Autorka: Martina Mašlárová / FOTO: SND, Divadlo Ludus
Text sme prvý raz publikovali v čísle Jeseň 2024.
Slovenské národné divadlo uprostred minulej sezóny uviedlo premiéru kvír inscenácie Sme v pohode v réžii českej kvír režisérky Daniely Špinar. Dramaturgiu Činohry SND údajne pri spoločnom hľadaní titulu inšpirovalo hosťovanie českej verzie Sme v pohodě na festivale Drama kvír1. Na prvý pohľad by to nebolo nič zvláštne ani kontroverzné,
nebyť toho, že po predčasných parlamentných voľbách v jeseni 2023 ministerstvo kultúry obsadila Slovenská národná strana na čele s homofóbnou ministerkou Martinou Šimkovičovou. Tá sa otvorene nepriateľsky vyjadruje voči reprezentácii LGBTIQ+ tém v umení a hanlivo komentovala napríklad diela známeho kvír výtvarníka Andreja Dúbravského.
Nehovoriac o náladách časti polarizovanej slovenskej spoločnosti, ktorá aj pod vplyvom rétoriky vládnej koalície čoraz intenzívnejšie šíri nenávisť voči menšinám a inakosti. Kultúrna verejnosť preto s napätím očakávala, či sa inscenácia v réžii transrodovej režisérky, ktorej ústrednou témou je život kvír ľudí, nestane tŕňom v oku ministerstva a prívržencov tohto politického a svetonázorového spektra. Žiadny škandál sa však nekonal, samotná ministerka inscenáciu nevidela a skôr než obsah hry ju pobúrili narážky herca Ľuba Kostelného na jej osobu, o ktorých sa dopočula. A hoci urazené ego patrične exponovala a zastrájala sa, že si predvolá herca aj riaditeľa divadla Mateja Drličku „na koberček“, nič z toho sa neudialo (riaditeľa napokon odvolala, ale to je iný príbeh).
Emblémová divadelná inštitúcia má teda od januára tohto roka na repertoári inscenáciu, ktorá je svojím spôsobom prelomová. Ohlasy na ňu neboli jednoznačne pochvalné – kritika komentovala časovú aj geografickú vzdialenosť predlohy a poukázala na to, že nedostatočne reflektuje reálie domáceho publika. Predmetom kritiky sa sčasti stalo aj „neškodné“, uhladené vyznenie inscenácie; kritičky Soňa Jánošová aj Zuzana Uličianska ju svorne označili prívlastkom „príliš konvenčná“. Kvír divadelníci Michal Belej a Andrej Kuruc zas polemizovali o neaktualizovanom výklade hry z pohľadu stereotypov či nekorektného jazyka. Avšak gesto, ktoré influencer Max Sobek zhrnul slovami, že SND po prvýkrát prinieslo inscenáciu nie o kvír ľuďoch, ale pre nich, recenzenti a recenzentky napospol ocenili.
Hoci aktuálne dianie v kultúre a v krajine nedáva LGBTIQ+ ľuďom veľa dôvodov na optimizmus, inscenáciu v SND tak môžeme napriek všetkému vnímať ako jeden z príznakov zmeny paradigmy, ktorú minimálne v divadelnom svete začíname cítiť. Nie, rozhodne si netreba myslieť, že jedna inscenácia v štátom zriaďovanej inštitúcii má silu niečo spoločensky ovplyvniť. Ak sa však na ňu pozrieme v kontexte minulosti a v kontexte ostatných dvoch divadelných sezón, všimneme si, že sa začína diať niečo zaujímavé. Kvír divadlo totiž prestáva byť doménou úzkeho okruhu tvorcov a tvorkýň a presúva sa z okraja záujmu viac k mainstreamu, aj tam, kde môže zasiahnuť iné skupiny publika – začína sa objavovať v kamenných divadlách, na festivaloch, stáva sa dostupnejším a viditeľnejším ako v minulosti.
Nie je to, samozrejme, len zásluha SND. Príkladov, ktoré podporujú túto tézu, je viac. Jedným z nich sú dve slovenské adaptácie románov mladého francúzskeho autora Édouarda Louisa, ktorý sa stal svetovým literárnym fenoménom súčasnosti a do istej miery aj divadelnou kvír ikonou, pretože jeho diela sa masovo uvádzajú v divadlách od Amsterdamu cez Berlín po Ľubľanu. U nás bola prvou lastovičkou inscenácia Koniec Eddyho, ktorú na pôde VŠMU uviedla ešte ako svoj bakalársky projekt transrodová režisérka Ema Benčíková. V čase, keď ju s hercami začali skúšať, nikto nemohol tušiť, že len o pár týždňov neskôr dôjde neďaleko VŠMU k teroristickému útoku v Teplárni. Hoci táto udalosť bola pre režisérku a tvorivý tím traumatizujúca2, o to dôležitejšie bolo, že inscenáciu sa podarilo realizovať a začiatkom decembra odpremiérovať. Skúsenostný rámec režisérky, ktorá sama počas štúdia prešla verejným coming outom, ale aj spolupracujúceho kolektívu sa odrazil v citlivom a pritom nesentimentálnom zobrazení hlavnej postavy Eddyho, stvárňovanej striedavo štyrmi hercami. Inscenácia hosťovala na viacerých festivaloch a bola ocenená aj cenami školského časopisu Reflektor v rôznych kategóriách, okrem toho sa teší aj diváckemu záujmu a vypredaným reprízam. Nebola to prvá inscenácia na pôde VŠMU, ktorá by sprostredkovala témy sebaspoznávania, coming outu a skúseností kvír osoby s negatívnymi reakciami okolia, 3no rezonancia inscenácie potvrdila, že v danom momente vzniklo čosi ako generačný manifest rezistencie a vzopretia sa strachu.
