Autor textu: Andrej Kuruc / Foto: Robert Pakan
Text sme prvý raz publikovali v čísle Leto 2021
Ildi Juhász sa narodila v roku 1953 v Budapešti, kde žije dodnes. Študovala estetiku na Fakulte humanitných vied. Pochádza z intelektuálnej rodiny strednej triedy. Má mladšieho brata. Najprv pracovala ako asistentka réžie, neskôr viedla kino. Po revolúcii prevádzkovala reštauráciu.
Asi vo veku 14-15 rokov zistila, že má „špeciálny záujem“. Nerozumela tomu, lebo nemala o inej sexuálnej orientácii žiadne informácie, ani nikoho takého nepoznala. Preto vedome začala hľadať ľudí s podobným zameraním. Stretla v škole milého chlapca, ktorý jej povedal, že je gej. Nadviazala s ním kontakt a on jej predstavil nočný život „homosexuálov“. Tak si prirodzene našla svoje prostredie. Mala mnoho priateľov gejov, s ktorými tiež veľa cestovali.
Keď Ildi spomína na coming-out rodičom, je presvedčená, že to museli sami spozorovať, keďže žili spolu. Priamo ju však vyoutovala bývalá priateľka, ktorá zavolala jej mame a opýtala sa jej, či vie, že jej dcéra je lesba. „Prišla som domov a mama sa ma opýtala: Naozaj? Ja som povedala: Naozaj. Nehovorím, že to oslavovali, reagovali normálne, ale asi ako každý rodičia, neboli príliš šťastní.“ Čo sa týka priateľov a priateliek, zo začiatku sa snažila nájsť ľudí v „podobných topánkach“, čo bolo krycie označenie pre homosexualitu. Samozrejme, mala aj „obyčajných“ priateľov, a keď spravila coming-out, dobrý priateľ či priateľka to pochopili. „Obyčajný“ v ich slovníku znamenalo, že človek je heterosexuál. Zažila aj zopár zlých reakcií.
Čo sa týka práce, Ildi nemôže povedať, že by správu o jej sexualite oslavovali šampanským. „Nenosila som odznak, ktorý by hovoril, že som lesba, ale keď sa ma na to opýtali, nikdy som neklamala“. Ak bol niekto vyoutovaný v živote, tak ho akceptovali kolegovia a kolegyne oveľa ľahšie. Zistila, že ľudia, ktorí klamali, napríklad sa snažili zakryť svoju orientáciu manželstvom, žili horšie. Boli ako slon v porceláne, okolie to obyčajne aj tak spozorovalo.
Ildi nenútila svoje okolie k tomu, aby bolo vystavené jej orientácii. „Napríklad som sa pred „obyčajnými“ nebozkávala s priateľkou.“ Myslí si, že keď prispieva spoločnosti, vykonáva svoje povinnosti, musia ju akceptovať. Pravdaže, mala aj kolegov, ktorí sa nezdržali poznámok o jej orientácii. „Musela som sa naučiť brániť seba a svoj život. Jedného kolegu som sa opýtala, aký má problém: ‚Lebo to, že vykrikuješ, že som lesba, nie je pre mňa dostatočné vysvetlenie. Ja som dobrá v tom, čo robím. Mala by som trpieť nejakým znevýhodnením v práci kvôli svojej sexuálnej orientácii? To by nebolo spravodlivé. Jediné, čo vieš, je pľuvať na druhých. Čo je ťa do toho, aký je môj súkromný život? Nenosím si súkromný život do práce, nenútim ťa, aby si bol jeho súčasťou či počúval o ňom‘,“ takto sa Ildi bránila.
V období socializmu mali málo informácií o homosexualite. V osemdesiatych rokoch vydali tri publikácie s titulmi „Gej spoločník“, alebo bola to braková literatúra. A to boli ešte knihy s pozitívnym postojom. Vo všeobecnosti, ak sa spomenula homosexualita, tak len v náznakoch. Téma sa jednoducho nezobrazovala, akoby jej obchádzanie zabezpečilo, že sa stratí. Skutočnosť, že existujú takí ľudia, nezapadala do dobového spoločenského obrazu.
