Autor: Andrej Kuruc / FOTO: Jakub Kováč
Text sme prvý raz publikovali v čísle Jar 2024.
Ako si sa dostala do Holandska?
Žila som v Číne sedem rokov a robila som modeling. Môj priateľ však býval v Holandsku, tak som sa za ním presťahovala a tam som dokončila magisterský titul so zameraním na čínsku politiku. Hlavne som túžila mať zážitok študovania mimo Slovenska, kde bolo podstatou štúdia memorovanie. Učitelia nám rozprávali, že sme hlúpi, a nerozvíjali naše analytické myslenie, sebavedomie a sebadôveru. Vedela som, že v Holandsku je iný štýl vzdelávania, mohli sme sedieť za stolom pri káve a rozprávať sa a rozvíjať myšlienky. Mali sme s priateľom spoločné bývanie a vzťah ako gej chalani. Až tam som začala riešiť tranzíciu.
Ako ťa oslovil vogue?
Zbadala som na youtube Gigi Gorgeous a začala som rozmýšľať cez jej príbeh o svojom vlastnom, o svojej identite. Počas ďalšieho polroka som pochopila, že som iný človek, ako som si myslela. Učila som sa najskôr od Madonny na jednom jej videoklipe. Náhodou som narazila na tanečnú triedu vogueingu. Zistila som, že sú tam nebinárni, transrodoví ľudia, a vôbec som vtedy nevedela, čo to celé znamená, ale vedela som, že k nim patrím. Nie racionálne, ale bol to pocit, že som nemusela prvýkrát v miestnosti vysvetľovať svoju energiu a oni ju vnímali, prijímali bez značkovania. Začala som rozvíjať tento svoj pocit a počas roka som porozumela, že už nemôžem byť ďalej chlapcom s chlapcom vo vzťahu, ale že moja cesta bude prebiehať úplne inak. A tak sme sa rozišli. Potrebovala som byť sama na celý ten proces a vedela som, že on by pritom trpel. Keď sme sa rozišli, začala som trénovať vogue trikrát do týždňa. Bola som so skupinou super ľudí, varili sme si spolu a existovali ako taká rodina. Tak som našla podstatu vogue. U nás sa často berie ako spôsob, cez ktorý sa môžem ukázať, či už na instagrame, alebo na báloch. Pre mňa v období, keď ešte moja rodina úplne neakceptovala moju tranzíciu, blízki ľudia z vogue tanečnej skupiny boli mojou nebiologickou rodinou. Došlo mi, že s mojím vtedajším partnerom sme boli veľmi uzavretí, a uvedomila som si našu vlastnú homofóbiu a transfóbiu, keďže sme napríklad nikdy nechodili na Pride. Žili sme v našej malej bublinke a precestovali svet. A pri vogue som si konečne uvedomila, že sme jedna veľká rodina, a začala som liečiť v sebe to, čo som predtým nechcela vidieť. Nevedela som predtým, že existuje LGBTIQ+ komunita, a zrazu som ju našla.
A čo je podľa teba podstatou vogue?
Rodina, tak ako povedal RuPaul: Ako queer ľudia máme privilégium vybrať si svoju rodinu. Nie je to len o tom, či sa vieš hýbať, alebo ťa baví móda, dáva ti to aj priestor, ak nechceš byť sama.
Pomohol ti vogue pri riešení tranzície?
Áno. Konečne som si dokázala vizualizovať život transrodového človeka, pretože som predtým nevedela, či niekto taký existuje, lebo neboli žiadne vzory. To bolo ešte pred Pose, Disclosure, v Amsterdame som spoznala prvé transrodové ženy. Napríklad sme prišli s kamarátom na Red Light District, kde pracujú ženy v sexbiznise a je tam aj veľa transrodových žien. Chceli sme vedieť, kým sú, porozprávať sa s nimi. A ony na nás zakývali a jedna z nich mi povedala: Oh you are doll. (Si bábika.) Doteraz vo mne rezonuje, že ona to vo mne videla. V Amsterdame som našla samu seba a bez vogue by to nebolo vôbec možné.
Aká je tranzícia v Holandsku? Jednoduchšia, ťažšia?
