Autor textu: Marek Hudec / Fotografie: Jakub Kováč, Archív Luki Essender
Text sme prvý raz publikovali v čísle Zima 2021
Keď umelkyňa Luki Essender uvažovala nad výstavou k Cene Oskára Čepana, na ktorej sa podieľajú všetci finalisti a finalistky, vybavila sa jej spomienka z detstva. V škôlke v Dubnici nad Váhom s kamarátmi a kamarátkami každoročne pálili za mestom Morenu. Je to staroslovienska bohyňa zimy, s ktorou sa ľudia na dedinách zvykli rituálne lúčiť pri príchode jari.
„Nad týmto motívom som premýšľala už dlhšie. V škôlke ma bavilo bábiku vyrábať a obliekať, a potom bolo zvláštne chodiť ju zapaľovať a hádzať niekam do kanála. Dnes mi to pripadá hrozné, predstavte si situáciu, že skupina ľudí rituálne upaľuje nejakú ženskú postavu.
Zaujímavé je, že tento zvyk u nás prežil napriek kresťanstvu, ktoré sa snažilo všetko pohanské zmazať.“
Luki Essender kombinuje sochárstvo, performancie a iné formy umenia. Ani jej typ Moreny nebude iba jednoduchým objektom. „Aj sochu sa snažím vnímať ako istú formu performancie, aj tá je objektom v istej situácii a vystupuje. Viac však nechcem prezradiť, radšej si ju choďte pozrieť.“
Essender strávila na Slovensku niekoľko jesenných týždňov počas príprav výstavy, už roky však žije v zahraničí. Najprv v Brne, v súčasnosti vo Švédsku. Aj cesta do neznáma jej pomohla objaviť svoju nebinárnu identitu. Keďže slovenčina pre ňu zatiaľ nemá vhodnú formu vyjadrenia, v tomto článku budeme používať ženský rod. Výstava finalistiek a finalistov Ceny Oskára Čepana je do januára v bratislavskej Kunsthalle.
Bozkávanie sa „heterákov“ nikto nerieši
Luki sa vo svojej tvorbe dlhodobo venuje téme privilégií, spoločenských tried a queer komunite. Z jej vôbec prvej výstavy v brnianskej Alfa pasáži v roku 2016 nájdete na internete niekoľko fotografií. Inštalácia s názvom waiting on his knees like a good cock sucker bola zaujímavo umiestnená do prázdnych vitrín na chodbe, ktorou denne prechádzali desiatky náhodných okoloidúcich. Organizovala to netradičná, dnes už zaniknutá inštitúcia MakeMake, ktorá oživovala priestor spomínanej pasáže.
Luki v inštalácii použila zábery kanadskej youtubovej celebrity Gigi Gorgeous. Tá si v roku 2014 prešla tranzíciou, ktorú dokumentovala na sociálnych sieťach. „Sledovala som jej videá od základnej školy, sme rovnaký ročník a žije v Kanade, čo jej určite prinieslo nejaké výhody. Pre mňa už len gej identita bola problémom kvôli geografickému kontextu.“ Gigi ju fascinovala aj preto, že vždy prijímala svoju identitu, aj keď bola feminínnym gej chlapcom.
Luki mala čiastočne šťastie. Študovala na strednej umeleckej škole v Trenčíne, ktorú vnímala ako záchytku pre gejov a lesby z kraja. Hoci aj tamojšie vedenie považovalo bozk dvoch dievčat za problém a riaditeľka si tieto dievčatá následne zavolala na koberček. „Bozkávanie „heterákov“ nikto neriešil,” dodáva Luki.
Na vysokej škole v Brne objavovala rôzne prejavy queer kultúry, napríklad aj drag. „Mala som síce super kolektív v ateliéri, aj profesorky, no chýbal mi element komunity. V meste som vtedy nenašla žiadnu drag skupinu. Cítila som sa v tom sama,” vysvetľuje.
Nechcem rodové označenie brať ako problém
Nebinárnu rodovú identitu si začala hlbšie uvedomovať až po presťahovaní sa do Štokholmu, kde študovala na Konstfack. Vo švédskom jazyku používa zámeno stredného rodu „hen“. Nikto to tam nerieši. „Cieľom tamojšej spoločnosti je, aby sa všetci cítili pohodlne a bezpečne. Keď okoliu oznámiš, že ťa majú inak nazývať, rýchlo sa prispôsobia, vnímajú, že je to v pohode. Chcú, aby si sa cítila dobre. Úzkostlivé prejavy majú iba smerom k alkoholu a drogám.“
Vo Švédsku mala niekoľko výstav a podujatí, napríklad počas queer spoken word večera. Zistila, že ju zaujíma verejné vystupovanie. Síce je to vypätá situácia, počas ktorej vždy cíti nervozitu, no v poslednom čase si naň zvykla. Keď sedí v hľadisku a vidí účinkujúceho alebo účinkujúcu v pomykove a strese, túži im povedať: o nič nejde, len tu sedím a chcem ťa počúvať, to je v pohode. Rovnakú formulku potom opakuje aj sama sebe, keď je vydesená.
Uvedomuje si však aj svoju zodpovednosť. Umelkyňa, a predovšetkým taká, ktorá sa, ako Marina Abramović, venuje performancii, musí sledovať priestor a riadiť situáciu. Keď je performer neistý, dielo sa rozsype. Abramović sa napríklad preslávila vystúpením, keď tri mesiace každý deň sedela nehybne v galérii a dovolila návštevníkom, aby jej čokoľvek povedali alebo spravili.
Po výstave finalistov a finalistiek Oskára Čepana sa vracia do Štokholmu, na Slovensko sa zatiaľ dlhodobo neplánuje vrátiť. Má rozrobených niekoľko projektov, napríklad v Brne sa chce podieľať na zaujímavej myšlienke – chcela by s viacerými umelcami a umelkyňami napísať skupinový román. Okrem toho pracuje na niekoľkých textoch, ktoré sa venujú aj témam spoločenskej nespravodlivosti a queer identít.
V Bratislave musela Luki často riešiť svoje rodové označenie. Slovenčina je v tomto obmedzená. Onikanie sa jej nezdá vhodné, keďže ho v minulosti Slováci používali pri oslovovaní starších a naznačuje teda nejaký nerovný mocenský vzťah. Niektorí jej navrhovali, že ju budú oslovovať 50 na 50, raz ako muža a raz ako ženu. Striedanie rodov sa jej síce zdá vhodné, no nie tak, aby si to ľudia museli počítať. Stredný rod je zas v našom jazyku vyhradený pre neživé veci a mláďatá vrátane ľudských. „Nechcem, aby to pre mňa musela byť nejaká centrálna téma. Zaujíma ma lingvistika, ale necítim sa v tejto otázke veľmi kompetentná.“