Najpozitívnejší postoj znel, že ide o úchylku. Vtedy, podobne ako doteraz, počúvala Ildi názory, že by sa homosexualita mala liečiť a iné hlúposti. V určitom ohľade sa zdalo, že lesby sú viac tolerované, keďže ľudia hovorili, že existujú. Homosexuálnymi mužmi sa viac pohŕdalo, nadávalo sa im, rôznym spôsobom ich v spoločnosti diskriminovali. „Preto som sa okolo seba snažila vytvoriť bezpečné prostredie. Keďže som mala veľa kamarátov gejov, zoznamovala som ich len s ľuďmi, o ktorých som predpokladala, že im nebudú ubližovať, aby sa pri nich necítili zle.“ A keď sa okolo nich objavili ľudia, ktorí o záležitostiach LGBTI+ nevedeli, snažili sa im vysvetliť niektoré veci, uvádzajúc seba ako príklady. Ildi si myslí, že spoločnosť je na tom stále veľmi podobne. Akceptácia je len čiastočná, stále počujeme veľa výhrad voči LGBTI+ ľuďom.
Ildi si spomína na prelomový film z roku 1982, volal sa Más út (Iná cesta). Predtým videla s kamarátmi Viscontiho a Bergmanove filmy s homosexuálnymi postavami. „Ale vytvoriť v Maďarsku film otvorene hovoriaci o lesbách, to bolo po prvý raz. Natočili ho podľa novely Erszébet Galgóczi, a, samozrejme, čítali sme aj knižnú predlohu, táto téma je v nej výrazne prítomná,“ hovorí Ildi. Ak našinci chceli nájsť informácie o tomto životnom štýle, dali sa nájsť vo filme, literatúre, kdekoľvek. „Napríklad film 1900 od Bertolucciho, som videla deväťkrát, pretože homosexualitu zobrazoval takým zaujímavým spôsobom, že ma to prinútilo premýšľať.“
Pre ženy, ktoré mali rady ženy, nejestvoval špecifický priestor. Ženy boli vždy menej prítomné vo verejnom priestore, tak po stránke reprezentácie, ako aj samotného vychádzania na verejné miesta. V Budapešti boli za socializmu dve miesta, ktoré každý poznal: reštaurácia Diófa, ktorá bola otvorená od 11:30 dopoludnia až do polnoci. „Jedlo tam bolo vynikajúce a po ňom sme obyčajne išli do kaviarne Egyetem – o tej vedela celá krajina, o aký podnik ide,” spomína Ildi. A vedela to aj polícia. Pri vstupe stál vždy jeden v utajení, takže zaznamenal každého, kto tam vkročil. To bola však cena, ktorú bola väčšina ľudí ochotná zaplatiť. Ildi pravidelne chodila na obe miesta.
Ženské párty, na ktoré sa chodievalo v peknom oblečení, organizovala aj jedna dobre známa osoba, ktorá mala kaviareň v mestskej časti Kamaraerdő. „Alebo sme išli na iné miesto, o ktorom sme sa dopočuli v rámci komunity, novinky sa šírili ústnym podaním.“ Ostatní o týchto miestach nevedeli. „Rovnaké to bolo aj s mojím kinom. Nevešala som plagáty, ktoré by hovorili, že toto kino je ‚gay-friendly‘. Bolo také populárne, že každý to vedel. Jedno leto prišli za denného svetla dve dievčatá v kraťasoch a žabkách, turistky z Východného Nemecka s mapou v ruke a s krúžkom okolo kina Ipoly, a pýtali sa: toto je to queer kino? Lesbické kino?“ hrdo spomína Ildi. Povedala im, že len po večeroch. Všetci domáci a domáce však viac-menej vedeli, kam ísť. Napríklad aj kaviareň Múzeum mala priateľskú atmosféru. Ale spomenuté dve miesta boli stabilné, približne do roku 1990. Známy podnik Lokál otvorili v roku 1988.
Bol jeden známy policajný kapitán, s krycím menom súdruh Tavasz, ktorý bol zodpovedný za monitorovanie homosexuálnych ľudí. Postoj štátnych úradov bol nasledovný: každý musí byť zaznamenaný a všetko sa musí o nich vedieť, ale zároveň to treba v spoločnosti umlčať. „Keď ste akceptovali spoločenské pravidlá, ako to, že sa nepatrí ukazovať svoj osobný život na verejnosti, myslím si, že, až na niekoľko výnimiek, vám mohol prejsť tento ‚životný štýl‘ len s miernym obťažovaním,“ spomína Ildi.
