Autor textu: Andrej Kuruc / Fotografie: Vojtěch Brtnický, Marek Bartoš
Text sme prvý raz publikovali v čísle Zima 2021
Petra Tejnorová vytvorila niekoľko úspešných inscenácií už počas štúdia divadelnej réžie na pražskej DAMU. V roku 2008 bola nominovaná na Cenu Alfréda Radoka v kategórii Talent. Vytvára vlastné divadelné projekty, ale hosťuje aj v kamenných divadlách. Dlhodobo sa venuje dokumentárnemu divadlu, fyzickému a autorskému divadlu, divadelným sondám do rôznych spoločenských oblastí a sociálnych vrstiev.
Prečo ste sa rozhodli pre divadelnú réžiu?
Zdalo sa mi to ako profesia, ktorá spája všetko, čo mám rada. Taký amalgám všetkých odborov. Pracujem však veľa metódou kolektívnej tvorby, pretože v kolektíve sa objavuje réžia ako funkcia, ktorá sa môže rozpadnúť, a rozhodnutie môže padnúť aj z úst niekoho iného v tíme. Je to oslobodzujúce, ale nie je to bezvládie. Je to permanentný tréning dialógu, bez straty vlastnej zodpovednosti za celok. Permanentný tréning demokracie. Baví ma, keď sa herec môže režisérovi priblížiť, až je z herca autor a režisér často len spoluanimuje jeho kreativitu. Na škále toho, čo je to tá réžia a prečo ma baví a stále ju robím, je aj obrázok režiséra ako rozohrávača. Prinesiem napríklad námet alebo otázku, čím rozvírim dianie autorského procesu, a potom som len prvým divákom víru tohoto diania. Rozhodla som sa pre divadlo a následne pre réžiu tiež preto, že milujem vymýšľanie, imagináciu, vysvetľovanie, hovorenie a pátranie, ako a čo funguje, počas skúšania ste konfrontovaná takmer so všetkými základnými (životnými) otázkami: kto som – kto je ten druhý – kto určuje čo – kto má moc a kedy – aký vplyv má miesto, z ktorého pochádzate – čo je dobré, silné, zmysluplné – čo je koncept, obsah, význam, metafora – čo je intuícia – čo forma, čas, priestor – aký je vzťah medzi skúšobňou a okolitým svetom – čo je divadlo a kedy sa stane len ekonomikou – čo je neľudské/čo je ľudské – čo je to byť nažive?
Neodrádzalo vás, že ženy režisérky bývajú menej akceptované? Zažili ste v tomto smere nejaké ťažkosti?
Už od počiatku mojej cesty to nebolo jednoduché. Rodičia mali o tom, čo by som mala robiť, inú predstavu. Všetko sa riadilo mottom: „Hlavne nevyčnievať a držať hubu a krok.“ a ešte pravidlom: „Čo je doma, o tom sa nehovorí.“ Takže prekonávať ťažkosti a zdolávať prekážky som zvyknutá už od mala. Nešlo to inak, ani sama neviem, kde sa vo mne našla sila všetko to opustiť a ísť smerom, kde sa cítim slobodne a šťastná. Ale samozrejme, keď som začala študovať réžiu na DAMU, bola som jediné dievča medzi dvomi chlapcami. Často sa ku mne donášali zvesti, že som bola prijatá ako dramaturgička pre oboch spolužiakov. Nebola som pre pedagógov asi dostatočne vodcovský typ, čo bola vlastnosť, ktorá sa s pojmom réžia/režisér spájala. Veľmi ma to iritovalo. Ale zároveň mi dávali čas. Prvý rok bol o očakávaní, ako sa vylúpnem, ako sa prejavím. Nedala som sa ničím odradiť, šla som si za svojím a snažila som sa sústrediť len na to, čo ma zaujíma, robiť to tak, ako je mi to vlastné. Po roku sa mi moji pedagógovia ospravedlnili. Moje prvé klauzúry ma vystrelili pred oči všetkých pedagógov ako nádejnú študentku réžie – sama som si od začiatku verila. Ale oni asi potrebovali nejakú praktickú ukážku. A to sa stalo. Potom si už zo školy pamätám len podporné a oslobodzujúce momenty. Všetko kritické alebo hraničné som brala ako súčasť školy, vývoja a transformácie. Svojim pedagógom vďačím za všetko. Vedela som, že na KALD (Katedru alternatívneho a bábkového divadla, pozn. red.) DAMU patrím a som tam šťastná. Po škole prišli samozrejme ďalšie ťažkosti, prekážky – a tiež predsudky, nálepky. A áno, muži naďalej prevažujú nad ženami a zastávajú najprestížnejšie pozície v divadelných prevádzkach, je to tak. Rodová rovnosť a rozmanitosť sa v českých divadlách moc nerieši, muži dominujú profesiám ako dramatik, režisér, kritik, riaditeľ, ale tiež na úrovni technického personálu, zatiaľ čo ako ženu vás posielajú skôr do profesií ako kostýmová výtvarníčka alebo dramaturgička. Silno si uvedomujem, že žijem vo svete, ktorý si pre seba vytvorili muži.
