Autorka: Dominika Chrastová / FOTO: Archív Victory Vargicovie, Kvet Nguyen
Text sme prvý raz publikovali v čísle Zima 2022.
Victory Vargicovie má sedemnásť rokov, používa upravený stredný rod a o svojej nebinárnej identite nehovorí verejne prvýkrát. Povedomie o rôznych rodových identitách sa snaží zvyšovať aj v škole a taktiež spoluorganizuje Pride Košice. Keďže na svojej ceste za sebaidentifikáciou nenašlo dostatočné zdroje v slovenčine, neskôr napísalo Nebinárnu príručku. Článok vychádza v spolupráci s Denníkom N.
Kedy ste si uvedomili, že ste nebinárne?
Mám to zapísané tu na stene. Apríl 2020, teda v pätnástich rokoch. Vlastne to bolo počas covidu, keď sme všetci sedeli doma a nejakým spôsobom premýšľali aj nad sebou. Takisto som začalo reflektovať svoje pocity a skončilo sa to „aktualizáciou“ rodu.
Samozrejme, neprišlo to len tak. Už odmala som sa napríklad prezentovalo viac maskulínne, ale vtedy som ešte nepoznalo dostatočnú terminológiu na to, aby som dokázalo vysvetliť svoje pocity alebo priamo svoju identitu.
Veľa nebinárnych ľudí si najskôr prejde štádiom, keď si myslia, že sú transrodová žena, respektíve transrodový muž, no postupom času sa zaradia mimo binárneho spektra. Ale u mňa to bolo automatické, nikdy som sa nepovažovalo za transrodového muža. Aj preto mi trvalo dlhšie identifikovať sa.
Až keď som v rámci samoštúdia začalo rozumieť rôznym identitám, pochopilo som, že práve nebinárnosť vystihuje moje pocity.
Vedeli by ste bližšie opísať, ako sa cíti nebinárny človek?
Bez ohľadu na identitu je veľmi ťažké vysvetliť alebo opísať, ako sa niekto cíti. Človek to o sebe jednoducho vie. Tak ako dokážeme určiť svoju orientáciu, či už je heterosexuálna, alebo iná, tak poznáme aj svoj rod.
V slovenčine je však ten problém, že na rôzne identity nemáme slovnú zásobu, respektíve pojmy ako nebinárnosť sa používajú málo. Ľudia sa preto môžu identifikovať aj v neskoršom veku, keď narazia na potrebnú terminológiu.
Existujú podobnosti medzi transrodovou a nebinárnou identitou?
Podľa definície rod transrodového človeka sa líši od toho, ktorý mu bol priradený pri narodení. To isté platí aj u mňa ako u nebinárnej osoby.
Taktiež zážitky binárnych transrodových ľudí a nebinárnych osôb sa často veľmi podobajú. Obe skupiny môžu zažívať rodovú dysfóriu a diskrimináciu, pretože niektorí ľudia ich neoslovujú v preferovanom rode.
Povedalo by som, že jediný rozdiel je v binárnosti – pri transrodovosti hovoríme o mužoch a ženách, pod nebinárnosť ako zastrešujúci pojem spadá viacero identít.
Vo svojej Nebinárnej príručke takisto uvádzate, že nebinárnosť môžeme považovať za zastrešujúci pojem, ale aj za samostatnú identitu. Ako je to vo vašom prípade?
Definícia hovorí, že identita nebinárneho človeka nespadá pod žiadnu z binárnych identít, teda pod mužský alebo ženský rod. K nebinárnosti sa teda môžu hlásiť napríklad aj arodoví či birodoví ľudia (arodový človek sa nestotožňuje so žiadnym rodom a birodová osoba sa identifikuje s dvoma rodmi – pozn. red.).
Na druhej strane sa môže označenie „nebinárne“ používať aj ako samostatná identita. Tak je to aj v mojom prípade.
Ako reagovala vaša rodina na tento fakt o vás?
V rámci možností dobre. Pred mamou som urobilo coming-out asi pred rokom a pol. Je s tým absolútne v pohode, bez problémov môžem pri nej používať stredný rod a cítim sa akceptovane. Ale uvedomujem si, že takýto prístup veľmi veľa ľudí nezažíva, v tomto mám šťastie.
Takže vás mama takisto oslovuje v strednom rode?
Ešte sa učí. Rozumiem tomu, že veľa ľudí na to nie je zvyknutých a potrebujú čas. Ale pracuje na tom.
