Autorka: Ambrosia Bajtek / Ilustrácia: Viktória Szabová
Text sme prvý raz publikovali v čísle Jeseň 2026
Po tranzícii som sa po druhýkrát vrátila do UK v roku 2014, pretože som tu už predtým krátko žila hneď po ukončení strednej školy. Viackrát som sa sťahovala po krajine a asi preto ju poznám lepšie než Slovensko a aj preto ju považujem za svoj druhý domov. Najdlhšie som žila v Yorkshire, pretože tam býval aj môj brat; ale žila som aj v Londýne, Liverpoole, Birminghame či na Škótskej vysočine.
Začínala som prácami v sklade, upratovaním, neskôr to boli zákaznícky servis, office, HR, no dnes už preferujem prácu v gastre. Spomínam si, ako som sedela koncom júna 2016 v rannom autobuse a prečítala si správu, že populisti uspeli a UK vystúpi z Európskej únie. Podarilo sa im to nakoniec až koncom roka 2020.
Vtedy som si nedokázala ani len vizualizovať, ako to tu bude vyzerať. No dnes, 10 rokov po referende o brexite, je krajina v takom stave, že by ju nespoznal nik, kto tam vtedy žil. Otvorene sa tam prejavuje nenávisť k cudzincom, ktorí sú motorom ekonomiky a služieb, ako aj trans a islamofóbia. Pobrexitová Británia je snom každého extrémistu, najlepší príklad rozkladu spoločnosti vďaka dezinformáciám a populizmu. Takéto tendencie rastú vo viacerých európskych krajinách.
Predpis hormónov u všeobecného lekára na anglickom vidieku len na základe potvrdenia od slovenskej endokrinologičky, aj toto bola moja predbrexitová realita. Neskôr to už boli návštevy nemocníc, špecialistov, drahé úradné preklady a nič. Predpis hormónov bol pre transrodových pacientov zrazu nemožný. Spätne už vidíme časovú os implementácie systémovej transfóbie a nie, nezačalo to len J. K. Rowling. Posledné roky je v Británii súčasťou verejného zdravotníctva aj americká tech firma Palantir na analyzovanie dát pomocou AI, ktorej softvér využívajú veľké firmy, ale aj spravodajské služby alebo armáda, ako to bolo pri cielených útokoch na Palestínčanov v Gaze alebo pri deportáciách ľudí americkou zložkou ICE. V Británii spravuje dáta pacientov verejného zdravotníctva NHS práve Palantir a pacienti ani nemajú možnosť vyjadriť svoj nesúhlas s používaním tohto softvéru pri vyšetreniach u lekára. Britská vláda totiž tejto firme udelila výnimku zo zákona o ochrane osobných údajov. Palantir najnovšie získal v auguste 2026 ešte väčší vplyv v krajine, a to zákazkou na spravovanie dát štátnej energetickej prenosovej sústavy. V tendri bol jediným uchádzačom. (Financial Times: Britain´s grid operator gave Palantir contract without inviting rival bids.)
Pred Brexitom boli v UK úplne samozrejmé všadeprítomné zámená rešpektujúce identitu jednotlivca a nebolo to woke. Spomínam si, že ma šokovalo, keď mi kamarátka vravela, ako sa ich na londýnskej univerzite pýtali, či sa identifikujú ako she/her, he/him, they/them. Rovnako sa zaužívali tieto zámená aj pri podpisoch v e-mailoch, jednoducho dnes už bežné veci, ktoré vtedy na Slovensku ešte veľmi neboli. Pri komunikácii v angličtine som netŕpla pri každej vete, či tam bude vyslovená koncovka -a pre ženský rod, ako to bolo vždy, keď som prišla na Slovensko. Úplne prirodzene pôsobila trans zástava vo firmách počas obdobia PRIDE, rovnako torty, nálepky s trans vlajkou, čo som na Slovensku nikdy nezažila. Pamätám sa, že najväčšiu trans tortu som videla v jednom malom skladíku na vidieku a nijako som to nedokázala pochopiť, že aj takto sa to dá a že nik zo zamestnancov neprotestoval, že by tam trans vlajka nepatrila. Vtedy to ešte nik neriešil.
Nastal zlom, píše sa dátum 5. august 2026. V tento deň začalo platiť usmernenie Najvyššieho súdu o vylúčení – alebo radšej použijem výraz zakázaní transrodoví ľudí na verejnosti. O tomto dni sa raz budú učiť v učebných osnovách, ak ešte vôbec o tridsať rokov nejaké budú. Svet sa v Británii postavil na hlavu. V úvodzovkách liberálna krajina, kde som žila svoju každodennosť, je dnes lídrom vo vylúčení trans ľudí. Len medzi rokmi 2024 a 2025 zdokumentovali až 3 000 násilností voči trans ľuďom v UK (podľa organizácie Stonewall UK). Alarmujúce sú tiež počty samovrážd trans mládeže, ale aj dospelých. Čakacie lehoty u sexuológov sú plánované na roky dopredu, zákroky zrušené a najnovšie zaviedli aj vylúčenie trans ľudí z používania toaliet, šatní… proste najzákladnejších vecí.