Mesiac pred prvým výročím streľby na Zámockej, 13. septembra 2023, mala premiéru ďalšia dramatizácia Louisovho románu, História istého násilia. V bratislavskej A4-ke ju v réžii Barbory Chovancovej uviedlo Divadlo Ludus, ktorého zriaďovateľom je BSK a primárnou cieľovou skupinou je de facto žiactvo základných a stredných škôl, resp. mladí dospelí. V tomto kontexte sa dramaturgická voľba Ludusu javí ako ďalší dôležitý moment pre kvír divadlo – zriaďovaná inštitúcia s edukačným programom zvolila dielo, v ktorom Louis autobiograficky opisuje vlastnú skúsenosť so sexuálnym násilím a opätovným prežívaním traumy v rámci vyšetrovania prípadu. Ako pri iných inscenáciách, aj v tomto prípade ponúka Ludus prehľadnú interaktívnu prezentáciu s mnohými literárnymi, filozofickými a sociologickými referenciami. Inscenácia pritom oslovuje aj dospelé publikum a hosťovala na troch veľkých slovenských festivaloch – na Novej dráme, na Divadelnej Nitre aj na Dotykoch a spojeniach, pričom na festivale Nová dráma/New Drama získala aj Grand Prix. Okrem toho má počas jesene 2024 turné po českých divadlách v Brne, v Ostrave či v Prahe. České diváctvo si môže inscenovanú podobu románu porovnať aj s verziou, ktorá vznikla v réžii Tomáša Loužného v pražskom Švandovom divadle pod názvom Dějiny násilí.4
Inscenácie románov Édouarda Louisa sa so slovenským kontextom a divadlom pre mládež prepájajú ešte v jednom ohľade. Trnavské Divadlo Jána Palárika organizovalo v júni tohto roku prvý ročník festivalu Teen Theatre Fest určeného násťročnému publiku, v rámci ktorého mimoriadne zarezonovala maďarská inscenácia Kto zabil môjho otca nezávislého divadla Füge. Z diskusie po predstavení vyplynulo, že hoci ide o najlepšiu inscenáciu na maďarskej nezávislej scéne za rok 2023, nebolo by možné ju hrať ako školské predstavenie pre násťročných, ako to bolo v Trnave, keďže Orbán v Maďarsku zakázal „propagáciu“ LGBTIQ+ tém neplnoletým osobám. V tomto ohľade zatiaľ politická cenzúra na Slovensku (našťastie) ťahá za orbánovcami za kratší koniec, a tak si mohli mladiství na festivale pozrieť napríklad aj inscenáciu O nič nejde nitrianskeho Nového divadla, určenú kategórii 14+. Súčasťou inscenácie o občianskom aktivizme sú ľudskoprávne témy, ktoré sa režisérka Silvia Vollmann usilovala tlmočiť dynamickou formou interaktívnej impro-show. Jednou z najsilnejších línií je myšlienkový experiment, v ktorom sa prevráti spoločenská norma a za nenormálne sa považuje byť hetero. Súčasťou je aj úprimná výpoveď herca Ivana Martinku o coming oute, ktorá celej inscenácii dodáva vážnejší tón a upriamuje pozornosť na to, že kvír komunite v skutočnosti nejde o „nič“.
Aj nitriansku inscenáciu možno vnímať ako istú reakciu na udalosti na Zámockej, ako snahu divadlom aktivizovať verejnosť, najmä mladú generáciu, v dôležitých občianskych témach. Rovnako zreteľný odkaz na tragédiu v Teplárni priniesla inscenácia Nikdy navždy súboru DPM v réžii Mariána Amslera. Aktualizačná vsuvka v inscenácii staršej hry Falka Richtera o vzťahoch súčasných tridsiatnikov, neschopných akéhokoľvek záväzku, neschopných lásky a sebalásky, síce mohla pôsobiť trochu odťažito a neorganicky, v kontexte tvorby tohto súboru a režiséra však prevážila pochopiteľná potreba vyjadriť sa k udalosti aj takýmto spôsobom.
