Autor: Richard L. Kramár / FOTO: Galerie Zdeněk Sklenář 2023, Wikimedia
Text sme prvý raz publikovali v čísle Leto 2024.
Toyen, český umelec dvadsiateho storočia venujúci sa maľbe, kresbe, ilustrácii a koláži, patrí medzi popredné predstaviteľky európskeho surrealizmu. Ich životný príbeh je v posledných rokoch centrom obnoveného záujmu, nielen vďaka estetickým kvalitám jej diela, ale i kvôli jeho rodovej nonkonformite, ktorá vyniká ako v dobovom, tak v súčasnom spoločenskom kontexte.
„Právě tak jako neměla v lásce své vlastní příjmení, neměla ráda ani svůj ženský rod. Hovořila jen v rodě mužském. Bylo nám to zprvu trochu nezvyklé a groteskní, ale časem jsme si zvykli,“ skonštatoval na margo preferencií Toyen básnik Jaroslav Seifert. Bol to práve Seifert, kto meno Toyen údajne vymyslel. „Marie Čermínová nás dlouho žádala, abychom pro ni vymyslili s Nezvalem nějaký vhodný pseudonym. Napadlo nás asi tucet jmen, žádné se jí však nelíbilo. Nám ostatně také ne. Až jednou. Seděl jsem s Mankou sám v Národní kavárně a Manka měla před výstavou. A nechtěla za nic vystavovat pod svým jménem. Když na chvíli odešla pro nějaký časopis, napsal jsem na ubrousek velkými písmeny TOYEN. Když si jméno po svém návratu přečetla, bez rozmýšlení je přijala a nosí je podnes; nikdo ji jinak neosloví a její pravé jméno je patrně jen na cestovním pase, který už je dávno neplatný.“ Význam tohto mena je nejasný, ale či už bolo odvodené od francúzskeho citoyen (občan), alebo ide o hru s českou frázou „to je on“, jeho účel je jednoznačný: zreteľne sa vymedziť voči normatívnej kategórii „žena“.
Meno a preferovaný spôsob oslovovania neboli jediné spôsoby, ktorými Toyen toto vymedzenie realizovali. Často nosila typicky „mužský“ odev a účes a v spoločnosti sa prezentovali ako „muž“. Dobové tabu prekračovali, aj keď sa obliekal a vystupoval ako „žena“. I keď si prísne strážila svoje súkromie, z dochovaných svedectiev vyplýva, že väčšinu svojho života neprejavoval romantický či sexuálny záujem o heterosexuálnych mužov. „Z jej skíc však jasne vyplýva, že ju zaujímala téma sexuálneho styku medzi ženami, a jej práce v oleji, grafike, koláži a kresbe zdôrazňujú zmyselné erotické potešenie, ktoré jej spôsobovalo vymýšľanie sexuálne expresívnych obrazov aj ich taktilné vytváranie,“ píše v článku Fire Smoulders in the Veins: Toyen’s queer Desire and Its Roots in Prague Surrealism (Oheň tlie v žilách: kvír túžba Toyen a jej korene v pražskom surrealizme) Karla Huebner. Vo svojom výtvarnom diele taktiež priebežne spochybňoval binárne vytýčenie a ohraničenie rodu a singularity či nemennosti tela. Aj napriek týmto jasným ukazovateľom nenormatívneho uvažovania o rode a sexualite je postava Toyen stále často mytologizovaná ako postava striktne cis, heterosexuálna a normatívne ženská. Toto súvisí s tendenciou konceptualizovať postavu Toyen ako závislú a odvodenú od mužov surrealistického hnutia.
