Autor: Andrej Kuruc / FOTO: #vanheesen
Text sme prvý raz publikovali v čísle Jeseň 2024.
V predstavení 1 000 KISSES (1 000 bozkov) dvaja choreografi a tanečníci, ktorí spolu tvoria pár, Raymond Liew Jin Pin a Jascha Viehstädt skúmajú, ako sa mení archetypálne gesto bozku, keď sa jeho emocionalita posúva do perspektívy počítania. Niekde medzi zábavou, frustráciou a predovšetkým námahou im vyschnú pery a bozkávanie sa stáva úplne novou vecou konvencie, rodové predsudky sa rozpúšťajú a kreslia nezvyčajný pohybový portrét zmyselných dotykov. Od juhovýchodných ázijských zaklínadiel až po západnú hypersexualizáciu, všetko je tam a rozmazáva sa pred očami divákov do džungle obrazov a pohybov. Bozk je tiež poctou performancii Mariny Abramovič, v ktorej performeri do seba dýchajú a vydychujú, až kým neomdlievajú. Predstavenie vzniklo v produkcii K3 centra pre choreografiu a tanečníkov, ktoré sa zameriava na umelecké rezidencie spájajúce umelecký výskum a produkciu, ponúkajú kurzy a školenia pre tanečníkov a tanečníčky, ako aj podporujú oblasť vzdelávania v oblasti tanca a kultúry. Choreografické centrum v Kampnageli je jedným z mála tanečných domov v nemecky hovoriacom regióne a jediným v severnom Nemecku.
Raymond Liew Jin Pin študoval na Folkwang Universität v Essene (bakalársky titul Tanec a magisterský titul Choreografia), predtým študoval súčasný a tradičný tanec na renomovanej umeleckej škole ASWARA v Malajzii.
Jascha Viehstädt po štúdiu klasického a súčasného tanca v Hamburgu absolvoval magisterské štúdium choreografie na HZT v Berlíne. Je zakladajúcim členom skupiny Costa Companie (Berlín/Hamburg) a tvorí medzi Hamburgom, Berlínom, Severným Porýním-Vestfálskom a Malajziou.
Aká je myšlienka predstavenia 1 000 bozkov? Čo vás inšpirovalo?
Raymond: Na začiatku bola pozvánka od jednej organizácie urobiť choreografiu súčasného tanca pre mladé deti, pre tínedžerov. Chceli sme hovoriť o intimite a samozrejme o tom, aké to je, žiť v páre v Nemecku ako Ázijčan a Európan. Bola to naša prvá performancia pre mladé publikum. Povedali sme si: Dobre, urobme niečo, čo nás zaujíma a čo sme doteraz až tak často v Hamburgu nevideli: kvír tematické dielo pre deti. Vytvorené predstavenie sa malo dať ľahko priniesť do akejkoľvek školy.
Jascha: Kľúčom je komunikačný nástroj, ktorý pozná každý: bozk. Mali sme pomerne dlhú prípravnú fázu, počas ktorej sme k bozku pristupovali koncepčne a trochu sme zohľadnili aj teóriu. Zvyčajne vyťažíme štruktúru zo základnej myšlienky a hľadáme k nej obrazy. V tomto prípade sme mali nápad, teda bozk, ktorý sme mali spočítať. Počítanie priťahuje aj diváctvo a mení význam bozku, ako sa to niekedy deje aj medzi dvoma ľuďmi. Keď sa ľudia bozkávajú, niekedy sú do toho zapojené aj iné myšlienky: starostlivosť o deti, domáce práce, rozptyľovanie sa mobilnými telefónmi. Rovnakým spôsobom počítanie dáva emocionalite bozku perspektívu.
Bolo ťažké mať toľko bozkov v predstavení?