Súdruh Tavasz chodieval kontrolovať občianske preukazy do zariadení, kam chodili LGBTI ľudia. Veľa policajných razií bolo v reštaurácii Diófa, najmenej dvakrát týždenne. Niekedy prišiel súdruh Tavasz osobne, inokedy poslal len svoju policajnú hliadku. Ildi si pamätá, ako do reštaurácie Kisrabló prišlo sto policajtov počas podujatia pre LGBTI komunitu. „Prišli okolo polnoci. Kontrolovali nám občianske preukazy, provokovali nás, snažili sa akciu rýchlo rozpustiť. Vtedy som opäť videla príklad solidarity v gej komunite: každý povedal, že najprv musia zaplatiť. A tak aj bolo“. Keď niekto hlasno protestoval, vzali ho na policajnú stanicu, ale len na pár hodín.
„Poznala som človeka, ktorého sa polícia pokúsila získať na spoluprácu, aby im donášal. Nerozumel, čo má vlastne donášať, keď už vedeli všetko o každom.“ Sama vážne obťažovanie nezažila, len niekedy si zapísali jej meno a číslo občianskeho. „Raz som vyšla neskoro večer z kaviarne Egyetem, nastúpila som do auta a – nikdy som nezažila, že by tak rýchlo prišli policajti – musela som fúkať trikrát.“ Bolo známe, že na polícii mali celkom rozsiahly systém zložiek o LGBTI ľuďoch. „Súdruha Tavasza som osobne stretla len raz: muž, s ktorým som chodila venčiť psa, bol gej, a zavraždili ho. Veľa ľudí vtedy predvolali na políciu, vrátane mňa. Prišla som na stanicu, kde mi povedali, že kvôli smrti tohto muža. Povedala som, že celé naše spojenie spočívalo v tom, že obaja sme mali pudlíkov a požičiavala som mu videokazety. Vtedy som videla súdruha Tavasza.“
Obyčajne sa ľudia báli, ak ich kontaktovala polícia. Neurobili nič zlé, ale cítili sa previnilo. Za to, že sú homosexuáli. „Boli sme minimálne občanmi druhej kategórie, v najhoršom prípade sme cítili aj vinu. Snažili sa nám tento pocit vštepiť. Ja som necítila vinu, ani strach. Pretože som bola presvedčená, že som plnohodnotným človekom a zaslúžim si rešpekt,“ vraví Ildi. Stalo sa, že musela opustiť dobrú pracovnú pozíciu, pretože sa od nej očakával určitý štýl obliekania a životný štýl, ale ona sa nemienila prispôsobiť.
V súvislosti s pandémiou HIV Ildi spomína, ako navštívila v roku 1983 Viedeň a celé mesto bolo plné plagátov o hrozbe nového vírusu. V Maďarsku o ňom vtedy neboli žiadne informácie. „Na jeseň v roku 1984 potvrdili prvým dvom Maďarom HIV, obaja boli moji veľmi blízki priatelia.“ V tom období ešte stále neboli informovaní o bezpečnejšom sexe. „Tiež som bola dosť vyplašená, ale známy doktor mi vysvetlil, že sa to neprenáša štipnutím komára, ani tým, že sa na mňa niekto pozrie. Ale v nemocnici ste mohli stretnúť ľudí, ktorí prichádzali na návštevy v ochranných oblekoch.“ Obyčajní ľudia mali z HIV veľké obavy. AIDS bol podľa mnohých chorobou gejov, ktorá bola na nich zoslaná za trest. Písal sa rok 1986, keď do Maďarska prenikli prvé správy o tom, že v USA sa nakazili aj heterosexuálni ľudia, a tak HIV urobil koniec povrchným vzťahom. Muži začali používať kondómy a nechodili tak často do rôznych sáun ako predtým. Na ulici VIllányi sa uskutočnilo prvé anonymné testovanie HIV. Toto miesto funguje už desaťročia. Čiže aj gejská komunita sa snažila niečo robiť pre obmedzenie šírenia vírusu. Prvé tri alebo štyri roky, keď neboli žiadne lieky, ani liečba, boli pre všetkých veľmi skľučujúce. „Pre mňa veľmi. Lebo v prvých troch rokoch zomrel pár, na ktorom mi veľmi záležalo. Žili spolu pätnásť rokov. Do roku 1992 som stratila šesť ľudí z môjho najbližšieho okruhu priateľov,“ smúti Ildi.
Myšlienka sformovať organizáciu bola v Budapešti živá od roku 1978. Združenie Homérosz bolo založené v roku 1988. „Nebola som aktívnou súčasťou týchto snáh. Ale keď ma požiadali, či môžu na stretnutia využiť priestory kina, pomohla som im.“ V kine Ipoly zorganizovali pod hlavičkou Homéroszu veľkú párty pre tristo ľudí. Správa sa šírila tak rýchlo, že nakoniec ich prišlo priveľa. Celý príjem zo vstupného išiel združeniu. „Mali sme päť zábav za rok, všetky boli tematické, ako napríklad vianočná, novoročná, veľkonočný bál. Vzadu som nechala postaviť bar. V piatky a soboty bol vyhradený len pre ženy. Zvyčajne ho navštevovalo len tridsať-štyridsať štamgastiek.,“ opisuje Ildi.
