Autorka: Dominika Chrastová / Foto: PRIDE Košice
Šiesteho marca uplynuli dva roky, odkedy sa na Slovensku objavil prvý prípad ochorenia COVID-19. Médiá však tentoraz zostali voči nepríjemnému výročiu takmer ľahostajné. Na scéne je totiž nová bezprecedentná kríza. Už druhá za túto dekádu, ktorá sa zapíše do učebníc dejepisu.
Záver februára bol plný zvratov. V jeden deň sa na bratislavskom námestí slávnostne odhaľoval pamätník Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, na druhý deň vo veľkej paráde dorazili bronzoví hokejisti… A krátko nato sa z iného námestia v hlavnom meste ozýval koncert na podporu Ukrajiny.
Mladšie generácie na Slovensku sa ešte nikdy neocitli tak blízko vojny ako teraz. A to nielen geograficky, ale aj ľudsky. Prostredníctvom médií sledujeme zverstvá, ktorých rukojemníkmi sa stali milióny nevinných osôb. Možno máte medzi nimi známych, či dokonca spolužiakov alebo rodinu. Aj bez toho však už prvotné zábery vyvolávali úzkosť, obavy, a možno i bezmocnosť či mentálne vyčerpanie.
Podobné pocity sa spájali aj so začiatkom pandémie. Na základe nedávnych skúseností môžeme usúdiť, že sme vo fáze „šitia rúšok a tlieskania zdravotnému personálu“. Sociálne siete momentálne prekypujú skôr solidaritou, než blúznením o nebezpečných utečencoch. Snáď to tak aj zostane. Pretože hoci môže byť ťažké poučiť sa z minulosti, ktorú sme nezažili, komunikačne absurdný vývoj koronakrízy si všetci dobre pamätáme.
Vojna na transrodovosť nemyslí
V čase písania tohto komentára sa Ukrajine naďalej darí – hoci za cenu nevypovedateľného utrpenia a nenávratných strát – odolávať. Veľké ohrozenie a beznádej však pociťujú transrodové ženy. Skúmanie vlastnej rodovej identity je proces, ktorý je náročný sám osebe, nehovoriac o nutnosti čeliť transfóbii. Teraz k nim pribudol ďalší problém – pre mobilizáciu nemôžu muži v produktívnom veku opustiť krajinu. A mnohé transrodové ženy majú vo svojich dokladoch stále uvedené toto pohlavie.
Queer komunita vo všeobecnosti ťahá za kratší koniec, nielen v bežnom živote v mierových časoch, ale aj vo vojne. Keď sa tím kyjevského Pride-u neukrýva pred bombardovaním, snaží sa odvádzať čo najviac osôb do bezpečia, prípadne ich zásobovať jedlom či liekmi. Ako sa sami vyjadrili, ich povojnový plán je jasný: zorganizovať obrovskú dúhovú oslavu, aby komunita na terajšie traumatické zážitky aspoň na chvíľu zabudla. Alebo aby si pripomenula aj tých pár drobných posunov, ktoré LGBTI+ komunity zaznamenávajú v zahraničí. Nie tak dávnym príkladom je úspech Michaely Jaé Rodriguez – ako prvá transrodová herečka v histórii získala Zlatý glóbus za rolu v seriáli Pose.
Na Slovensku nič nové
Medzitým by u nás takmer 41 % obyvateľstva nechcelo mať za susedov osoby s inou ako heterosexuálnou orientáciu. Prieskum agentúry Focus pre Denník N nepriniesol v tomto smere možno až také prekvapenie, ako skôr dôkaz o stagnácii.
Napriek tomu sa teraz o tom píše ťažie. V komentári z minulého čísla sme spomínali smutný fakt, že naša spoločnosť nezvláda multitasking, a preto šance na zlepšenie postavenia LGBTI+ ľudí počas pandémie nevyzerajú ružovo. Lenže teraz je vojna na Ukrajine a Slovensko má zdanlivo opäť vyčerpanú kapacitu.
Preto sa optimistické rady v takejto komplikovanej situácii nehľadajú ľahko. Ako jednotlivci nevieme preniknúť do myslí tisícok ľudí a presvedčiť ich, že rôznorodosť a inakosť je normálna. Takisto nedokážeme ovplyvniť rozhodnutia politika, ktorý namiesto terapie radšej absolvuje vojnu. Zároveň zďaleka nie každý či každá z nás môže Ukrajine pomôcť finančne alebo materiálne. No pomoc nemusí vyžadovať priame náklady, samosprávy a zapojené mimovládky pomôžu nájsť uplatnenie každej ponúknutej kapacite. Aj vzdelávanie seba a blízkych s použitím overených zdrojov je spôsob, ako prejaviť solidaritu. A celkom zadarmo dokážeme byť k sebe milí. Či už v rámci komunity, alebo k ľuďom utekajúcim z Ukrajiny.
