsoch, rýchlo si ich stiahla na stehná a potom sa posadila, okrajom trička zakrývajúc rozkrok v boxerkách. Zvliekla si džínsy cez členky. Už od detstva bojovala s pocitom, že v jej lone musela nastať chyba, pretože vôbec nebolo ploché a zaoblené ako by si želala, aké cítila, že by malo byť, ale vystupujúce zvislo do priestoru. Zbytočný falický prívesok.
Suka si práve prevliekala tričko cez hlavu, keď do Adama, chlapca z vyššieho ročníka, sotil jeho spolužiak a Adam celou váhou svojho tela vrazil do Suky. Bol by ju zrazil na zem, keby ju pevne neuchopil okolo pása a nepritisol k sebe v snahe zabrániť pádu. Suka na sekundu pod dlaňou zacítila napnutú pokožku Adamovho prsného svalu. Neskôr jej napadlo, že by sa doň najradšej zahryzla ako do jablka.
Sorry, povedal vtedy Adam, a spustil dlaň z jej pásu.
Suka v milostnom vzťahu s Intelektuálom už dlhodobo nie je šťastná. Prekáža jej absencia sexu, prejavov nežností, rozdelenie jedného, spoločného života do dvoch miestností, v ktorých každý zvlášť prežíva svoje dni až do ich konca. Jej svet pohltil život domácej gazdinky. Umývanie riadu a utieranie kuchynskej linky je Intelektuálovi cudzie, preto to všetko robí sama.
Keď k Intelektuálovi prvýkrát prišla, našla v jeho upchatom kuchynskom dreze špinavý riad vytŕčajúci spod kvasiacej hladiny, nad ktorou sa vznášal zatuchnutý, hnilobný pach. Intelektuál chcel Suke naservírovať drobné občerstvenie, preto bez hanby vytiahol spod kalnej hladiny tanier, pretrel ho špinou nasiaknutou špongiou, opláchol a jedlo sa mohlo podávať. Suku by z toho za normálnych okolností naplo, lenže ona bola práve vtedy nesmierne zamilovaná, a pretože je láska veľká vec, dokáže potlačiť aj jej dávivý reflex. Špina-nešpina, milovať sa musí a bez podmienok!
A tak Suka miluje Intelektuála aj vtedy, keď ju v jeden večer začne obviňovať z absolútne neprípustného tónu hlasu, akým ho požiadala, aby eidam nabudúce lepšie zabalil do fólie po tom, ako si ho nastrúha do špagiet, pretože inak zoschne a zostane nepoužiteľný. Intelektuál nezaváha a okamžite Suke pripomína, že je len dedinská piča, a čo už len ona vie o skladovaní syrov, sedliačka nevzdelaná, syry majú byť tvrdé, zrejú aj niekoľko týždňov či mesiacov, dokonca rokov, vôbec ho neserie, že sa bavia o dvesto-päťdesiatgramovom eidame z Jednoty, veď Suka sa nevyzná ani v syroch, ani vo vínach, kurva, veď nakoniec ani vo svojom vlastnom živote sa nevyzná, mala by zájsť k psychológovi, preto jej tak prepína, lebo sa nevie vyrovnať s tým, čo sa jej vtedy stalo, o čom mu kedysi dávno povedala, bolo toho na ňu vtedy veľa, on to chápe, ale nemôže si to donekonečna kompenzovať na ňom, používať neprístupný tón hlasu a najlepšie ho ani žiadať o zabalenie eidamu do fólie, treba len mať dobrého psychológa, nie tú kravu, ku ktorej chodila kedysi, aby jej pomohla vyrovnať sa s tým všetkým, čo sa dialo, krava síce titul mala, ale ešte viac Suku dojebala, Intelektuál predsa dobrú psychologičku pozná, môže dať Suke kontakt, rovno ju objednajú na terapiu, bude dobre, miluje ju, ale toto robiť nemôže, toto naozaj nie.