Aj v inom než domácom prostredí? Napríklad hovorí o vás v strednom rode v zamestnaní?
Pracuje z domu, takže týmto sa nemusí veľmi zaoberať. No myslím si, že zatiaľ nie. Keď sme sa o tom spolu rozprávali, hovorila mi, že sa bojí reakcie cudzích ľudí. Nejde o ich postoj, ale skôr chápavosť. Má obavy, ako by im vysvetlila, čo to znamená byť nebinárnou osobou. V podstate prežíva to isté, čo ja, keď musím niekomu novému polhodinu hovoriť definície a podobne.
Vie o vašej identite aj širšia rodina?
Skôr nemám širšiu rodinu. Starí rodičia už takmer všetci nežijú a ďalšia časť rodiny býva v zahraničí. Súrodencov nemám a s otcom nie som v kontakte.
Máte za sebou aj coming-out v škole, konkrétne na Gymnáziu Jura Hronca v Bratislave. Aké tam boli reakcie? Používajú vyučujúci vaše zámená?
Študujem asi na jednej z najliberálnejších škôl v Bratislave, a teda aj na Slovensku. Čiže som vo veľmi zvláštnej bubline, v ktorej učitelia a učiteľky vedia o mojej identite a väčšina z nich ma akceptuje, za čo som veľmi vďačné. Aj učiteľka slovenčiny sa prispôsobila a používa pri mne stredný rod.
Nedávno sme dokonca mali dúhové vzdelávanie a pokiaľ viem, uskutočnilo sa bez problémov. Okrem toho vedenie školy vydalo v našom newsletteri, že stojí za LGBTI+ študentstvom a bude nás podporovať. Momentálne plánujeme založiť queer spolok. Aj tu mám teda veľké šťastie. Zároveň viem minimálne o ďalších troch nebinárnych osobách z paralelných a nižších ročníkov. Sme v kontakte, je dôležité držať spolu.
Čo sa týka spolužiakov, je to vtipné, lebo som urobilo veľmi verejný coming-out. Na hodine angličtiny sme si mali pripraviť prejav a môj bol o tom, že som nebinárne. Asi polovica sa následne v pohode prispôsobila a používa stredný rod. A druhá polovica sa tvári, že sa to nestalo, a ďalej ma oslovuje v mojom starom gramatickom rode. No nie je to preto, že by zabúdali alebo niečo podobné.
Minule sa ma jeden spolužiak pýtal na moje meno: „Viky, počul som, že teraz ľudia na teba používajú Vic, ale ja som si myslel, že Viky je neutrálne.“ Tak som mu vysvetlilo, že neutrálne sú obe prezývky, no kamarátka začala používať Vic a uchytilo sa to. Vtedy mi zároveň docvaklo, že si uvedomuje moju identitu, ale aj tak nepoužíva ten stredný rod. Takže je to mix.
V iných triedach, kde ma poznajú menej, je tiež problém s mojím gramatickým rodom. No nenútim ľudí, aby ho používali, hoci mi to je nepríjemné. Keď jednoducho niekto nechce, tak čo narobím. Je to však prejav, že ma nemienia rešpektovať, a ja teda v budúcnosti nebudem javiť záujem o nich. Keby však išlo o niekoho, na kom mi záleží, samozrejme, trápilo by ma to viac.
Ktorý tvar vášho mena preferujete vy? Okrem Vic a Viky používate napríklad aj dlhší tvar Victory.
Páčil sa mi význam môjho starého mena, no prekážal mi na ňom práve ten aspekt binarity. Preto som ho chcelo zneutralizovať a rozhodlo som sa pre Victory, čo je zaužívaný tvar napríklad v angličtine.
Preferujem teda Victory, no používam aj Vic alebo Viky, tak mi hovoria kamaráti.
Stratili ste už blízku osobu pre svoju identitu?
Stalo sa mi to s jednou veľmi blízkou kamarátkou. Najskôr ma nevedela prijať. Bolo to nanič, tak som prerušilo kontakt. Necítilo som sa komfortne a videné. Asi o rok neskôr začala používať stredný rod a vtedy sme sa znova zblížili. Odvtedy sme znova v pohode. Ale platí, že pokým ma človek nedokáže prijať, tak si s ním nemám čo povedať.
Ako to budete riešiť v zamestnaní?
Ide o jednu z vecí, ktorej sa do budúcna bojím. Keď je niektoré pracovisko okej s gejmi, lesbami či bisexuálnymi ľuďmi, neznamená to, že rovnako prijíma aj transrodové alebo nebinárne osoby. Takže to bude veľmi ťažké.