Raymond: Trochu sme to zmenili, bozkov je menej. Myšlienka bola, že začneme s tisíckou bozkov. A koncepčne sa toho držíme. Ale potom sa to pomaly menilo na niečo iné, čo bola jedna z najkritickejších pripomienok, ktoré sme od detí dostali. Vždy kričali: Vy to nepočítate. Viacerí však porozumeli, že ideme za hranice fyzického dotyku pier. Ideme s predstavivosťou ďalej. Snažili sme sa udržať rovnováhu medzi pedagogikou a umením. Na začiatku predstavenia sa obyčajne predstavíme a hovoríme, čo bozk znamená pre nás. Máme aj krátku príručku, znázorňujeme význam prostredníctvom fyzického pohybu a potom sa pýtame, čo znamená pre nich.
Jascha: Myslím si, že sme sa aj niekoľkokrát pokúsili naozaj urobiť tisíc bozkov. Pery nás boleli, ústa sme mali plné slín. Viete, nie vždy sa vám chce bozkávať. Keď sa na javisku bozkávajú dvaja muži, vyvoláva to sexualizované súvislosti, preto zámerne nepokračujeme ďalej. Keď si napríklad ľahneme na bazénové rezance, v mladom publiku sa zakaždým ozve úškrn: Teraz sa vyzlečú? Sexualitu bozku skôr naznačujeme, než aby sme ju skutočne ukázali. V ázijskej kultúre má bozk snovú, romantickú stránku, ktorej sa venujeme aj v našej inscenácii.
Takže to bolo určené pre mladšie deti alebo tínedžerov? Ako reagovali?
Raymond: Pamätám si, že sme mali aj skúšobné publikum zložené zo školských tried. Všetci sme boli veľmi nervózni, snívali sa nám nočné mory, že sme sa bozkávali a všetci odchádzali z miestnosti. Je však príjemné znovuobjaviť naše dielo očami mladých divákov. Uvedomujete si, že predstavenie je premenlivé aj vo svojich významoch. Mladí ľudia sú naozaj veľmi zvyknutí na digitálny svet, ale priama inscenácia vzbudzuje aj hanbu. Hoci majú mladí ľudia toľko možností, ako si nájsť informácie o tejto téme, sú dnes dosť neistí. Je tu veľký tlak na to, aby sa dobre bozkávali, dokonca sa túto oblasť stále snažia optimalizovať – ako fotky na Instagrame.
Jascha: Báli sme sa oveľa viac, než sme museli. Deti v tom nevideli žiadny problém, väčšina komentárov pochádzala skôr od učiteľov.
A aké problémy mali učitelia?
Raymond: Robili si priveľa starostí s tým, ako to ovplyvní deti. Je to iná generácia. Boli inak vychovávaní. Deti často reagovali na základe veku. Mladší sa chichotali, starší trošku hanbili. Veľa učiteľov sa snažilo deti utíšiť, aby sa nesmiali a neboli príliš hlučné, hoci my sme radi, keď sa smejú alebo komentujú.
Jascha: Niektorí učitelia odvracali zrak, keď sme sa bozkávali. Pozerali sa preč. Deti híkali a učitelia mali pripomienky až po skončení predstavenia. Obrátili sa na triedu a povedali: Musíme sa vážne porozprávať o tomto predstavení.
Na scéne používate penové rezance a niekedy sa práca s nimi zdá byť takmer sochárska, napríklad keď sa na javisku premenia na strom s konármi.
Jascha: Keď nás organizácia K3 centrum pre choreografiu a tanečníkov požiadala, aby sme vytvorili predstavenie, chceli sme prezentovať konceptuálny tanec a zahrnúť do neho vizuálne umenie. Scénografia mala pripomínať sochu a byť schopná stáť samostatne. Zároveň sme chceli, aby vytvárala voľný priestor pre asociácie. V určitom momente si diela začnú žiť vlastným životom: Strom z penových rezancov vytvára priestor pre asociácie. Jeden študent videl vo vetvách očakávania spoločnosti voči LGBTI+ párom a navrhol, že sa týchto konvencií môžeme symbolicky zbaviť, keď vetvy zhodíme na zem.
Teda žijete spolu, ste manželia. Bolo ľahšie rozvíjať túto intimitu, pretože ste pár?
Raymond: To je vždy prvá otázka študentov. Vždy sa pýtajú, či sme pár. A potom ich vždy necháme hádať.