Pre nás aktuálne už ani nie je možnosť použiť verejnú toaletu bez ohrozenia našej fyzickej bezpečnosti. Bez pocitu ohrozenia nie sú ani samozrejmosti, napríklad situácie, keď si konečne kupuješ oblečenie korešpondujúce s tvojou identitou. Sú tu isté nepísané pravidlá, „rovnosti“ a Briti navyše nehejtujú otvorene ako v našich končinách. Nenávisť radšej zaobalia do rafinovaných slov alebo narážok, lenže ak nepoznáš kontext alebo nárečie daného regiónu, tak ti slovne zriedka ublížia. Aspoň to tak bývalo.
Po uznesení Najvyššieho súdu o trans osobách a používaní toaliet už nič nie je také, ako pred týmto rozhodnutím. Ako napríklad také skúšanie šiat v dámskych skúšobných kabínkach, čakanie na kamošku počas toalety, lakovanie nechtov na vécku autobusovej stanice, posledná kontrola rúžu na dámskych pred odchodom z práce do mesta. Drobnôstky, ktoré si bežne už ani nevšimneš, pretože sú také samozrejmé. Kedysi som však stresovala nad využívaním priestorov vyhradených pre ženy. Časom sa stalo samozrejmosťou, že do nich patrím. Myslím si, že po tranzícii je to podobné aj u ostatných. Ale dnes ohľadom priestorov opäť stresujem. V Británii už ľudské práva nie sú dané.
Skôr používajú výrazy ako „debata o trans právach“ a v debate teraz rozhodli, že nič také ako trans práva v UK nejestvujú, podobne ako ani právo protestovať proti genocíde v Gaze alebo proti ekocíde spôsobenej ropnými korporáciami, inak vás rovno berú. Za posledné roky bolo viac zatknutí obyčajných ľudí s transparentom v ruke, než bolo zatknutých extrémistov. (The Guardian: New breed of political prisoners arises in Britain as anti-protest sentences rise.)
Toto je dnešná Británia, ako si ju turisti bežne nevšimnú. Lenže ak to tu vyzerá takto, čo očakávať v ostatných „menej rozvinutých“ krajinách? Prvé roky života v krajine som bez strachu zastavila na ulici policajtov, lebo sa mi zdali iní, než tí na Slovensku. Zakaždým mi pomohli či už s otázkou, alebo v nasmerovaní.
Dnes by som už za policajtmi nešla ani v UK. Rovnako som pred pár rokmi v dôsledku systémového rasizmu nepozažívala to, čo napríklad iní s tmavším odtieňom pokožky alebo s menej zaraditeľným výzorom. Vtedy som sa pasovala do niektorej z krabičiek, aspoň som to tak cítila. V UK funguje viacvrstová diskriminácia. Raz ťa na vidieku okríknu, že si poľská k., lebo je očividné, že máš iný genofond ako miestni. Inokedy, ak sa v práci pridajú ľudia s tmavšou pokožkou medzi britské pracovníčky v stredných rokoch, tie ťa už zrazu vezmú do svojho klubu len preto, že si beloška a staneš sa súčasťou skupinky „my“, kým takí černosi či moslimskí kolegovia sú už „oni“. Aj v diskriminácii sú jedni poznačení viac než tí druhí, zakaždým však niekto musí byť nepriateľ. Je to pozostatok evolúcie človeka z opice, alebo prežitok z čias otroctva britského impéria?
Musíš byť milá k tým, čo ti ubližujú, aby si prežila: moja stratégia a skúsenosť z detstva. Niekedy sa to v detstve začína šikanou od rovesníkov, niekedy ubližovaním v rodine, ale musíš byť milá, dokázať si to vysvetliť alebo sa nejako seba samu oblbnúť, len aby si sa nebránila a nič na tomto systéme moci nemenila. A na záver musíš odpustiť, nech sa už stalo hocičo, či už s vyslovením slovíčka „prepáč“ alebo bez neho. V mene nejakého náboženstva alebo rodinných vzťahov, alebo len preto, lebo každý môže spraviť chybu. To sú proste stereotypy ubližovania. Môcť odmietnuť nežiaduce približovanie mužov, byť protivná k niekomu, kto mi robí zle, dištancovať sa od takýchto ľudí alebo ich ignorovať, bol tak nesmierne osviežujúci pocit, ktorý som dovtedy nepoznala ani z domu, ani zo Slovenska.
V Británii som sa zahojila a dorástla mi chrbtová kosť. Či už ide o zmeny fyzické, alebo vnútorné, mne osobne by sa to zrejme nepodarilo bez radikálnej zmeny prostredia, systému, spoločnosti. Bez presťahovania sa do celkom inej reality, než je slovenská. Aj dnes sa cítim bezpečnejšie na ulici v UK než na Slovensku, hoci už aj britská spoločnosť sa zmenila.