Spoznala som baby, ktoré prechádzali tranzíciou v Holandsku. Úžasné na tom bolo, že prvé hormóny som dostala od transrodovej ženy, lekárky, ktorej som nemusela nič vysvetľovať, nejako sa pred ňou pretvarovať, sadla som si a ona povedala: Okej, tu máš blokátory a estrogén. A jednoducho mi predpísala lieky. Je to prvá špeciálna klinika vôbec, kde sa trans ľudia starajú o trans ľudí. Ale tým všeobecným spôsobom to funguje tak, že v Amsterdame je celá špecializovaná sekcia nemocnice veľká ako Kramáre, kde si podáš prihlášku a kde je oddelenie na medicínsku tranzíciu, na terapie, celé pod jednou strechou. Prvé stretnutie vyzerá tak, že prídeš do auly, kde máš prednášku o tom, čo je tranzícia, čo je identita, vedecké fakty, ako môžeš pokračovať. Hneď si môžeš zachovať aj svoj biologický materiál. Žiadne kroky sa nevynechávajú, človek tam nezažíva dehumanizáciu. Už len tým, že ste v miestnosti, kde bolo 500 ľudí, ktorí sú v rôznom štádiu tranzície, kde boli ich rodičia, kamaráti, ako aj odborníci, tak máte pocit, že je to normálna vec. Potom čakáte veľmi dlho, aj dva roky, kým vás zoberú, a to bolo také to nepríjemné. Nakoniec prišiel covid a zostala som na Slovensku. Počula som, že doktorka Jamborová berie transrodové klientky a klientov. Prišla som k nej a dostala som, čo bolo treba. Mala som šťastie, lebo neboli žiadne otázky, žiadny real life test. Tam som dokončila tranzíciu.
Aké sú tvoje vogue vzory?
Je to Shiva Mugler, teraz je súčasťou House of Miyake Mugler a ona ma naučila kráčať v mojej kategórii, čo je European runway. Obdivujem Leynu Bloom, Indyu Moore, všetky tieto femqueens, ktoré sú úžasné. Sú to dievčatá, ktoré som všetky stretla osobne a ktoré ma podporili.
Prečo je vogue dôležitý pre LGBTI+ komunitu?
Celospoločensky prechádzame osamelosťou a izolovanosťou. Vogue prináša pocit rodiny, ktorá ťa akceptuje. Ide o nenahraditeľnú súčasť bezpečného priestoru pre komunitu, ktorý sa potom odráža aj vnútorne v človeku.
Aká je vogue scéna na Slovensku?
Som rada, že u nás existuje, že ho Monika Prikkelová robí a že mladí ľudia si tam nájdu svoju rodinu. Len tým, že som sa uzavrela, keď som riešila tranzíciu, a covid mi pri tom pomohol, lebo som si mohla robiť slobodne čokoľvek sama doma, tak som sa s našou scénou nespojila. Na bály chodím vždy, považujem to za moju povinnosť, podporiť scénu.
V nasledujúcom období sa chcem vrátiť do Holandska, znova obnoviť vogue rodinné vzťahy a porozprávať sa o všetkom. Doteraz si spolu stále voláme, všetky sme už prešli celou tranzíciou. To bude pre mňa silný moment. S Ivanou Hucíkovou tam pôjdeme aj nakrúcať dokument o tejto téme. Ide o rozšírenie jej krátkeho filmu House of Velvet.
Pracuješ teraz aj s queer mladými ľuďmi?
Som teraz súčasťou Ligy za duševné zdravie, kde som začala pracovať na plný úväzok a vytváram takzvanú mapu podpory. V nej možno nájsť rôzne organizácie ohľadne sociálnej a psychologickej podpory. Ale skutočným projektom je pre mňa vytváranie komunity a stretávanie sa s queer mladými ľuďmi v rámci skupiny Queer Time Out BA (@queer_timeout.ba). Tam vidím, ako chýba mladým ľuďom kontakt. Z instagramu to môže vyzerať, že sa stretávame a je nám fajn, ale pocit osobnej samoty je u nich veľmi silný, citeľný. Každý utorok sa stretávame a rozprávame sa. Píšu mi ľudia z iných častí zo Slovenska, chcú, aby sme spravili stretnutia aj u nich, lebo nemôžu cestovať. Pre mňa osobne je to tiež liečivé, pretože sa stále vyskytujem v binárnom, cisrodovom, heterosexuálnom prostredí, kde som stále ten outsider a zároveň mimo svojej komunity. Takto sa s ňou môžem spájať.