Jascha: Určite by to bol iný kus, pravdepodobne s inou myšlienkou, keby sme neboli vo vzťahu. Myslím, že myšlienke diela určite pomáha, že sme dvaja muži, pretože to otvára určitý priestor. Chcel by som ešte vytvoriť verziu pre muža a ženu alebo dve ženy.
Hráte predstavenie v Malajzii alebo len v Nemecku?
Raymond: Zatiaľ hráme len v Európe, v Nemecku a Dánsku. V Malajzii by sa to nemohlo hrať pre školy. Mohlo by to byť len pre prednáškové účely pre dospelých, alebo v LGBTI+ centre v rámci predstavenia toho, ako umenie zahŕňa queer tému.
Vnímate sa ako politickí umelci?
Raymond: Stávame sa politickými umelcami! Politizuje nás všetko, čo sa teraz vo svete deje. Počas pandémie sme ako manželský pár nemohli vstúpiť do mojej rodnej krajiny Malajzie, pretože manželstvo medzi mužmi je zakázané, takže Jascha nebol považovaný za moju rodinu.
Dobre, takže ako to je, keď dvaja tanečníci žijú spolu? Je to lepšie, keď máte rovnakú oblasť záujmu?
Jascha: Je to hrozné. To je dôvod, prečo ja robím svetlo a on je na javisku.
Raymond: Na druhej strane existuje určité porozumenie pre to, ako funguje naša práca. Niektorí ľudia možno uprednostňujú partnera, ktorý je ich protikladom. Ale pre mňa je dôležité isté umelecké porozumenie.
Jascha: Pre mňa nie je až tak dôležité umelecké porozumenie, pretože to vytvára problémy. Dobré je, že existuje pochopenie pre logistiku života. Pretože veľmi často nie sme doma a jeden z nás je preč aj dva mesiace. To dáva priestor na veľkú podporu. A myslím si, že vo vzťahu, v ktorom máte niekoho, kto nevie, ako to funguje, môže byť niekedy naozaj ťažké pochopiť, prečo sa dnes večer nerozprávam.
Čo vás priviedlo do Bratislavy na festival Drama Queer? Čo od neho očakávate?
Raymond: Pre mňa je dôležité a podporné byť súčasťou kvír festivalu. Tento rok v júni sme boli prvýkrát na podobnom podujatí. Je skvelé počas toho naozaj cítiť silu, lásku, podporu. To očakávam aj na vašom festivale, minimálne od festivalového tímu. Že si rozumieme, čo sa týka témy, čo sa týka zápasu o zrovnoprávnenie.
Jascha: Zistil som, že je to úplne iný pocit, keď sa kvír dielo objaví v kvír prostredí. Doteraz sme ho hrali individuálne na rôznych školách. V Hamburgu sme nedávno uviedli performanciu na konferencii pre kvír detské divadlo, ktorá sa uskutočnila prvýkrát. Predpokladáme, že publikum budú deti a rodičia, prvýkrát sme mali rodičov na predstavení v Dánsku. Existujú aj dúhové rodiny, dôležité je ich podporiť.
A čo pripravujete ďalej vo svojej umeleckej činnosti?
Jascha: Je to dielo, ktoré sa zaoberá viac digitálnou realitou nášho sveta a umelou inteligenciou. Je to jedna z nových tém v súčasnom tanci a divadle. Pracujem s ňou od roku 2015. Máme tiež vlastné štúdio v Hamburgu. Snažíme sa v ňom vytvoriť aj určitý program. Chceme vidieť, čo by tento priestor mohol pre nás znamenať.
Raymond: Pripravujem aj ďalšiu produkciu na kvír tému. O zákone o sodomii v Malajzii, kde sa podľa práva šaría homosexualita trestá. Nakoniec je to stále o boji za práva LGBTI+ ľudí v Malajzii. Jascha mi bude pomáhať s osvetlením. V budúcnosti chcem predstavenia využiť na propagáciu a prácu na väčšej otvorenosti v rodových otázkach.