Než som sa presťahovala do Británie, žila som uzavretá vo vlastnom svete a cielene sa vyhýbala kontaktu s Maďarmi alebo Slovákmi v zamestnaniach a podobne. Skôr som volila spoločnosť cudzincov. Existovala u mňa obrovská bariéra z bližšieho kontaktu, hlavne s Maďarmi; strach zo situácií, kedy som musela odpovedať na príliš osobné otázky o svojom krstnom mene, prízvuku či výške. Otázky, ktoré mi cudzinci nikdy nekládli – zrejme preto, že medzi nami stála jazyková bariéra. Keď človek neovláda jazyk dokonale, nepýta sa tak otvorene a bezprostredne na veci, ktoré by v rodnej reči bez váhania vysypal z rukáva.
Spoločný jazyk totiž vytvára pocit familiárnosti a skracuje vzdialenosť medzi ľuďmi. V UK som najdlhšie žila v Yorkshire. Niekdajší banícky región sa po reformách neslávne známej Margaret Thatcher premenil na hladovú dolinu. Chudoba zanechala stopu aj vo vzdelaní a myslení miestnych. Vidiek a krajské univerzitné mesto Leeds sú dva rozdielne svety.
Sklenený strop som v Yorkshire nevedela preraziť, boli to roky neúspechov prejsť do inej oblasti než manuálna práca. Bolo to kvôli trans identite, alebo len preto, že som imigrantka? Netuším, aj keď hospodárstvo je tam založené na extrakcii slabo platených prác prisťahovalcov, a predsa tu hlasovali za Brexit. Keď som neskôr začala pracovať v Birminghame, počas obedňajších prestávok som sa musela viac zblížiť so svojimi maďarskými, ale i slovenskými kolegyňami. Namiesto bežných zdvorilostných fráz v angličtine sme viedli hlboké rozhovory. Spočiatku som z toho bola poriadne vystresovaná. Mojou kolegyňou a mentorkou sa stala mladá Maďarka Tündi. Tündi bola prekrásna, vždy veselá žena, ochotná pomôcť, skrátka typ človeka, ktorému závidíte nielen vzhľad, ale aj dušu. Trpezlivo si získavala moju dôveru a ja som sa jej postupne, vrstva po vrstve začala otvárať a zdôverovať sa s vecami z môjho súkromia tak, ako som to predtým s Maďarmi nikdy nerobila.
Prvýkrát sa niečo vo mne zlomilo, začala som sa otvárať ľuďom. Zo slovenského tímu sa mi tiež podarilo zblížiť s niektorými kolegyňami, hoci jedna z nich, Mirka,, ostane legitímnou spomienkou na moju výpoveď z Mondelez – a to som pracovala na HR. Táto kolegyňa – niekedy za mojím chrbtom, inokedy tak, aby som to aj ja počula –, ma volala ladyboy na mojom oddelení aj pred ostatnými oddeleniami, alebo ma šikanovala svojou autoritou. Na firemných calloch som zakaždým skončila s vypnutým mikrofónom. Zostala mi z toho do dnešných dní psychická trauma zo skupinových callov.
Spätne to beriem ako transfóbnu šikanu, ale v tých časoch som v mnohom nemala jasno a z firmy som odišla bez toho, aby to Mirku nejako negatívne postihlo. HR nebola manuálna práca a moja výhovorka, že transfóbia sa asi odvíja od vzdelania, spľasla. Nie každý, kto si zahrá v epizódke Súdnej siene na JOJ-ke, skutočne patrí na obrazovku.
Po nastolení pravidelného príjmu a väčšieho pokoja vo svojom živote sa znova prebudili aj moje záľuby. Začala som písať svoje citové výlevy najprv na blogy, neskôr sa to nejako vyvinulo na písanie do časopisu, pridania vlastnej skladačky do kníh a podobne, až sa môj svet za poslednú dekádu exponenciálne rozšíril o množstvo ľudí a stretnutí, ktoré by sa v mojom živote bez písania nevyskytli. Paradoxne, hoci som bola fyzicky v inej krajine, zbližovala som sa s ľuďmi na Slovensku, až sa vytvorili moje menšie i väčšie bezpečné bubliny. Som si istá, že by som nevedela byť touto autentickou verziou seba, keby som vtedy neodišla zo Slovenska, aby som sa mohla vrátiť iná.
Neviem si zvyknúť a smútim. Chýba mi verzia samej seba, keď som bola v Londýne alebo v Škótsku. Zvykne mi chýbať aj moja verzia na juhu Slovenska či v Bratislave. Tieto svoje domovy už mám vstrebané na bunkovej úrovni. Nedá sa len tak presťahovať inam a začať odznova.
Aj migrujúce vtáky sa vracajú na svoje stále miesta. Nemenia destinácie neustále, lebo ak hej, má to vysokú cenu a niekedy je stres pre organizmus fatálny. Lenže čo ak čoskoro bude už všade rovnako a nepôjde len o Britániu, Slovensko a podobne, lebo vírus napadne už každú krajinu sveta? Ktorý priestor ostane dostatočne bezpečný na prosperovanie a život organizmu, v tomto kontexte transrodových ľudí? Veď útočisko mnohých, zdanlivo nedotknuteľná virtualita internetu, je v súčasnosti lídrom vo vymazávaní, cenzurovaní a prekrúcaní faktov o trans identite. Nástup AI to len ešte viac umocnil a zefektívnil.