Kým Amsler je tvorcom, ktorého by sme mohli označiť za barda slovenského kvír divadla, v uplynulých dvoch sezónach do tejto množiny preniklo viacero nových mien. Napríklad divadlo Nomantinels, ktoré sa systematicky venuje tejto oblasti tvorby, prizvalo k spolupráci na ostatných dvoch svojich inscenáciách dve mladé režisérky, ktoré pod značkou divadla prezentovali svoj režijný rukopis. Inscenácia Tá bolesť ťa prejde podľa novely Mie Žurekovej (ktorú združenie NoMantinels aj vydalo) priniesla zaujímavý posun aj v kontexte kvír dramaturgie. V širšom repertoári inscenácií, s ktorých témami sa môžu väčšinou identifikovať predovšetkým gej muži, toto dielo tematizuje vnútorný zápas s prijatím svojej transrodovej ženskej identity. Režisérka Elégia Štrbová na inscenácii spolupracovala okrem iného s hercom Jakubom Švecom, ktorý už v Histórii istého násilia, rovnako ako tu, dokázal nestereotypne stvárniť prežívanie kvír osoby. Ďalšou režisérkou, ktorá po prvýkrát pracovala pod hlavičkou Nomantinels, bola Alexandra Bolfová. Na inscenácii Para_Nonnormal, ktorá mala premiéru len nedávno, 2. a 3. júla 2024, spolupracovala o. i. s hercami Ľubošom Janákom, Jakubom Matejčíkom či Filipom Pavukom, ktorých tiež môžeme vnímať ako nové tváre stabilne spojené aj s kvír divadlom. Námet Róberta Pakana, dvorného autora Nomantinels, hovorí heterotópiách, bezpečných miestach, na ktorých môžu byť kvír osoby samými sebou. Inscenácia taktiež odkazuje na stratu jedného z týchto miest, útočiska, ktorým bola pre slovenskú kvír komunitu práve Tepláreň.
Mimochodom, jednou z heterotópií sa pre kvír ľudí nepochybne stal priestor P*AKT-u, kultúrneho centra, ktoré je nielen domovskou scénou Nomantinels, ale aj otvoreným priestorom pre rôzne iné projekty. Medzi tými, ktoré v predošlej sezóne vstúpili do kvír diskurzu, boli aj dve inscenácie, ktoré mali premiéru v P*AKT-e pomerne krátko po sebe na jar tohto roku. Prvá z nich, Život, zázraky, extázy a zjavenia blahoslavenej panny, sestry Juany de la Cruz uvedená 27. marca, je výsledkom vcelku fascinujúcej rešerše tvorivého tímu dramaturgičky Magdalény Žiakovej, intermediálneho umeca Juraja Mydlu, režisérky Emy Benčíkovej a tanečnice a choreografky Anky Sedlačkovej. Toto kvarteto v koprodukcii s P*AKT-om a združením Batyskaf spracovalo dokumentárny príbeh o abatiši Juane de la Cruz, ktorá ako jedna z mála žien mohla verejne kázať a zastávať tradične mužskú pozíciu. Podľa dochovaných indícií mala fyziologické znaky oboch pohlaví a jej kázne často tematizovali problematiku rodu a rodových rolí, čo bolo v súvislosti s obdobím, v ktorom Juana žila – teda prelom 15. a 16. storočia –, nepochybne pozoruhodné. Druhým projektom, ktorý s inscenáciou o sestre Juane spája minimálne nehierarchický prístup v rámci tvorby, je lecture-performance Drag sa vracia z apríla tohto roka. Inscenačný kolektív bez špecifikácie jednotlivých rolí tvorili Vero Róza Rišňovská, Sami Furmánek, Kodiki, Jak Evom, Tereza Pavlíková, Imrich Pisarovič, Jakub Matejčík, Dávid Selecký, Klára Dolníková, Lenka Adamcová, Frederik Britzlmair, Táňa Mravcová a Alexandra Gašparovič. Novela Dobroslava Chrobáka inšpirovala dramaturgičku Sami Furmánek a režisérku Veroniku Rózu Rišňovskú k nápadu prostredníctvom travestie slovenskej literárnej klasiky uvažovať o koreňoch národných ideológií, našich odvekých predsudkoch či o ničivej aj transformatívnej sile slova.
Inscenácie a projekty, ktoré sme spomenuli, vznikli v ostatných dvoch sezónach v rôznych priestoroch a kontextoch – od najväčšej, štátom zriaďovanej inštitúcie cez zriaďované krajské divadlo zamerané na tvorbu pre mládež, školské divadlo, divadlá, ktoré sa kvír témam venujú okrajovo aj programovo až po jednorazové projekty podporené z verejných zdrojov. Vďaka tejto rozmanitosti a tiež vďaka festivalom či hosťovaniam môžu témy, o ktorých chce tvorcovstvo daných inscenácií hovoriť, preniknúť k rôznym kategóriám publika. Viaceré z inscenácií vznikli v bezprostrednej reakcii na útok na Zámockej alebo naň odkazujú nepriamo a môžu byť pre kvír komunitu prostriedkom, ako hovoriť o svojej traume a ako sa s ňou vyrovnávať. Divadlo je pre tvorcov a tvorkyne, ale aj pre ich publikum, bezpečným miestom, kde je inakosť vítaná a rešpektovaná, kde sa dá byť samými sebou a deliť sa o svoje pocity. Zdá sa teda, že divadlo sa v posledných dvoch rokoch stalo kvír heterotópiou. A to nie je málo.
______________________________________________________________________