Akému typu divadla sa venujete? Robíte aj angažované divadlo?
Nejde mi ani tak o typ divadla. Môžem sa venovať akejkoľvek divadelnej forme, akémukoľvek typu. Nemám ohľadne toho žiadne mantinely – snáď len jediný. Pokiaľ je v tvorbe obsiahnuté úprimné zaujatie pre látku, tému alebo čokoľvek, čo je štartom procesu, štartom pýtania sa – čo chcem dosiahnuť. Po škole som režírovala inscenácie, ktoré by sa dali označiť za radikálne interpretácie klasickej drámy, rozvrátila som zvnútra napríklad Shakespearovho Tita Andronica, alebo Médeu – tú pomocou rímskych, ale aj súčasných verzií gréckej tragédie. Neskôr som začala inklinovať viac k autorskému divadlu, divadlu bez postáv a dialógov, vrátane fyzického a pohybového divadla, potom prišlo obdobie dokumentárneho divadla, a nakoniec som začala kombinovať divadelný a filmový jazyk v žánri live cinema. Spolupracujem takisto s tanečníkmi a choreografmi, takže sa pohybujem aj v oblasti súčasného tanca. Nevylučujem žiadnu z ciest a prístupov, nekladiem ich na žiadny rebríček. Naopak, je to sedemnásť rokov praxe. Vraciam sa objavovať neznáme, aby som znovu objavila to známe. V súčasnosti silno pociťujem, že pokračovať sa dá už len recykláciou. Za všetkým – za akýmkoľvek označením žánru – je spojujúci fakt: chuť robiť divadlo, ktoré je miestom pre neistotu, miestom pre boj myšlienok, priestorom pre otvorenú debatu o nevyriešených otázkach za prítomnosti publika, ktoré načúva rôznym hlasom a konfliktom medzi postavami, medzi látkami, témami, medzi hercami a medzi nehercami – odborníkmi všedného dňa. Publikum nie je jednotný blok – sú to jednotlivci, a nie ľudia jednej farby, jedného hlasu, ktorí myslia ako celok. Do divadelného procesu – a to aj so známymi, dalo by sa povedať stálymi spolupracovníkmi – vstupujem vždy ako návštevník. A návštevník je pre mňa ten, kto vždy kladie otázky tvárou v tvár tradíciám, normám a zvyklostiam. Nebojí sa byť kritický. Divadlo nie je miestom pre útechu, pre to známe, x-krát potvrdené, ale miestom pre objavovanie, výskum a nové usporiadanie vzťahov.
Aký je váš vzťah ku queer/LGBTI+ komunite?
Na návšteve som aj tam. Som vždy tak trochu mimo takú alebo onakú scénu alebo komunitu. Som v roli outsidera tuzemskej tanečnej scény, outsidera miestnej bábkovej scény, ale aj miestnej činohernej scény. Postupne som to začala brať ako výhodu. Som outsiderom v heteronormatívnom svete. Som outsiderom vo vlastnej rodine. Nie som oficiálne členom žiadnej LGBTI+ komunity. Seba vnímam ako človeka anti-normy a snažím sa skôr odpútať od kategórií a identít.
V ktorých vašich inscenáciách sa objavili queer témy alebo queer postavy, a aké?
Vo všetkých. Rovnako ako si nemyslím, že politické divadlo je len to, ktoré obsahuje explicitne politické témy alebo politickú debatu či postavy politikov, tak možno určité diela označiť ako queer bez toho, aby explicitne obsahovali túto tému alebo queer postavy. Je to už voľbou spolupracovníkov, nezaraditeľnosťou hraničných foriem a žánrov, ktorými inscenácie a projekty potom hovoria. Mám rada prácu, ktorá plne zapája telo interpreta alebo performera a iskrí, alebo inšpiruje, a tým pádom pohne telami divákov. Mám rada tanečníkov, ktorí rozprávajú, teda tých, ktorí vystupujú zo svojich tradičných „rolí“, a kohokoľvek, kto skúma vnútornosti spoločnosti a tela (strachy, túžby) atď. Je to aj v tom nekonečnom hľadaní: ako byť spolu? Tvorba spolubytia, spolutvorby vo vnútri tímu, ale i spolu s divákmi. Myslím, že toto je vzrušujúce a frustrujúce, a zároveň taká anarchistická utópia. Ako môžete fungovať so skupinou vzhľadom k nepravdepodobnému výsledku? Som inšpirovaná queer praxou. Veľkým koučom mi bol Keith Hennessy, kanadský tanečník a choreograf žijúci v San Franciscu. Pracoval interdisciplinárne, čerpal z tanca, perfromancie, cirkusu, ale tiež aktivizmu a šamanizmu. Ďalším koučom mi bol Peter Pleyer, bývalý nemecký herec, pedagóg tanečnej improvizácie a queer teórie, ktorý pôsobil ako tanečník a asistent u choreografky Yoshiko Chuma v New Yorku a Marka Tompkinsona v Paríži. Ale tiež som absolventkou niekoľkých dielní pod vedením Jurija Alschitza, absolventa réžie na Moskovskej štátnej univerzite, učil ho J. N. Malkovskij, priamy študent K. S. Stanislavského.