Suka len prikyvuje, potom sa rozplače a ospravedlňuje Intelektuálovi, veď on ju miluje, on to myslí dobre, chce jej len pomôcť vymotať sa zo spleti tých sračiek, možno je naozaj niekedy toxická mrcha s psychickými problémami a ani to nevidí, pretože psychicky narušení ľudia predsa nevedia, že im jebe.
Dá teda Intelektuálovi za pravdu, viac ho už nežiada, aby syr balil do fólie, radšej ho balí sama a popri tom umýva riad a upratuje a každý si žije svoje dni vo svojej vlastnej izbe, hlavne, že je pokoj, harmónia a že sa bezpodmienečne milujú, všetko sa dá, keď dvaja chcú.
Neskôr má však Suka pri umývaní riadku robotu ešte aj s popieraním vtieravej domnienky, že si jej intelektuálny frajer honí na fotoportréte a básňach s erotickým nádychom akéhosi ázijského mladého básnika. Suka raz Intelektuálovi len tak bez zaklopania vtrhla do pracovne a on sa pri počítači zrazu strhol presne takým tým nezameniteľným spôsobom, ako sa strhne človek vyrušený pri masturbácii. Suke to neustále vrzúka v hlave, najradšej by sa Intelektuála na rovinu opýtala, či si honil na ázijskom básnikovi, aspoň si to nebude musieť neustále preberať v hlave ešte aj pri takej milovanej činnosti, akou je umývanie riadu, bude aspoň vedieť. Lenže Suka tuší, že ak by sa ho aj opýtala, Intelektuál by sa urazil a ona by si pri umývaní riadu miesto popierania vtieravej domnienky spytovala svedomie, ako jej niečo také mohlo vôbec napadnúť, veď Intelektuál ju bezhranične miluje, chápal by asi, že je jebnutá, preto jej to mohlo skrsnúť v tej chorej hlave, ale inak by jej to dal riadne vyžrať tichou domácnosťou a nie je nič na svete, čo by Suka nenávidela väčšmi, než tichú domácnosť.
Tak sa na to Suka radšej vykašle, treba zachovať harmóniu, milovať bezpodmienečne, doumýva riad, utrie si ruky. Jej bezpodmienečne milovaný frajer je už hore, niečo si ťuká do notebooku v jej spálni, stále neprešiel do svojej pracovne, Suku to teší, strávia spolu príjemné ráno. Prejde preto k oknu, vyťahuje si cigaretu a usadí sa do ratanového kresla. Suka vyfukuje hustý cigaretový dym a pozoruje svojho Intelektuála, ktorému dnes ráno akosi ovísajú ústa.
Čo ti je? spýta sa Suka, na čo Intelektuál automaticky a odmerane odvrkne, že nič. Suka si potiahne z cigarety a mykne ramenom, že sa jej dnes len zdá akýsi zvláštny, preto sa pre istotu pýta, či sa náhodou niečo nedeje, môžu sa o tom spolu porozprávať.
Suka sa pri Intelektuálovi naučila, že slovo zvláštny, rovnako ako aj mnoho iných slov, treba vedieť používať iba na vyhradene správnych miestach. Toto bol ukážkový príklad vyhradene nesprávneho využitia slova zvláštny. Intelektuál sa v tom momente napaprčene postaví zo svojho špinavého gauča, na ktorom Suka už mnoho nocí prespáva a z ktorého sa jej vyhadzuje pleť, oborí sa, čo rýpe, prečo by mal byť zvláštny, hlavne, že ona je vždy v pohode, a odplachtí do svojej pracovne.
