Peter Barényi: Vizuálne umenie mi ponúka priestor na vyjadrenie toho, čo neviem opísať slovami

Autor: Andrej Kuruc / FOTO: Jakub Kováč

Text sme prvý raz publikovali v čísle Leto 2024.

Peter Barényi je vizuálny umelec, pedagóg na Vysokej škole výtvarných umení a jeden zo zakladajúcich členov online platformy na mapovanie súčasného slovenského umenia artyoucaneat.sk. Dlhodobo sa v tvorbe zaoberá existenčnými témami, na ktoré priamo reaguje. Búra hranice medzi osobným životom a umením a priamo reflektuje sociálne prostredie, v ktorom sa prirodzene pohybuje.

Čo ťa lákalo na vizuálnom umení?

K vizuálnemu umeniu som najprv nemal blízko. Zaujímal ma skôr módny dizajn, ktorý som študoval na strednej škole. Keď som potom pokračoval v štúdiu módneho dizajnu na Vysokej škole výtvarných umení, uvedomil som si, že prostredie spájané s módou mi je cudzie. Stále som ale rozmýšľal nad tým, čo mi dáva priestor robiť niečo jedinečné a neopakovateľné, čím by som vedel komentovať dianie okolo seba a to, ako sa cítim. Uvedomil som si, že vizuálne umenie mi práve to ponúka.

Vieš to opísať podrobnejšie? V čom je pre teba vizuálne umenie jedinečné?

Je to pre mňa priestor na vyjadrenie toho, čo neviem opísať slovami. To som si uvedomil ešte pred nástupom na VŠVU, keď som študoval na Prešovskej univerzite. V Bratislave som väčšinu štúdia strávil v ateliéri Ilony Németh. Jej ateliér bol najprv súčasťou katedry maľby, neskôr sa ale pripojil k ďalším dvom ateliérom na novovzniknutej katedre intermédií. Intermédiá označujú umenie, ktoré je medzi, umenie, ktoré spája a využíva viaceré klasické médiá (napríklad maľbu, kresbu, sochu atď.) alebo nové médiá (video, performancie, sound art, light art a i.). Pre mňa predstavuje voľnosť. Nemusím rozmýšľať v konkrétnom médiu, ale vzhľadom na obsah diela, vzhľadom na to, o čom chcem hovoriť, si neskôr môžem vybrať médium, ktoré sa mi na vyjadrenie najviac hodí. Ak hovoríme o jedinečnosti, tak v dnešnej dobe je to trocha prekonaný koncept, pretože sa traduje, že všetko tu už bolo. Jedinečnosť umenia ale chápem ako súbor viacerých vecí. Je to kombinácia môjho výberu témy, mojej vizuality a zručnosti. 

Čo konkrétne riešiš vo svojej tvorbe?

Keď som prišiel na vysokú školu, riešil som, ako sa mi menili kontakty s ľuďmi z Prešova, odkiaľ som odišiel. Venoval som sa tomu, ako ma vidia iní ľudia, a ešte vzťahom. Paralelne ma zaujímali aj nepríjemné udalosti a emócie ako strach. Počas celého štúdia som vedel, že mama je vážne chorá. Zomrela, keď som bol v poslednom ročníku. To bol potom silne profilujúci moment, ktorý som dlhé obdobie vo svojej tvorbe reflektoval. Umenie som používal ako nástroj na reflexiu tejto udalosti, ako arteterapiu. Pozvoľna začala problematika smrti ustupovať. Začalo ma viacej zaujímať, akým spôsobom rieši človek svoje každodenné problémy a ako sa s nimi vyrovnáva. Pre mňa bolo bežné stretávanie sa s kamarátmi a trávenie času v kluboch, kam sa chodím uvoľniť a zrelaxovať. V súčasnosti je ústrednou témou mojich vecí clubbing. V kluboch ma inšpiruje priestor, hudba a ľudia. Postupne som klubové noci začal vnímať ako istý happening. 