Blízke vzťahy medzi Toyen a jeho kolegami z rád surrealistov, predovšetkým s básnikom Vítězslavom Nezvalom a výtvarníkom Jindřichom Štyrským, boli podľa všetkého obojstranne napĺňajúce. Toyen konzistentne tvrdil, že nikdy nešlo o vzťahy sexuálnej či romantickej povahy, to však nebráni historikom umenia tvrdiť opak. „Objavili sa aj snahy spojiť Toyen s ďalšími možnými mužskými milencami, napríklad s ‚mladým mužom tmavej pleti‘, s ktorým sa stretli českí historici umenia, ktorí ju navštívili začiatkom 60. rokov. Film Jana Němca Toyen z roku 2005 ju vykreslil ako posadnutú Heislerom a naznačil, že Heisler sa podieľal na tvorbe heterosexuálnej erotickej tvorby, ktorá vznikla v čase, keď bol v skutočnosti sotva dospelý, teda dávno predtým, ako sa v roku 1938 pripojil k pražskej surrealistickej skupine,“ dodáva Karla Huebner. Toyen interpretovaný ako nefalšovaná heterosexuálna žena a oddaná milenka velikánov literatúry a výtvarného umenia zapadá do stereotypnej predstavy o ženách hnutia surrealizmu, ktoré sa držali na jeho okrajoch a vystupovali predovšetkým ako priateľky a manželky surrealistov – mužov. Takýto patriarchálny a heterosexistický umenovedný diskurz o Toyen – milenke reprezentuje napríklad katalóg z roku 2000, kde Karel Srp uvádza, že Toyen „sa erotickými témami dôslednejšie zaoberala len vďaka Štyrského aktivite.“ Ladislav Jackson vo svojom článku Toyen captured by identitarian politics? (Toyen v zajatí identitárnej politiky?) približuje, že Srp „úplne ignoruje skicáre Toyen z dvadsiatych rokov a celú produkciu obsahujúcu lesbickú erotickú túžbu. Akoby pravá a správna erotika bola len heterosexuálna a heteroerotická, vrátane tej, ku ktorej Toyen vedie muž.“
Na prvý pohľad pozitívnejšou reprezentáciou Toyen je ich korunovanie na „múzu Devětsilu“. Tento Toyen nie je nutne závislý od surrealistov – mužov v oblasti kreatívnej invencie a iniciatívy, ale „její/jeho význam byl validován uznáním jiných mužů,“ ako píše Ladislav Jackson v článku I am not your lesbo! K diskurzu o soukromí „snící rebelky“. K mýtu Toyen – múzy neprispeli len členovia českej surrealistickej skupiny, ale napríklad i ursurrealista André Breton, ktorému Toyen „pripomínala slávika, ktorý uviazol v jeho byte, a tvrdil, že je nejakým spôsobom mimo posúdenia a hodnotenia. Všetko, čoho sa Toyen dotkla, napísal Breton, bolo spojené s divokým a úplne slobodným spevom slávika hodvábnym rebríkom,“ ako referuje Lucy Ives v článku Mythic Being. Nie že by si Toyen obdiv mužov – surrealistov nezaslúžil, ale jeho uzavretý rámec dodnes limituje porozumenie rozpínavej slobode jeho tvorivej osobnosti. „Schopnosť Toyen vžiť sa do viacerých postáv – ,muž‘ pracujúci, ,žena‘ intelektuálka – z nej učinila objekt fantázií, hoci o povahe jej vlastných predstáv sa dá len špekulovať,“ píše výrečne Ives. Pre Nezvala bol Toyen vždy zjednodušene „dvojčaťom“ Štyrského: „Štyrský byl její duší a jejím ženským prvkem, neboť Toyen, která se šatila po jistý čas jako kluk, odmítala, když mluvila o sobě, používat ženskou koncovku, aby tak manifestovala svou lidskou i uměleckou rovnoprávnost.“ Nezval síce spomína snahu Toyen o ľudskú a umeleckú rovnoprávnosť, ale zároveň trvá na tom, že je nutné, aby ju Štyrský obdaroval (ženskou) dušou – bez Štyrského by Toyen nebol kompletný. Rozlúčke Toyen: „Sbohem! Já jsem malíř smutnej!“ Seifert nonšalantne kontroval: „My jsme jejímu smutku nikdy nevěřili,“ odmietajúc ako melancholické gesto rozlúčky, tak validitu maskulinity Toyen. Všetka subverzia Toyen – múzy akoby mala platnosť, len kým bola považovaná za podnetnú k diskusii a tvorbe jeho mužských kolegov.