Suka zostáva sedieť v ratanovom kresle aj s cigaretou v prstoch a mrzí ju, že svoju otázku nevedela položiť nežnejšie, možno naozaj pôsobila podrývačne, veď ani jej by sa nepáčilo, keby do nej niekto stále hustil, či jej niečo je, keď jej predsa nič nie je, no mala byť radšej ticho a nič sa nepýtať. Tomu sa hovorí zle odhadnutá situácia, Suka. Suka si tak ešte chvíľu spytuje svedomie, keď jej naraz kamoška pošle screenshot z Intelektuálovho instagramového storíčka (Suka instagramom nedisponuje) a pýta sa, či sa medzi nimi opäť niečo stalo. Na screenshote je selfíčko: Intelektuál hľadí do objektívu, za vážnosťou jeho tváre sa skrýva melancholický smútok, subjektívne zachytenie hlbokého emočného interiéru duše, veľmi estetické, ako sa na Intelektuála patrí, a k tomu textík o tom, aký je dnes len ohavný deň a ako sa Intelektuál, chudáčik, nemá ani s kým porozprávať, hešteg soušl enksaity.
To sa Suky dotkne. Tak ona tu celé dni je, nežná a submisívna, milujúca a otvorená pre jeho boľavé srdiečko, pripravená kedykoľvek svojho milého vypočuť, podporiť, roztiahnuť nohy, ešte ho aj nabáda do rozhovoru, za čo ju vypičuje a vzápätí sa bez hanby sťažuje celej sociálnej sieti, len jej nie?
Suku konečne osvieti, pobalí si svojich pár vecí, neskôr zistí, že polovicu svojho majetku u neho aj tak zabudla, dotiahne kufor ku dverám, povie mu, že je manipulátor a že si radšej nájde neintelektuálne hovädo, čo ju bude aspoň dobre prášiť, než intelektuálneho psychoša, čo jej miesto prášenia iba lezie na city. Kľúče ti hodím do schránky, čau, zakončí Suka svoj prednes, a nato za sebou zabuchne dvere jeho bytu.
V tomto období Suka o sebe rada nahlas prehlasuje, že je cynická piča s narušenou morálkou. Je už pár mesiacov po rozchode s Intelektuálom, má dvadsať a na hlave zle odfarbené a odrastajúce blond, pripomínajúce ošťatú slamu. Pleť sa zlepšila, no Suka je stále rovnako vychudnutá, možno ešte väčšmi než predtým, ak je to vôbec ešte možné, fajčí jednu od druhej a zatiaľ ešte nepostrehla, že jej každým ďalším dúškom z cigarety nenápadne hrubne hlas. Žije pomerne neusporiadaným spôsobom života, neusporiadaným najmä v jej hlave. Medzi jej koníčky teraz miesto umývania riadu a upratovania patrí chľastanie a nezáväzný sex s mužmi, ktorých mená si ani za boha nevie zapamätať, pretože s nimi spí vždy len nadrbaná.
Prvotný katarzný účinok, ktorý Suka dosiahla po rozchode s Intelektuálom, takmer úplne vyprchal a jej sa teraz už niekoľko týždňov žiada zažiť zase niečo nové, opäť také silné. A preto, keď Suka vystupuje z auta o nula celá nula jedna promile triezvejšia a už opäť jej nymfomanskú dušu premkne ten dobre známy previnilý pocit zo svojej existencie, rozhodne sa, že bude so svojím životom konečne niečo robiť, a od momentu, ako zabuchne dvere auta tohto muža, ktorý sa s ňou teraz lúči s dobrosrdečným úsmevom na tvári mylne presvedčený o tom, že si Suka jeho meno pamätá, bude lepším človekom.
A tak si Suka povie, že konečne niečo napíše, pretože za posledný rok nenapísala takmer nič, iba množstvo poznámok, z ktorých je väčšina aj tak nepoužiteľná, lebo ich písala, keď bola pod obraz, takže niektoré z nich po sebe nevie ani rozlúštiť, no a tie zvyšné sú akési podivné polopravdy a postrehy, ktoré jej v delíriu pravdepodobne prišli očarujúco poetické, no za triezva usúdila, že sú to prázdne kraviny a ona je najskôr tiež prázdna kravina, čo by si mala väčšmi kontrolovať konzumáciu alkoholu.
