Autorka: Zuzana Andrejco Ferusová / FOTO: Jakub Kováč
Text sme prvý raz publikovali v čísle Jeseň 2024.
Rozmýšľali ste niekedy o tom, ktoré miesta vnímate ako bezpečné? Tí šťastnejší z nás pravdepodobne za taký priestor považujú v prvom rade svoj domov, vlastnú izbu, ale OK sa môžu cítiť aj v parku, v saune, v obľúbenej kaviarni či klube.
Lenže v tomto rozmýšľaní o priestore a jeho (ne)bezpečí nie sme si všetci rovní. Ako v minulosti, tak aj dnes sa queer ľudia musia pred verejnosťou skrývať napríklad pri prejavovaní romantickej náklonnosti. Vlastne tak nerobia úplne dobrovoľne – niekedy sú zosmiešňovaní, inokedy napádaní, v minulosti napríklad aj pod hrozbou väznenia.
Queer páry zobrazuje najnovšia inscenácia divadla Nomantinels s názvom Para_nonnormal. Jej bulletin nás zavedie až do rakúsko-uhorských dejín sáun a tiež nám objasní pojem heterotópie ako špecifického, „iného“ miesta. Pre inscenáciu je však sauna predovšetkým symbol: je to priestor, kde všetci odložíme nabok nielen svoje šatstvo, ale aj sociálne masky. A v čisto mužskej saune možno odložiť aj ostych a v anonymnej rovnošate bielych plachiet (a v relatívnom bezpečí a súkromí) si prvýkrát vychutnať pohľad na iné telá rovnakého pohlavia.
Kompozíciou dielo pripomenie prácu súborov Stoka a Skrat. V kratších ucelených obrazoch striedavo sledujeme výrezy zo života dvoch queer párov. Každý z nich má vlastné peripetie, prekážky. Zároveň má dojímavé a emocionálne silné momenty, oba páry však majú aj vlastné hrozby, ktoré ostávajú v pozadí a znemožňujú, aby vzťah dvojice pretrval. Pre rôznych queer ľudí nie je rovnako (ne)ľahké, ako sa vyoutuje pred najbližšími, pred okolím. A napokon mnohí potrebujú spraviť coming out najskôr pred sebou samým.
Výraznou zložkou inscenácie sú herecké výkony. Sú sústredené, civilné, presvedčivé vo svojej prirodzenosti (Filip Pavuk). Sú tiež veľmi hravé, uvoľnené v tanečných pasážach i speváckych partoch. Sú plné úprimnej veselosti (Ľuboš Janák) aj hravej štylizácie (Michal Kraus). Ústredná štvorica je vyrovnaná a každý jeden vo svojej role prináša svoje špecifiká. V ničom za nimi nezaostáva ani tajomný DJ vo fialovom saténe (Kristián Marcel Jedelský), naopak, svojimi speváckymi kvalitami prináša do predstavení výrazný kabaretný prvok. Pre mňa spomedzi nich je najsilnejším zážitkom výkon Michala Krausa.
Treba určite vyzdvihnúť, že v inscenácii režisérky Alexandry Bolfovej podľa textu Róberta Pakana nedochádza k monotónnosti a príbehy queer ľudí nie sú nijako stereotypizované, práve naopak. Jej postavy dokazujú pestrosť, aká v rámci menšiny existuje. Nie je to šedá masa rovnakých ľudí s glachšaltovanými osudmi. Niektorí z nich žijú svoju prirodzenosť len veľmi opatrne a skryto, aby coming outom nesklamali svojich blízkych. Iní sa svojim partnerom otvorili do zraniteľnosti alebo kvôli nim opustili svoju krajinu. Hoci ich mnohovrstvové prežívanie je často naozaj neľahké, nikdy neupadajú do beznádeje, mnohokrát sa prejavujú ako výborní spoločníci, zábavní parťáci. Humor je vôbec v inscenácii veľmi prítomný, a to v mnohých polohách – od hravých scén pri roleplayingu, cez sarkastické prehovory k publiku blízke stand-upu až po nadsádzku (napríklad monológ realitného agenta, v ktorom pôvodne rutinný prejav pri bytovej obhliadke dospeje až do akýchsi nadávok publiku/obhliadajúcich klientov).
Sympatické je, že inscenácia sa neuzatvára len do prežívaní vzťahov – viacerými motívmi žmurká na divákov narážkami na našu súčasnú realitu. Najvypuklejšie to ironizuje v časti, keď jeden z protagonistov paroduje pani Dagmar zo Svidníka. Jednoduchou skratkou tu karikuje ľudí z malomiest a konzervatívnych regiónov, kde sa kresťanstvom a tradíciami zakrýva xenofóbia, homofóbia a nechuť pristúpiť na možnosť, že svet okolo nás sa za posledných sto rokov zmenil.
Kým v prvej polovici inscenácie môžu nádej prinášať situácie, v ktorých sa dvojice spoznávajú a zbližujú, postupne sa krivka nálad zlomí a sme svedkami toho, ako sa prejavujú medzi dvojicami rôzne disonancie. Veľmi citlivo je napríklad rozohraná situácia, v ktorej sa dvojica oddá predstavám o tom, akú by chcela mať svadbu. Napriek tomu, že táto téma by ľahko mohla skĺznuť k sentimentalite či gýču, vo výsledku je celkom uveriteľná, autentická vo svojej úprimnosti, veľmi ľudská. Tvorcom inscenácie Para-nonnormal sa myslím podarilo to, čo v umení dnes tak veľmi potrebujeme: nechali zaznieť autentické hlasy queer ľudí a ich trápení i radostí a to všetko v divadelne vydarenom, originálnom balení, kde nijaká zložka nezaostávala. Pretože to je cesta pre upevňovanie tolerancie: prijať príbeh hoci aj celkom odlišného človeka za svoj a zavnímať cezeň, akí sme všetci napriek inakosti napokon v jadre úplne rovnako krehkí.