Robili ste inscenácie aj v Národnom divadle aj v nezávislých divadlách. Je medzi tým rozdiel?
Veľký. Oboje má svoje výhody aj nevýhody. Divadlo je intenzívna práca, na nezávislej pôde ste oveľa viac adaptabilný, reagovať môžete okamžite, meniť témy, názvy, presúvať sa. Ale ste viazaný grantami, čo je tiež druh tlaku a záväzku. V inštitúcii vzniká tlak tiež, ale iný – je to ako filmové skúšanie a natáčanie, všetko vzniká dopredu. Všetko musíte premyslieť. Inštitúcia znamená tiež vyjednávanie a zúčastňovanie sa na množstve schvaľovacích mechanizmov – typu odovzdávanie inscenácie, to znamená, že ju na papieri odovzdáte ešte predtým, než sa stretnete s hercami. Na nezávislej pôde môžete začať hneď skúšať. Vybrať si, koho chcete. Inštitúcia väčšinou ponúka svojich hercov a herečky, ktoré má vo svojom hereckom súbore. A nie je veľa hereckých súborov, kde by sa tešili na nejaký iný typ práce alebo vznik divadla, ako sú zvyknutí. Dosť často počúvate otázky, prečo sa niečo deje, alebo musíte veľa bojovať a hľadať neustále cestu, ako prekážky prekonať. Môže to byť aj dosť unavujúce a demotivujúce. Ale vždy to má niečo do seba aj na nezávislej pôde, aj v Národnom divadle. Treba to brať ako podmienky hry, uvedomiť si dopredu, kde ste. A či vám to stojí za to a prečo idete „mimo domu“, alebo „do domu“.
Na rozdiel od Slovenského národného divadla sa v českom Národnom divadle vyskytli inscenácie s LGBTI+ problematikou. Čím si to vysvetľujete?
Podľa mňa záleží na vedení divadla – umeleckom vedení. Myslím, že to bolo zásluhou umeleckého šéfa Dana Špinara. Chcel, aby Národné divadlo neuspávalo, nepotvrdzovalo, nečičíkalo, ale otváralo nové témy, formáty a kládlo otázky. Nebál sa prinášať témy, ktoré referujú o príslušníkoch rôznych menšín – homosexuáli, cudzinci atď.
V niektorých projektoch (Nevina, Nick) ste sa zamerali na žáner live cinema, spojenie divadla a filmu. Prečo? A čo to znamení pre diváka či diváčku?
Ku mne sa tie nálepky „čo vlastne robím“ dostávajú spätne. Jednoducho, točila som film, ale zistila som, že ma viac baví samotné natáčanie, ako hodiny v strižni. A tak som začala skúšať svoje prvé live cinema, bez toho, aby som o tom vedela. To som sa dozvedela až počas procesu skúšania Neviny. Live cinema je doslova „živé kino“ – pre diváka to znamená, že sledujete, ako vzniká film, a to priamo pred vašimi očami. Divadelné kulisy sú filmové kulisy a medzi nimi sa pohybujú herci. Divadelnú akciu dynamicky snímajú kameramani. Strih spracováva obraz na plátno, ktoré je súčasťou scénografie. To je hlavný prúd a línia tohto žánru. Ale ešte je tu ďalšia línia, ktorá nemá hercov ani kulisy, a tou je experimentovanie a improvizácia vo výbere obrazového materiálu, teda napríklad VJ-ing (manipulácia s filmovým obrazom v reálnom čase). Neviaže sa už tak veľmi na divadelný priestor, spája sa skôr s koncertným či výstavným prostredím. Viac sa tiež pýta: čo je film, čo je kino, kto je divák?
Sú v divadle ešte queer témy tabu, alebo sa to zlepšilo?
Myslím, že v mojej sociálnej bubline tabuizované nie sú. Ale keď odídem domov do Tábora, tak tam áno. A nielen v divadle. Práve LGBTIQ+ témy sa v posledných rokoch stávajú terčom útokov zo strany rôznych konzervatívnych politikov v rôznych krajinách. Mám pocit, že eskaluje násilie, nenávisť voči inakosti.
Ako vnímate situáciu LGBTI+ ľudí v Česku a na Slovensku?
Chcela by som už konečne manželstvo pre rovnakopohlavné páry. Jediným riešením, ktoré prinesie rovnoprávnosť gejským a lesbickým párom a zároveň právnu ochranu a istotu v rodinách dvoch matiek, je rovnoprávne manželstvo. Chcela by som, aby sa viac ľudí zaujímalo o problematiku nielen gejov a lesieb, ale aj transrodových ľudí. Uznanie rodičovstva aj pre nich je veľká téma na riešenie. Ďalej dostupnosť bývania pre rovnakopohlavné páry. Neverili by ste, že je to stále problém… Je veľa ľudí, ktorým na právach queer ľudí záleží, ale stále ich nie je dosť.