Píše. Bude to o toxickej dvadsiatničke, nazve ju nejakým zvieracím menom, napríklad Vespula Vulgaris, vlastne asi všetky postavy v príbehu sa budú volať zvieracím menom, no a Vespula bude vysadená na nosenie výhradne pásikavého oblečenia, po rozchode sa z nej stane promiskuitná fľandra, ale sexuálnych partnerov nestrieda preto, že by ju promiskuita napĺňala, robí to v snahe nájsť toho najsilnejšieho, no skrátka alfa samca, ktorý ju dokáže fyzicky aj psychicky roztrieštiť a nadobro zmazať jej zbastardenú povahu. Verí, že sa z nej tak môže stať lepší človek.
Suka prestane písať. Ona predsa nie je masochistka ako Vespula, nechala nanajvýš nejakého intelektuála, aby ňou emočne manipuloval, no nikdy násilný sex nezažila, nikdy ju pri tom žiadny muž neudrel ani jej nenadával. Ako by mohla písať o niečom, čo nepozná? vraví si.
Poviedku o Vespule preto nikdy nedokončí. A potom stretne Psa.
Začne sa to celkom nežne.
Pes je vyučený murár, vyrastal v detskom domove, teraz nárazovo prebýva kde sa dá. Pes je krásny – mocné ramená, široký hrudník, ospalý, arogantný výraz v tvári – Suke je napohľad jasné, že je to pičus. Jeho pravé exotické meno si pamätá zhruba prvú polhodinu po tom, ako sa jej predstaví, následne ho začne komoliť, až ho radšej nejaký čas neoslovuje vôbec nijako, a tak medzi nimi zostane ticho. Suka teda objavuje čaro spoločného mlčania, ktoré vôbec nie je trápne, napriek tomu, že sa ešte len spoznali, práve naopak, po ureptanom Intelektuálovi jej Psova mĺkvosť náramne imponuje.
Vidí ho, ako sa opiera do operadla stoličky: prežúva žuvačku, nakláňa hlavu, díva sa na ňu pohľadom, ktorý ona už teraz miluje, a spravila by čokoľvek na svete, len aby sa na ňu nikdy neprestal pozerať takto. Postupom času, ale až oveľa neskôr, sa to z jeho očí celkom stratí, ten pohľad zostane zvečnený len v prvých momentoch ich stretnutia a na ne si ona spomenie až dlho po tom, ako sa rozídu. No teraz by sa do jeho pohľadu najradšej obliekla.
Pár hodín nato sa spolu vyspia, Suka ho zvedie, prvýkrát je ona tou iniciátorkou a Pes jej to robí tak dobre a tak intenzívne, že ona mu takmer úplne mimovoľne do ucha zašepká, že ho miluje. Našťastie to nespraví, no o to viac ju prekvapí, keď jej to o niekoľko dní neskôr povie on sám.
Suka, samozrejme, nie je naivná, vie, ako to chodí – ľudia sa zamilujú, do mesiaca zasa aj odmilujú a hovno z celej lásky. Hlavne sa príliš nezaľúbiť, neidealizovať, tak to treba brať, ona to tak berie a je spokojná.
Ibaže postupne to tak brať zabúda. Raz ráno mu pod okom nájde vypadnutú mihalnicu, vezme ju špičkou prsta z jeho tváre a zašepká: Zatlač. On ukazovákom pritlačí o ten jej, hľadí jej do tváre, ich ruky sa tlakom jemne rozochvejú, potom povie: Pusti. Mihalnica zostane na špičke Psovho prsta. Budeš mať šťastie, zašepká Suka, posteľné obliečky mäkko šuštia, ako z nich nahá a bosá zlieza na zem.