Reflektuješ svoju kvír identitu v umení?

Nikdy som sa tým v umení nezaoberal. Nie je to pre mňa téma. Samozrejme, že je to ale podprahovo v mojich dielach prítomné, pretože je to moja súčasť. 

Kde všade si vystavoval?

Nie som zrovna umelec cestovateľ. Vystavoval som v Čechách, Nemecku, Maďarsku, Taliansku, Slovinsku – ale najmä na Slovensku a v Bratislave. Na výstavy často využívam aj byt, v ktorom bývam, pretože množstvo vecí, ktoré spracovávam, sa týkajú práve tohto miesta. To súvisí s konceptom, ktorý som kedysi presadzoval, a síce pokúsiť sa tvoriť mimo zabehaných cestičiek.

Aký bol tvoj coming out?

Neprešiel som klasickým coming outom v zmysle, že by som oznámil, kto som, svojej rodine. Keď hovoríme o coming oute ako o sebaprijatí, v tomto zmysle sa to udialo úplne prirodzene a samo. A to hlavne vďaka prostrediu, v ktorom som sa po odchode z domu kvôli štúdiu ocitol. Pochádzam z Prešova z veľkej rodiny, ktorá je silne veriaca. Doma bola preto táto téma tabu. Smrť mamy, akokoľvek bola smutná, mi v tomto pomohla. Môj najbližší človek, ktorého som mal rád a ktorého to mohlo zraniť, tam už nebol. A ja som si postupne uvedomil, že zvyšok rodiny, teda všetky tety, ujovia, sesternice a bratranci mi nemajú právo hovoriť do toho, kto som a ako žijem, a ja im to nepotrebujem oficiálne oznamovať. Sestry to prijali s porozumením, nemusel som nič vysvetľovať, pretože so mnou vyrastali od malička. Otec mi povedal, že keď som sa narodil, kdesi zahrabal fľašu alkoholu, ktorú potom chcel vyhrabať, keď sa budem ženiť, a po chvíli dodal, že už ju asi môže vyhrabať. Pre mňa to bolo gesto pochopenia situácie, napriek tomu, že sme to nikdy neverbalizovali… 

Ovplyvnilo napriek tomu to, že si kvír, tvoje umenie? 

Jedine tým, že často zaznamenávam svoje okolie a ľudí v ňom. Prostredie, v ktorom sa pohybujem, je kvír.

Sleduješ kvír umenie?

Musím sa priznať, že umenie sledujem menej ako kedysi a málokedy si zisťujem, či je autorom človek z LGBTI+ komunity. Nie je to pre mňa rozhodujúce pri výbere toho, čo sa mi páči. Ak ale mám spomenúť zaujímavé kvír autorstvo, určite je to Anne Imhof. Bavia ma fotografie Nan Goldin, ktorá síce nie je kvír autorkou, ale pohybuje sa medzi kvír ľudmi a dokumentuje ich život ľudsky, otvorene a zároveň intímne. Zaujímajú ma filmy a videoart Andyho Warhola a Xaviera Dolana. Na Slovensku je jednou z veľkých postáv kvír umenia Anna Daučíková, s ktorou mám osobnú skúsenosť, pretože ma učila. Viditeľný je Andrej Dúbravský, ktorý skvelo maľuje, a jeho partner, režisér Peter Bebjak, ktorý má okrem dobrých filmov aj skvelé verejné prejavy. Vždy sa s nimi viem stotožniť a v týchto časoch ich považujem za veľmi dôležité. Zakaždým ma nadchne Kristián Németh, ktorý kvír témy dokáže spracovať mne veľmi blízkou vizualitou. Krásne a ľahké sú práce Paliho Chovanca. Zaujímavým smerom sa uberá Ján Durina. Už dlhšie sledujem tvorbu Alizy Orlan. Jedným z prvých kvír umelcov, s ktorými som sa stretol, bol fotograf Peter Janáčik. No a na škole, kde učím, vyrastá nová generácia, ktorá určite bude mať čo ku kvír témam povedať, aj keď tu už hovoríme skôr o postkvír.