Keďže sa chcem venovať vývoju webových stránok a programovaniu, dúfam, že budem pracovať z domu. Alebo sa na diaľku zamestnám v zahraničnej firme, kde budem celý čas komunikovať v takmer bezrodovej angličtine.
Nebudete sa cítiť osamelo?
Nie, lebo mám svoje kruhy. Ľudí, ktorí ma chápu a rešpektujú. Mnohých som spoznalo prostredníctvom aktivizmu alebo drag umenia. Ani teraz sa necítim osamelo, som s nimi stále v kontakte.
Plánujete teda zostať na Slovensku aj napriek veľmi rodovo zafarbenému jazyku?
Áno, som jedno z mála ľudí vo svojom okolí, čo tu chce zostať. Mne sa na Slovensku páči, najmä v Bratislave, kde dospievam. Neviem, prečo by som malo odísť, ide aj o moju krajinu.
Slovenčina je síce náročná, no svoj upravený stredný rod používam už od decembra 2020, teda takmer dva roky, a zatiaľ som nemalo väčšie problémy. Často sa dá rod v reči aj obísť. Takže to pre mňa nie je až taká prekážka. Nejako si poradím.
Aj premýšľate o sebe v strednom rode? Respektíve, ako dlho trvalo, kým ste si sami zvykli na nový rod?
Mnohým to ani nenapadne, ale áno, aj transrodovým či nebinárnym osobám istý čas trvá, kým si zvyknú. Preto nikoho neodsudzujem, keď sa pomýli, najmä ak ide o ľudí, ktorí ma poznali už roky predtým.
Prvé dva týždne som na seba tiež občas použilo starý rod, prosto som sa mýlilo. Ale potom to už bolo v pohode. Je to, ako keď si zmeníte heslo na mobile a prvých päťkrát ešte naťukáte to predošlé.
Vyhľadali ste niekedy poradenskú pomoc alebo školskú psychologičku?
Školská psychologička mi síce ponúkla, že za ňou môžem kedykoľvek prísť, ale navštevovať ju nebudem, lebo sa ku mne dostalo, že ona môj stredný rod nepoužíva.
Čo sa týka poradenských organizácii, osobne poznám Zaru Kromkovú z Prizmy a párkrát som už vyhľadalo odbornú pomoc v InPoradni, keď som si chcelo overiť niektoré informácie. Vo fáze spoznávania svojej identity som však nekontaktovalo ani jednu organizáciu, nevedelo som, že niečo také vôbec na Slovensku máme.
Momentálne sa cítim dobre, blízki z komunity sú ako moja podporná skupina. Ale ak bude treba, viem si vyhľadať pomoc.
Ako ste spomínali, informácie o rodových identitách ste si takisto vyhľadali sami. V akom veku ste už vedeli po anglicky tak dobre, aby ste rozumeli štúdiám o nebinárnosti?
Angličtinu sa učím od troch rokov, takže som s ňou neprestajne v kontakte. Ale čo sa týka queer tém, pustilo som sa do študovania a vzdelávania približne v dvanástich alebo v trinástich rokoch. Vtedy ma začali zaujímať celkovo ľudské práva a politika.
Najskôr som si prechádzalo nejaké články o sexuálnej orientácii a pozeralo príbehy transrodových ľudí na YouTube. Potom som zistilo, že ma ako jedno z mála ľudí baví čítať štúdie. Keďže som si chcelo byť isté správnosťou informácií, našlo som si štúdie o rodových identitách a čítalo som asi 400-stranové „bichle“.
Vtedy som nemalo v okolí LGBTI+ ľudí a nevedelo som, že existujú poradne ako spomínaná Prizma a InPoradňa. Všetko som si preto dohľadávalo samo a kvalitné zdroje som vedelo nájsť prevažne v angličtine.To bol aj jeden z dôvodov, prečo som neskôr napísalo Nebinárnu príručku.
Aké boli ďalšie dôvody?
Keď som si už slávnostne uvedomilo svoju identitu, začalo som hneď vyhľadávať ďalšie nebinárne osoby na Slovensku. O nikom s takými skúsenosťami som však informácie v slovenčine nenašlo. Teraz ich už poznám viacero, no vtedy mi teda nemal kto poradiť pri otázkach typu: Ako sa budem o sebe vyjadrovať? Je na to vôbec možné nájsť v slovenčine spôsob?