Potom spolu niekam cestujú vlakom, Pes rozpráva priveľmi hlasno, žena sediaca vo vedľajšej uličke zdvihne pohľad od knihy a pozrie ich smerom, no Suka nič z toho nevníma, ani Psa nepočúva, len sa zadíva na mastný otlačok, čo niekto zanechal na okne vlaku, a v hlave jej zrazu skrsne: môj muž rozpráva priveľmi hlasno; a ona sa do tej myšlienky totálne zamiluje, označenie Psa ako jej muža ju z neznámeho dôvodu hreje pri srdci, pozrie sa mu do tváre a naozaj má pohľad túlavého psa, vrčí na všetkých okolo okrem nej, ju si bráni, vo vlaku mu dokonca revízorka dvakrát skontroluje lístok, napohľad pôsobí ako výtržník, nič dobré od neho nečakať, lenže ju si bráni, pri žiadnom mužovi, s ktorým bola, jej ženská stránka nevynikala tak veľmi, ako keď je s ním, pri ňom sa cíti ako dáma, tichá, slušná a nevinná v pásikavom svetríku.
Prejde jej dvakrát skontrolovaným lístkom po kolene – cink. Zdvihne pohľad, žmurkne na ňu a ona v tej chvíli cíti, že keby jej to nariadil, bez váhania by si ľahla na zem a nechala ho po sebe šliapať.
A zrazu sa to deje: zatláča ju do kresla, nahú a odovzdanú, prechádza po nej prstami, zdola stále vyššie, vidí v jeho očiach vedomie, že to všetko môže, že môže ešte viac, nepotrebuje jej povolenie, aj tak ho má, díva sa na neho poddajne, zvrátene, cíti, že ho už nevzrušuje ona, ale tá moc, ktorú nad ňou má, ktorú mu udelila, ktorú má ona nad ním, pretože mu nikto nebude patriť tak, ako mu môže patriť jedine ona, skazená, celá jeho, zakláňa hlavu, priviera oči, pootvorí ústa a on do nich vojde prstom, dvoma, štyrmi, vopchá jej tam celú dlaň, drží, slzy sa jej tlačia do očí, láska už opäť potláča jej dávivý reflex, svet je boľavé miesto, ona ešte boľavejšie, krásne v celej svojej skurvenosti, je jeho boľavé miesto.
Chce, aby ju udrel a on ju udrie, chce aby ho uhryzla, a keď to spraví (ako do jablka), tvrdo otláča pery na pokožku jej krku. Ráno si na tých miestach nachádza fialové fľaky, rozlievajú sa, stekajú dolu ako ešte včera jeho sliny, ktoré do rána zaschli, vpili sa jej do pokožky, stali sa súčasťou jej krvného obehu.
V škáročkách medzi nechtami a pokožkou prstov jej zostal pach lubrikačného gélu a kúsky jeho kože. Cestou domov vo vlaku k nim nenápadne privoniava, Pes sa zostal túlať v meste. Z okna pozoruje pole slnečníc, rozkvitnuté hlavy hľadia dole, obloha je zatiahnutá, pohybuje sa po nej opar, o niekoľko kilometrov ďalej vykukne slnko. Podliatiny bolia, nežné násilie.
Staršia žena, sediaca oproti nej, sa nenápadne prizerá jej krku, no keď s ňou Suka nadviaže očný kontakt, žena pohľad rýchlo strhne iným smerom. Do kupé nastúpi ďalší cestujúci, Suka skloní zrak k zemi, pritiahne si šatku tesnejšie okolo krku.
Keď vystúpi z vlaku, bolia ju už aj nohy, ledva dýcha, modriny bolia ešte viac, dočítala sa, že môžu spôsobiť zrazeninu krvi. Predstavuje si, ako sa jedna drobná utvára pod povrchom jej kože, ako sa malé krvné telieska nepravidelne hromadia v dutine tepny, postupne znemožňujú prietok v cievach, následne sa trombus uvoľňuje zo stien, pomaly putuje telom, dostáva sa do pľúc, zaskočí, Sukou raz šklbne a je po nej.
