Autor: Marek Hudec / FOTO: Alina Gajdamowicz
Text sme prvý raz publikovali v čísle Jeseň 2024.
Inšpiráciou pre poľskú divadelnú hru Lesbian Sunset bola zmienka, ktorú jej autorky náhodne objavili na lesbickom blogu Women to women. Podľa krátkej správy sa dozvedeli o prvom neformálnom stretnutí lesieb v Poľsku, v prímorskom mestečku Mielno v roku 1987. „Pripadalo mi to zvláštne,“ spomína si režisérka inscenácie, Olga Ciężkowska. „Ide o turistické mestečko, maličké, akoby si ho účastníčky vybrali náhodou. Spolu s herečkou Martou Jalowskou sme začali pátrať po ďalších informáciách.“
Navštívili archívy prvej poľskej kvír organizácie Lambda vo Varšave, hľadali ďalšie zmienky v magazínoch z 80. rokoch, pýtali sa známych v lesbických kruhoch. Nenašli nič a uvedomili si, že situácia veľa vypovedá o skúmaní dejín v Poľsku. Ženy, ktoré Mielno v 80. rokoch navštívili, z nich boli vynechané. Kvír ľudia majú často problém nájsť svoje miesto vo svete aj preto, že nemajú na čo odkazovať a aj jazyk pre ich prežívanie vznikol pomerne nedávno.
Autorky hry Lesbian Sunset začali preto improvizovať. Rozmýšľali, ako stretnutie v Mielne mohlo vyzerať, čo sa počas neho odohralo a ako zmenilo život ich účastníčkam. Názov odkazuje na rozhlasovú reláciu, ktorá rozprávanie rámcuje, no na rozdiel od výletu do Mielna je úplne vymyslené. Poukazujú tým na neexistenciu kvír dejín, ktorú sa v súčasnosti v Poľsku snaží zaplniť aspoň nové múzeum spomenutej organizácie Lambda.
Inscenáciu Lesbian Sunset uvedie festival Drama Queer 24. októbra.
Po Mielne sa do Krakova už nikdy nevrátila
K výletníčkam sa autorky nakoniec dopátrali. „Príspevok na blogu bol podpísaný dvomi osobami, Agnieszkou Łuczak a Alicjou Kowalski. Vyhľadávali sme ich na Facebooku, no osôb s rovnakým menom bolo mnoho. Začali sme porovnávať vek a vďaka tomu sa nám podarilo spojiť sa s Agnieszkou. Keď sme jej fotku ukázali známym v organizácii Lambda, potvrdili, že by mohlo ísť o jednu z autoriek blogu,“ vraví Marta.
S oboma sa potom podarilo nahrať rozhovory a vďaka nim sa dozvedieť viac o živote lesieb v minulosti. Olga s Martou zistili, že pre mnohé bolo stretnutie v Mielne zlomom.
Viaceré totiž pochádzali z menších miest, cítili sa ako jediné svojho druhu na svete a pre nedostatok informácií pre svoje prežívanie ani nepoznali názov. Hovorilo sa o nich len ako diabolských stvoreniach, mali problém s depresiou, alkoholom, úzkosťou. V Mielne našli nové kamarátstva a hoci bolo stretnutie pri mori naplánované na týždeň, Alicja Kowalská zostala dva a od základov jej to zmenilo život.
Po dvoch dňoch sa totiž zaľúbila do jednej z účastníčok a z novej lásky vznikol pevný vzťah. Alicja síce pochádzala z Krakova, no kvôli novej partnerke sa presťahovala do Varšavy. „Nebolo to pre ňu ťažké rozhodnutie, vravela. Nemala sa vraj k čomu vracať. Doma nemala blízkych, ktorí by ju podporovali, nič dobré ju tam nečakalo a rozhodla sa do Krakova už nevkročiť,“ vysvetľuje Olga.
Inscenácia v Bratislave bude jedinečná
Lesbian Sunset je súčasťou repertoáru TERAZ POLIŻ, jediného čisto ženského poľského divadelného súboru. Vznikol v roku 2008 a náročne prežíval roky populistických vlád Jarosława Kaczyńského, ktorých politika bola nastavená nenávistne voči ženám aj kvír ľuďom. Marta vraví, že až pri nedávnom rozhovore s kamarátom v Nemecku si uvedomila, akú katastrofu prežila. Spätne sa jej zdá, že akýkoľvek pokrok, aký Poľsko dosiahlo, strana Právo a spravodlivosť udupala. „Najväčší problém je, že v spoločnosti rástla nevraživosť. Internet jej rozdelenie posilnil.“
V prvých rokoch bývalo divadlo podporené rôznymi grantami z verejných peňazí, a ak ich aj nedostali, dostali k projektom férovú spätnú väzbu, ktorá ich posúvala vpred. Za vlád strany Právo a spravodlivosť nielenže nič nedostali, no ani im nikto nedvihol telefón. Na druhej strane sa autorkám hry Lesbian Sunset zdá, že kvôli nepriateľskej atmosfére silnela opozícia a nejaké prostriedky získať vedeli, lebo cítili silnú podporu.
Finálna podoba hry sa počas uvedení neustále mení. Prvá verzia totiž vznikla ešte v čase, keď sa k účastníčkam výletu autorky nedopátrali a pri tvorení ich osudov si pomáhali vlastnými spomienkami. „Bolo to pre mňa zaujímavé. Mala som vtedy 27 rokov, rovnako ako Agnieszka Łuczak a sama som si prechádzala hľadaním svojej identity. Jej spomienky nám v tíme dosť pripomínali vlastné skúsenosti s hľadaním identity. Tiež sme nemali iných kvír ľuďoch vo svojom okolí v období vyrastania,“ dodáva Olga.
Spolu s herečkami improvizovali, navzájom sa zverili s príbehmi svojich prvých zaľúbení aj s pocitmi vyčlenenia. S Alicjou sa napríklad stretli až dva dni pred premiérou, informácie od nej zakomponovali až do ďalších verzií scenára. Zároveň sa inscenácia mení aj podľa prostredia. Autorky si uvedomujú, že je hlboko previazaná s poľským kontextom, a niektoré odkazy preto musia v zahraničí diváctvu vysvetľovať. Časť vystúpenia je aj interaktívna, herečky vtedy improvizujú.
„Aby som to upresnila: hra nemá úplne pevne danú štruktúru. Nie je to ako dramatické dielo v kamennom divadle, skôr by som to prirovnala k vystúpeniu v klube,“ približuje atmosféru Marta.