Pátralo som ďalej, až mi na Denníku N vyhodilo jeden blog, konkrétne rozhovor so Sely, ktorá načrtla, ako by mohol vyzerať nový neutrálny gramatický rod, takzvaný bezrod. Okrem toho som už nič iné nenašlo, táto jazyková diskusia sa na Slovensku vôbec neviedla.
Keď som sa začalo venovať aktivizmu, Nebinárna príručka sa mi zdala ako dobrý projekt na rozprúdenie tejto konverzácie a vôbec poskytnutie ďalších možností iným nebinárnym ľuďom. Chcelo som ich odbremeniť od námahy pri hľadaní a rovno im poskytnúť tutoriál nielen o jazyku, ale aj samotnej nebinárnej identite.
Ďalším dôvodom boli moje zážitky pri predstavovaní sa v nových kolektívoch. Zakaždým som muselo povedať svoje zámená, vysvetliť, prečo ich používam, aká je moja identita… Veľmi ma to vyčerpávalo, preto som ešte pred Nebinárnou príručkou malo desaťstranový dokument s odpoveďami na všetky opakujúce sa otázky.
Teraz, keď stretnem nových ľudí a majú záujem sa dozvedieť viac, pošlem im príručku a všetci sme šťastní. Šetrím si tak energiu.
V angličtine používajú nebinárne osoby často množné číslo. Prečo ste si nevybrali túto možnosť?
V angličtine používam aj zámená they/them (oni/ich – pozn. red.), no v slovenčine som sa rozhodlo onikanie nepoužívať. Vety typu „oni boli na dovolenke“ znejú v rámci možností ešte v pohode, ale problém nastáva, keď ja mám o sebe hovoriť v prvej osobe. My sme boli na dovolenke? Ja sme boli na dovolenke? Gramaticky to neznie dobre. V angličtine toto nemusím riešiť, lebo pri skloňovaní alebo časovaní sa nepridávajú rodovo zafarbené koncovky.
Celkovo ma baví jazyk a lingvistika, takže som rozmýšľalo, ako by to bolo možné spraviť v slovenčine tak, aby to mali iní ľudia čo najmenší problém používať a ja som sa cítilo komfortne. Nakoniec sa mi stredný rod zdal ako najlepšia možnosť.
Veľa ľudí sa ma pýta, či sa mi nezdá dehumanizujúci, keďže ho najčastejšie používame na predmety. Mám na to dve odpovede. Po prvé, všetky gramatické rody používame aj pri predmetoch. A podľa stredného rodu sa predsa skloňujú slová ako dievča, dieťa, chlapča… Po druhé, zostane to dehumanizujúce, len dokým to tak budeme vnímať. Jazyk sa vyvíja a toto môže byť práve jav, ktorý sa postupom času stane normálnym.
V príručke spomínate aj nové skloňovanie podstatných mien podľa vzoru dievča, ako príklad uvádzate slovo „autorča“. Myslíte si, že v budúcnosti sa tieto výrazy uchytia alebo sa budeme skôr snažiť rozprávať čo najneutrálnejšie?
Podľa mňa budú vznikať nové tvary, a to najmä pri podstatných menách. Samozrejme, môžeme používať opisné vety ako „táto príručka bola napísaná Viky“. Ale je to dlhodobo dobré riešenie? Nie.
Takže určite sa nejaké nové tvar uchytia. Teraz sa veľa ľudí najmä v queer kruhoch snaží spopularizovať hromadné podstatné mená, ktoré sa končia na -stvo. Teda autorstvo, čitateľstvo, študentstvo, učiteľstvo. Viem si predstaviť, že aspoň tieto výrazy by sa mohli už čoskoro výraznejšie používať. Napríklad ani ja už nehovorím „autorča”, takisto som prešlo na autorstvo.
Nakoľko je stredný rod rozšírený medzi nebinárnymi osobami na Slovensku?
To je veľmi ťažké odhadnúť, lebo sa nikdy nerobil takýto prieskum. Na základe svojho okolia môžem iba odhadnúť, že stredný rod používa asi tretina nebinárnych ľudí na Slovensku. Keďže termín nebinárnosť môže slúžiť aj ako zastrešujúci pojem pre viacero ďalších identít, tak sú ľudia, ktorým napríklad viac vyhovuje striedanie mužského a ženského rodu.