Chce s ňou bývať, a tak prenajme malú garsónku, v ktorej si vybudujú svoj spoločný domov. Nakúpia nábytok, potraviny, posteľné obliečky, pomilujú sa na každom metri štvorcovom, bude to ich miesto, kde mu dovolí milovať ju, zneužívať, ničiť jej telo, ničiť ju zvnútra a postupne. Sú pekný párik, mocný Pes, útla Suka, harmónia, kam nesiahajú fyzické alebo mentálne schopnosti jedného, tam dosiahnu vlohy toho druhého, párik ako jeden z mnohých, v posteli si radi ubližujú, ale to všetko len v rámci hry, inak sa prenáramne milujú, človek by sa zabil z toľkej lásky.
Otvoria si fľašu vína, pustia hudbu, usadia sa v starých kreslách, popíjajú, debatujú, dokonca si spolu zatancujú, gýčová romantika, stiahnu fľašu, otvoria ďalšiu, zrazu už nemajú o čom, čaro zdieľaného ticha dakam vyšumelo. Suka chce ísť spať, on ešte nie, zostane teda s ním, Pes rozpráva priveľmi hlasno, počúva ho a zrazu sa jej zdá neuveriteľne hlúpy.
Neskôr sedí na chladnej podlahe za zamknutými dverami kúpeľne, otvor tie skurvené dvere, lebo ich vykopnem, chceš to vidieť, kurva, a ona zavrie oči, tma, vtedy sa to stane prvýkrát aj mimo postele.
Leží nehybne v posteli, on prikrýva jej telo svojím, prerastené embryo držiace sa matky. Tisne ju k sebe, vzlyká, sľubuje, že sa to už nestane, nikdy mu to radšej nemala dovoliť, mrzí ho to, jeho slová majú pach prechľastaného dychu a ešte niečoho, ale stane sa to znova presne o týždeň a opäť šepká, že to už bude v poriadku, vtedy sa rozplače ona, vydá zo seba priškrtený zvuk, musíme sa rozísť. Utešuje ju, hladí veľkou rukou po tvári, nemusíme, začne ju bozkávať a stane sa to ešte veľakrát, všetky jeho slová už majú rovnaký pach ako tie predošlé, ona sa zvíja, krúti hlavou, my sa zabijeme, bozkáva ju a jej je z neho zle, ale potom je ešte niečo v jeho slinách a ju to vzruší, snaží sa do nej dostať a ona ho nechá, prerývane šepká variácie tých istých slov, o dva dni to spraví zas. Suka leží na koberci, on sedí na nej, tlačí jej tvár k zemi, niečo do nej hučí, ale ona ho nepočuje, potom je už stý raz v nej, v posteli, jeho dlaň je dôverná, hrejivá, šepká to isté dookola, cítiš to? pýta sa a ona si zrazu uvedomí, že celý čas plače, ale konečne od šťastia, pretože sa môže dostať von zo svojho tela tak ako aj Vespula.
Bastard ju dokaličí natoľko, že zostane ležať pozdĺž bielej steny, jej dobité telo hrá farbami, krváca z úst, konečne dosiahla želané vyvrcholenie alebo utrpenie, alebo oboje, Bastard hlasno odfukuje, mohutný zver, pozoruje ju a ona sa pomaly dvíha zo zeme, na tvári má odporný úškľabok, zuby špinavé od krvi, začne sa hystericky smiať alebo plakať, alebo oboje, Bastardovi rovno do ksichtu, pretože už takmer zabudla, kým je, či je zvieraťom, Sukou, Vespulou alebo útlym chlapcom, čo si v detstve maľoval ústa načerveno a schovával sa vo vysokej tráve za štadiónom, byť ženou bolí, byť ňou v mužskom tele bolí viac, Suka necháva to telo mlátiť, opľúvať a ponižovať, oslovovať ho vulgarizmami v ženskom rode, aby sa aspoň nachvíľu priblížila k svojej ženskosti, a vždy sa pri tom snaží dostať von, vyvliecť, zničiť sa, zbaviť sa tohto boľavého miesta, je skazená, chorá, Intelektuál mal pravdu, keď Vespule povedal: nájdi si psychológa, dedinská piča, dedina je miesto, kde rodové otázky dodnes považujú za totálne hlúposti a v nej sa tento názor zakorenil tiež, tak predstiera, že nie je, že si neoblieka šaty žien, ktoré jej aspoň nachvíľu strihom tkaniny pripomenú, kým naozaj je, Suka sa Psovi zaškrabuje do ramena, rozťahuje nohy ako krídla, znič ma, prosím, šepká, nech môžem vyletieť, potom mu cez zaťaté zuby šepká ďalšie špinavosti, si obyčajný pes a on ju škrtí, udiera a ona cíti vzrušenie, bolesť a potom už nič, len leží v posteli, nehybne, prikrýva celé jej telo svojím ako prerastené embryo a vzlyká, odmieta sa pustiť matky, ktorú nikdy nepoznal.