Učíš na VŠVU, ako sa tam pristupuje ku kvír témam?

V tomto je VŠVU fantastická. Vďaka vedeniu, kolegom a študentom je prostredie v našej škole veľmi pozitívne, neobmedzujúce a inkluzívne. Myslím si, že rozmanitosť a otvorenosť voči nej sú základnou črtou umenia vo všeobecnosti, a u nás je tento pohľad plne podporovaný. Keď som začínal študovať na VŠVU, v roku 2004, nebola to samozrejmosť. Vtedy som ešte zažíval poznámky od spolužiakov na adresu toho, čo mám na sebe a ako sa správam. Dnes je to tak, že sem-tam nájdem po škole rozvešané plagáty, ktoré pozývajú kvír študentov na spoločné stretnutia, z čoho sa veľmi teším. Dúhová vlajka má na škole svoje miesto. Študenti a študentky sa k tomu, že sú kvír, hlásia bez okolkov, a od pedagógov majú podporu, aby boli ľuďmi, akými chcú byť. K dispozícii majú aj skvelého školského psychológa, ktorý im vždy ochotne pomôže, ak to potrebujú. Myslím, že nám tu vyrastá zaujímavá postkvír generácia.

Ako vnímaš podporu kvír umenia v našej spoločnosti?

Kvír umenie je na tom, čo sa podpory týka, zle. Komunita je neustále konfrontovaná so zarážajúcim videním sveta, ktoré nám predvádzajú ľudia zodpovední za vedenie kultúry. Dotačné schémy sú pritom nastavené pomerne dobre, aj keď momentálne nevieme, čo nás čaká.

Vnímaš súčasnú situáciu v kultúre?

Som tým veľmi zasiahnutý. Situácia je nepríjemná a obávam sa, že bude horšia. Je čas, aby každý z nás začal niečo robiť. Už to nemôžeme nechať na politikov, opozíciu, sami musíme byť aktívni. Bol som oslovený na výstavu, ktorú pripravuje Nomantinels. Má reflektovať, čo sa stalo v Teplárni, život kvír ľudí na Slovensku. K politike a celospoločenským témam sa nezvyknem vyjadrovať umením a ak, tak cez osobnú skúsenosť, subjektívne. Vďaka výstave budem mať možnosť viac sa nad tým zamyslieť a vyjadriť sa. 

Zasiahlo ťa to osobne? 

Veľmi. Dokonca zvažujem, že prestanem sledovať politiku, aj keď je to krok zúfalstva. Presne o to sa totiž vládna moc snaží. Otupiť nás, aby sme nič neriešili. Katastrofy sa dejú na dennom poriadku, nie je deň, že by som sa nedozvedel niečo zlé. Eskalovalo to teroristickým útokom na Juraja a Matúša. Až vtedy som si uvedomil, v akej bubline žijem a ako za tú bublinu nevidím. Začínam vnímať, že prostredie na Slovensku nie je také podporné, ako som si myslel. Zrazu sa odohrala vražda, a to mi otvorilo oči.

Čo si myslíš, že to vyhrotilo? 

Myslím si, že náš pedagogický systém a systém výchovy je v niečom zastaralý. Nepomáha, že vládne strany zakazujú sexuálnu výchovu. Sú veci, o ktorých by sa mali mladí ľudia rozprávať aj v škole, nielen medzi sebou. Keď sa študentov pýtam, odkiaľ majú informácie o témach ako je sexualita či drogová prevencia, vravia, že na školách o tom hovorili veľmi povrchne, odtrhnuto od reality – ak vôbec. Sú to učebnicové príklady, zastaralé, nepoužiteľné informácie, ktoré s bežným životom nemajú nič spoločné. Najviac sa dozvedia z rozhovorov medzi sebou a tak by to nemalo byť. Potrebujú poznať aj súčasné vedecké teórie, ktoré sú objektívne podložené faktami.