Proti patriarchálnym a heterosexistickým predstavám o Toyen – milenke a Toyen – múze stoja explicitné kvír naratívy o Toyen. Pozornosť vzbudil blog Petra Tomka Přestaňme lhát o Toyen, v ktorom autor zostra skonštatoval: „Toyen nebyla první dámou české avantgardy prostě proto, že by ostatní za tohle označení nenáviděl. Ano Toyen byl transgender, narodil se jako Marie Čermínová, ale vnímal se jako muž a vždycky o sobě mluvil v mužském rodě.“ K podobnému názoru sa priklonila i Jana Valdrová, keď vo svojom blogovom príspevku Toyen byl muž. Učme se to respektovat vyhlásila: „Toyen nejen používal při hovoru o sobě mužský rod, nosil mužské šaty, změnil si jméno na rodově neutrální, ale také trpěl depresemi z rozporu mezi tím, čím byl fyzicky a jak se vnímal. Dnes má tento stav svoje medicínské označení – genderová dysforie. Od úmrtí velkého českého umělce právě uplynulo čtyřicet let – to je dost času na to, aby si na nebinární identity zvykly kromě Jaroslava Seiferta i všechny následující generace.“ Milena Bartlová vo svojej štúdii Ten-Ta-Toyen: Obrazy toho, o čem se mlčí pre popísanie skúsenosti Toyen navrhuje pojem ženskej maskulinity, prevzatý od Jacka Halberstama. Karla Huebner v knihe Toyen: Magnetic Woman and the Surrealist Erotic (Toyen: Príťažlivá žena a Surrealistická erotika) spája „androgýniu“ Toyen s ideou „novej ženy“, ktorá získavala jasné kontúry v tridsiatych rokoch a „mala vytvoriť novú, emancipovanú, praktickú ženu, ktorá mala byť buď buržoáznym ideálom, alebo robotníckou nutnosťou.“ Záverom knihy Huebner polemizuje s možnosťami, že Toyen mohla byť buď lesbickou ženou, alebo trans mužom.
Už nikdy sa nedozvieme, či Toyen sám seba považoval za bisexuálx, geja, lesbu, trans muža, nebinárnu osobu, alebo im všetky tieto a iné identitárne kategórie boli bytostne cudzie. Ako uviedla vo svojom texte Toyen: Znamenitá mrtvola Eva Skopalová: „Odpověď pravděpodobně nenalezneme, pokud budeme chápat člověka jako soubor konstant – člověkem se stáváme.“ Cieľom úvah o Toyen by v žiadnom prípade nemala byť snaha jeho/jej/ich identitu konsolidovať, zjednodušiť a učiniť čitateľnou. V takomto procese totiž hrozí, že postavu Toyen budeme inštrumentalizovať a „používať“ pre svoje potreby rovnako, ako šíritelia patriarchálnych a heterosexistických predstáv, len tentokrát „v dúhovom“. Ja sám, ako trans muž, pociťujem silnú potrebu o Toyen hovoriť výhradne v mužskom rode a pripisovať mu jednoznačne identitu trans muža. Existencia sympatického, slobodného a vplyvného umelca s identitou, ktorá zrkadlí moju vlastnú v nedávnej československej histórii, mi dáva pocit bezpečia, kontinuity a istej nepopierateľnej hrdosti. Je mi však zároveň jasné, že týmto svojím majetníckym počínaním akosi nespravodlivo zužujem multiplicitu Toyen na to, čo sám potrebujem a obdivujem. A pripadám si tak len o málo lepší ako páni, ktorým mali Toyen konceptuálne slúžiť výhradne ako milenka či múza. To neznamená, že sa svojej predstavy Toyen ako trans muža vzdávam. V celom texte som však zámerne striedal rody a zámená, aby som si lepšie uvedomil, že Toyen mi výhradne nepatrí. „Môj“ Toyen, ktorý je trans muž, by nemal negovať „cudziu“ Toyen, ktorá je napríklad lesbická žena. Ako píše Ladislav Jackson: „Právě otevřenost vůči nejednoznačnosti jejího/jeho soukromí, touhy a sebeidentifikace je to, v čem může být dílo Toyen přístupné všem.“ Nemá zmysel pýtať sa, do ktorého „tímu“ Toyen patrí. „Má smysl se naopak ptát, v čem a proč je dílo Toyen tolik zásadní a identifikovatelné ze strany transgender osob, lesbických žen a v určitém ohledu i dalších sexuálních menšin.“