„V roku 1990 som musela kino opustiť, lebo bolo predané. Avšak v tom čase bol už otvorený klub Lokál, ktorý prevzal jeho rolu“. Po roku 1990 sa sformovala nová organizácia s názvom Homérosz Lambda. „Stále som mala prácu, ktorá mi neumožňovala byť aktívnejšia, ale podujatia som, pravdaže, navštevovala vždy, keď sa mi dalo. Realizovali sa ružové pikniky, tie boli fantastické. Stretávalo sa veľa menších i väčších skupín, organizovali diskusie.“ V deväťdesiatych rokoch vnímali ako jednu zo svojich najdôležitejších úloh dopomôcť mnohým skrytým LGBTI ľuďom, ktorí žili na vidieku, k tomu, aby mohli spraviť coming-out a žiť otvorene. Otvorilo sa veľa nových podnikov, pribúdali možnosti, kam ísť von, uskutočnil sa aj festival. Život komunity prekvital.
„Bol to prvý pochod reagujúci na epidémiu HIV. Chlapci niesli rakvu, každý mal kostým v podobe kondómu z bielej spodnej bielizne. Na konci sme pochodovali tri ženy. Mňa a moju priateľku odfotografovali a fotografiu zverejnilo víkendové vydanie novín. Pochod viedol od Námestia hrdinov k Oktogonu. Takže to bol svojím spôsobom taký Pride,“ spomína Ildi. Vždy prvého decembra si rôznymi podujatiami pripomínali svetový deň AIDS. Zapálili sviečky v Nemocnici sv. Ladislava (Szent László Kórház). Okrem toho sa usporadúvali aj súťaže krásy, drag queen roka. Počas prvých dvoch pochodov Pride nedošlo k žiadnym útokom. Nasledoval veľký Pride s Lászlóom Birtom v ružovom cadillacu. Ešte stále tam neboli kordóny, ani sa nepochodovalo v sprievode polície, ako to býva dnes. „Pár ľudí bučalo, padli nadávky, ale nemuseli sme pochodovať za zátarasami,“ spomína Ildi. Kvôli svojmu veku už na Pride nechodí, ale na tie prvé spomína ako na plné radosti. „Videla som množstvo nových tvárí, šťastných ľudí, ktorí boli out, aj keď to bol riskantné,“ dodáva.
Ildi vníma, že oproti minulosti sa veľa zmenilo. „Mám mnoho mladých priateľov a oni žijú neuveriteľne slobodne. Nemajú ani poňatia, že pred tridsiatimi rokmi vás strašilo už samotné pomyslenie, že ste gej. Teraz spolu žijú, cestujú, berie sa to ako hotová vec.“ Maďarská spoločnosť je však politicky veľmi uzavretá a po nedávnom uzákonení transfóbnych a homofóbnych zákonov je dnes malá šanca, že sa veci skoro dostanú do normálu. „Čo by sme dnes potrebovali, je sociálne zmierenie. A netýka sa to len LGBTI+ komunity, ale i akejkoľvek inej menšiny. Rozpory medzi ľuďmi sa však, naopak, prehlbujú. Prevláda pocit, že v politike zažívame regres, a to vo všetkých oblastiach.“
Za negatívnu zmenu oproti minulosti Ildi považuje aj to, že za starých čias sa podľa nej ľudia z komunity viac o seba navzájom starali. Ak sa niekto neobjavil dva dni, zisťovali, či je v poriadku. V súčasnosti chýbajú komunitné priestory. „Sú tri-štyri, ale napríklad, keď máte nad tridsaťpäť, nič nie je pre vás.“ Na druhej strane je skvelé, že LGBTI+ ľudia dnes nemajú strach ísť do akejkoľvek reštaurácie či baru, pretože sa nemusia obávať obťažovania alebo zosmiešňovania. „A toto je budúcnosť. Nemusíme sa niekde združovať oddelene na osobitnom mieste, alebo nosiť ružový trojuholník. Sme ľudia ako všetci ostatní.“ Ildi by potešilo, keby sa celá spoločnosť správala viac starostlivo, prijímajúco. Večná nejednotnosť a stigmatizácia vedie k výsledku, že nikto sa necíti dobre.