Nepoznám nikoho, kto by aktívne používal bezrod, keďže sú tam úplne nové tvary, na ktoré by si ľudia len tak ľahko nezvykli. Rozprávalo som sa o tom aj s autorkou bezrodu a objasnila mi, že jej cieľom bolo skôr začať diskurz k tejto téme, než ponúknuť finálne riešenie. Podľa mňa to dokázala, aj vďaka nájdeniu jej textu som vyrobilo príručku.
Spomínali ste, že už na Slovensku poznáte viacero nebinárnych ľudí. Stretli ste sa aj s Jurajom Vankuličom?
Osobne som ho nepoznalo, ale vedelo som o ňom, keďže takisto vystupoval na drag scéne. Zbieram podpisy všetkých ďalších drag umelcov a umelkýň zo Slovenska, preto som niekedy chcelo získať aj ten jeho. To sa mi už, žiaľ, nepodarí.
Čo vám prináša drag umenie do života?
Umenie považujem za prekrásny spôsob vyjadrovanie pocitov, ľudskosti, diverzity a komentovania nespravodlivosti.
Drag je druh umenia, ktoré sa zameriava na vystupovanie a hru s rodom či rodovou reprezentáciou. Priniesol mi teda slobodu a najmä príležitosť autenticky sa prezentovať. V klasickom svete by ma ľudia odsudzovali, no v dragu všetky predsudky opadajú a môžem byť sebou. Nielen to, môžem byť navyše excentrické a farebné, ako len chcem. Fialové vlasy? Zelená brada? Všetko je povolené.
Často ma mrzí, keď vidím, že ľudia hovoria o Jurajovi ako o mužovi. Napriek tomu, že som ho nepoznalo, viem, ako by ma trápilo, keby po mojej smrti všetci hovorili o mne v nesprávnom rode (Juraj Vankulič používal mužské zámená, ale identifikoval sa ako nebinárna osoba – pozn. red.). Niekedy si želám, aby média ukázali aj jeho drag fotky, lebo aj to bol autentický on, jeho rod a nebinárnosť.
Ako ste sa cítili po teroristickom útoku na Zámockej?
Práve som vystupovalo v Španielsku so svojím drag house, keď sa ku mne dostali tieto správy. Veľmi sa ma to dotklo. Celý večer bol veľmi hektický, snažili sme sa zistiť, kto zomrel, kde je páchateľ. Prvá noc bola teda hrozná. V ten večer som čítalo aj manifest.
Keď som sa vrátilo na Slovensko, poprosilo som celé učiteľstvo, či mi môžu presunúť testy. Našťastie mi vyhoveli. Prvý týždeň som malo veľmi zlý, striedal sa u mňa plač s hnevom. Bolo mi veľmi nanič, cítilo som aj strach. Postupne som si však uvedomilo, že ak sa budem teraz schovávať, tak ten vrah dosiahne, čo chcel. Aby sme sa báli a neukazovali sa. Preto je dôležité ten strach prekonať.
Máte pocit, že sa naďalej hovorí príliš málo o nebinárnosti? Faktom zostáva, že väčšina rodových identít je obsiahnutá v plusovom znamienku pri skratke LGBTI+.
V mainstreame sa o tejto téme nehovorí skoro vôbec, lebo pred Zámockou sa ani o LGBTI+ až tak neinformovalo. V queer kruhoch sa takisto nebinárnosť nespomínala často, ale robia sa pokroky. V poslednom čase sa ľudia snažia byť inkluzívnejší.
Čo hovorievate ľuďom, ktorí nechcú pripustiť existenciu nebinárnosti? Aké používate argumenty?
Nepoužívam ich. Už samotný aktivizmus je veľmi únavný. Ak niekto nemá záujem tomu porozumieť, zbytočne by som do vysvetľovania investovalo ďalšiu energiu. Zároveň nemám energiu sa ani s niekým hádať.
Samozrejme, je rozdiel medzi človekom, ktorý sa snaží nebinárnosť pochopiť a nejde mu to, a medzi útočným človekom. Aj v iných situáciách, keď nejde o orientáciu alebo rod, sa dá vycítiť, či si z vás niekto naschvál robí žarty alebo či sa o vás naozaj úprimne zaujíma.
Preto queer čitateľstvu odkazujem: držte sa, vyhľadajte ďalších ľudí a podporujte sa navzájom. A ak patríte k majorite, pomôžte nám, prosím, vytvoriť bezpečné miesta a vyjadrite nám solidaritu, nech vieme, na koho sa v prípade potreby môžeme obrátiť.
Text bol publikovaný aj v Denníku N.