Opustiť ho nie je záležitosťou voľby, musí utiecť ako rozháraná suka, pretože už viac neznesie. Snaží sa jej to zakázať, zabrániť jej v tom, potom vytiahne nôž a začne si ním rezať ruky, prosí ju, aby neodchádzala, kto si kedy kvôli nej rezal žily, spraví ďalšiu ryhu do svojho zápästia, nikdy ťa nikto nebude milovať tak ako ja, a ona už nevie, či to povedal Pes, Intelektuál alebo to kedysi povedala ona sama niekomu, koho milovala najviac, a vie, že má pravdu, že ju nikto nebude ľúbiť ako on, musíš ťahať vertikálne, preblesne jej nachvíľu mysľou, neverím, že nebudeš niekoho raz milovať viac než jeho, povedal niekto Suke, a v otupenom stave pocíti záblesk ľútosti, keď ho vidí takto trpieť, ako veľmi ju musí ľúbiť, ako ňou dokáže manipulovať, ako dobre vie, že to všetko môže, že môže ešte viac a ona zrazu počuje svoj hlas, ako vraví: musíš ťahať vertikálne, nie horizontálne, a on na ňu zostane vyjavene hľadieť, uslzené oči má prázdne, nôž mu ovisne v dlani. Takto sa len doráňaš, zostanú ti tam jazvy, ale nezabiješ sa, takto nie.
A potom beží nočným mestom, pomedzi holé konáre stromov sa prepletá jej dych, ako dlho ti trvalo, než si konečne pochopila, Suka, než si konečne precitla, odišla a zostala, nie s ním, hlavne nie s ním.
Predstavuje si, ako jej oznamujú jeho úmrtie. Dozvie sa to zo správ alebo od prenajímateľky, ktorá ho nájde ležať vykrvácaného na podlahe ich niekdajšieho domova. Vyskočil z okna a rozmliaždil sa na betóne, vypil saponát, našli ho vo vani. Nevie, čo sa s ním naozaj stalo.
Až raz na jeseň fajčí na balkóne a počuje jeho hlas, ako sa nesie vetrom po sídlisku. Je hysterický, počuje, ako vykrikuje jej meno, kričí, že je naozajstná skurvená suka, vedel to o nej už od začiatku, ale nechcel to vidieť, miloval ju, stále ju miluje, ona zavrie oči a vidí, ako mu postupne fialovie krk a hrudník, ako sa fľaky zlievajú ku končekom jeho prstov na rukách, potom na nohách, fialovie mu penis, celé telo, všetky tie miesta, ktoré bozkávala a vkladala do úst, jeho malá suka, milovala ňou byť, celou iba jeho, pretože on jediný v nej videl ženu a dovolil jej vyletieť. Jeho krvou podliate telo sa postupne rozpúšťa, mení sa na drobné zrazeniny, po jednej opadávajú do trávy, ihličia a suchého lístia, usádzajú sa do koreňov zeme, ktorá ich na sebe celý ten čas nosí, necháva žiť, búriť sa a bolieť, znemožňujú prietok v jej útrobách a on sa konečne stráca, úplne celý.
Suka otvorí oči, dofajčí svoju cigaretu a poviedku o Vespule Vulgaris nakoniec predsa len dokončí.
