Autor: David Benedek / FOTO: Jakub Kováč
Text sme prvý raz publikovali v čísle Leto 2024.
Michaela pôsobí ako jedna z organizátoriek Dúhového PRIDE-u Bratislava od roku 2019. V rozhovore prezradila, ako vyzerá príprava na veľký deň aj to, prečo by heterosexuálnym ľuďom malo záležať na LGBTI+ komunite.
Ako si sa dostala k práci v Iniciatíve inakosť?
Pôsobím v nej od júna 2019, takže to bude už 5 rokov. Práca pre tretí sektor nebola v tom čase pre mňa úplná novinka, pôsobila som v inej ľudskoprávnej organizácii prakticky väčšinu môjho vysokoškolského štúdia. No v momente, keď som nastúpila do Inakosti, som mala krátku pauzu, počas ktorej som sa chcela sústrediť na štúdium na vysokej škole, dať si prestávku od milióna aktivít, ktoré som vtedy robila, a tak trošku som sa hľadala, čo vlastne chcem v živote robiť. Jedna blízka osoba, Veronika Valkovičová, mi posunula informáciu o tom, že v Inakosti hľadajú niekoho na projektový manažment. A keďže som v tom čase robila projektovú manažérku na jednej z fakúlt Univerzity Komenského, pripadalo mi ako dobrý nápad ozvať sa im. Možno mi už v tom čase aj trošku chýbala zmysluplnejšia práca. A tak slovo dalo slovo a stala som sa súčasťou Inakosti.
Čo je teda tvoja pozícia?
Som projektová manažérka a zástupkyňa riaditeľa. Mám na starosti primárne monitoring a implementáciu projektov, organizáciu podujatí, nejakú časť personalistiky a potom všetko, čo treba, ako to už v treťom sektore býva.
Ako vzniklo tvoje puto s LGBTI+ komunitou?
Myslím, že nevzniklo, vždy tam tak nejak bolo. Od detstva si pamätám, že som veľmi citlivo vnímala nespravodlivosť voči slabším. Aj napriek tomu, že väčšina mojich kvír priateľov a priateliek sú veľmi silné osobnosti, sú v znevýhodnenej pozícii, lebo žijú práve na Slovensku, ktoré im odmieta uznať ich práva. A to má obrovský dopad na všetky oblasti ich života. Osobne som neprešla žiadnym zásadným prerodom, pokiaľ ide o LGBTI+ ľudí, pre mňa to boli vždy v prvom rade ľudia a záležalo mi na iných veciach než na tom, akú majú rodovú identitu či sexuálnu orientáciu. To naopak považujem za veľmi osobnú záležitosť a vnímam ako veľmi náročné, čím si kvír ľudia prechádzajú v spojitosti s coming outom na rôznych úrovniach. Odo mňa ako heterosexuálnej, cisrodovej ženy to nikto nevyžaduje, hoci ani to nie je vždy samozrejmosťou a je za tým dlhý a stále trvajúci boj feministického hnutia. V každom prípade vďaka mojej práci sa toto puto prehĺbilo, pochopila som mnohé prepojenia a už sa asi nikdy nebudem môcť pozrieť na nejaký zákon o registrovanom partnerstve a povedať si – áno, to stačí. Kým postavenie s majoritou nebude rovnaké, nebudem tak úplne spokojná.
Máš veľa kvír kamarátstva aj v súkromnom živote?
Mám, napríklad môj najbližší kamarát je gej, toho som spoznala vďaka univerzite. A samozrejme práca pre Inakosť a PRIDE mi do života doviedla množstvo kvír osôb, ktorých už dávno neberiem len ako kolegov, kolegyne, ale ako pre mňa veľmi blízkych ľudí, ktorí ma v konečnom dôsledku aj motivujú robiť to, čo robím. Lebo ak ľudia, ktorých mám úprimne rada a na ktorých mi záleží, nemôžu byť šťastní a žiť spokojne, neviem byť ani ja tak úplne šťastná.
Na akých projektoch okrem PRIDE-u spolupracuješ?
Prakticky takmer na všetkom, čo robí Inakosť, či už je to inKonferencia, Ceny Inakosti, rovnako teraz kvír Film Festival.
Ako začala tvoja práca na PRIDE a čo je tvoja pozícia?
Pre PRIDE som začala pracovať prakticky hneď, ako som začala pracovať pre Inakosť. Martin Macko, riaditeľ Inakosti, ma krátko po mojom nástupe zobral na stretnutie PRIDE tímu a bolo. V prvom roku som dostala na starosť riešenie sprievodných podujatí, plán námestia, čo bolo od tímu celkom trúfalé, nikdy predtým som totiž takéto veľké podujatie neorganizovala. A potom sa k tomu automaticky pripojilo čokoľvek s tým spojené, vybavovanie povolení, administrácia, projektový manažment – a to robím prakticky až dodnes. Akurát je to už vo väčšom, postupne posúvam sprievodné podujatia na novú kolegyňu, lebo už to nie je len týždeň, ale mesiac sprievodných podujatí a je toho veľa, hlavne ak človek robí tieto aktivity popri inej práci.
Kedy sa každý rok začína PRIDE pripravovať?
Hneď po PRIDE máme vyhodnocovacie stretnutie, kde si povieme, čo sa nám podarilo, a naopak, čo potrebujeme zlepšiť. A potom sa na chvíľu vzájomne odmlčíme, aby sme načerpali nové sily. Plány štartujeme zhruba na prelome rokov, takže s prípravami začíname približne 8 až 9 mesiacov pred podujatím.
Vedela by si opísať, čo všetko je za prípravou PRIDE-u?
V prvom rade pár skvelých ľudí. A potom sú to kontakty tých skvelých ľudí. Mnohí a mnohé sú neviditeľní, ale prikladajú ruku k dielu a bez nich by sme to nedali. Celkovo je PRIDE množstvo komunikácie, administratívy a plánovania, ktoré si potrebujeme rozdeliť a každý a každá z nás má niečo na starosti. Našťastie pracujem s neskutočne schopnými a kreatívnymi ľuďmi. Každý a každá už prakticky vedia, čo robiť, kedy to robiť a v akej postupnosti.
Čo je v tomto procese najťažšie?
Zladiť sa na spoločné mítingy a udržať si pozitívneho ducha v tíme. Väčšina z nás to robí popri iných aktivitách a zamestnaniach. Nie je nás veľa, keď sa porovnáme s tímami iných PRIDE-ov v hlavných mestách. Niekedy až nechápeme, ako to celé zvládame. Ale budem sa opakovať – to, akých ľudí má PRIDE Bratislava, je neskutočné. Robia úžasné veci, niektorých vidieť viac, iných menej. Spomeniem nášho dvorného grafika Lukáša Beňa. Ten robí prenádherné vizuály, ktoré sa objavujú po celom meste, a vždy príde s novým nápadom, čo je ešte lepší ako pred rokom. Alebo našu Kylie, šéfku dobrovoľníctva, ktorá má túto sekciu perfektne pod palcom, všetkých obvoláva a koordinuje, zabezpečuje a má s nami nekonečnú trpezlivosť, keď jej niečo povieme na poslednú chvíľu. Mohla by som tu menovať každú jednu a každého jedného v tíme, no na to nie je úplne priestor. Sú neskutoční a neskutočné a ja im ďakujem, že to dávajú.
Čo je tvoja najobľúbenejšia časť procesu?
Určite je to samotný deň PRIDE-u, lebo predstavuje zhmotnenie nášho úsilia. Tie usmiate tancujúce tváre šťastných ľudí dokážu minimálne čiastočne zmazať všetky ťažkosti, ktorými si prechádzame pri prípravách. Je to ostrovček nádeje uprostred niekedy veľmi ťažkej reality bežných dní, ktorý nám dáva nádej, že nie sme jediní a jediné, ktoré veria v rovnosť práv a ktorým záleží na iných ľuďoch.
Ako pre teba vyzerá deň PRIDE-eu?
Keďže mám na starosti rozmiestnenie námestia, začína vždy veľmi skoro. Spolu s Jankou Mičekovou sme tam zväčša prvé, záleží od ročníka, ale najskorší príchod sme mali myslím okolo 6:00 ráno. Spoločne koordinujeme stavbu pódia, ja následne očakávam a usmerňujem dodávateľov, technikov, stánky s občerstvením či zástupcov a zástupkyne mimovládnych organizácií, ktoré prezentujú svoje aktivity pre návštevníčky a návštevníkov podujatia. Po návoze mám viac-menej voľno až do samotného sprievodu. Vtedy zvyčajne obehám stánky mimovládok, nasajem atmosféru, priebežne kontrolujem, či je všetko v poriadku, skontrolujem toaletný papier na záchodoch a veľa sa rozprávam so známymi, ktorých pri tom postretávam. Sprievod takého veľkého počtu ľudí mestom je organizačne aj bezpečnostne pomerne náročný, takže počas neho máme všetci presne určené úlohy a pozície, koordinujeme sa s políciou a ostatnými zložkami a robíme všetko preto, aby prebehol bez komplikácií a v čo najlepšej atmosfére. Posledné roky som mala na starosti kontakt so záchrannou službou, ktorú na mieste zabezpečujeme. Takže som počas sprievodu v ich okolí a počas dňa mám na nich priamy kontakt, aby som ich mohla vyslať, ak by ich niekde potrebovali. Našťastie zatiaľ vždy šlo len o prehriatie z tepla. Po sprievode mám už viac-menej voľno až do konca, no stále priebežne kontrolujem námestie a či všetko beží tak, ako má, prípadne riešim problémy, ktoré vzniknú na mieste. Je to pre mňa najpríjemnejší čas celého dňa, lebo za mnou prídu moji najbližší priatelia a priateľky a užívame si PRIDE spoločne, trošku viac na strane návštevníkov/čok, než na strane organizačnej. Zabávame sa a ak sa čo len trošku dá, ideme sa konečne najesť. Na konci podujatia mám zase na starosti koordináciu dodávateľov, ktorí odvezú všetko, čo nám navozili. Deň končí rôzne, najdlhšie sme boli na námestí do polnoci, už sa ale snažíme ukončiť to do 22:00, aby sme sa následne mohli presunúť do mesta na afterpárty.
Zvykneš sa po náročnom dni zabaviť na oficiálnej afterke?
Určite áno, je to čas, keď si už môžeme oficiálne vydýchnuť a stretnúť priateľov a priateľky v dobrej nálade po celom PRIDE dni. Je náročné ísť sa baviť po takej dlhej šichte, ale zväčša máme v sebe toľko energie a eufórie z celého dňa, že potiahneme aj afterku. Tento rok plánujeme návrat do centra mesta, o to viac sa na ňu teším.
Čo teba a ostatných ľudí v tíme motivuje, aby ste tvorili PRIDE každý rok?
Mňa osobne motivuje, že verím, že robíme dobrú vec, ktorá môže túto krajinu posunúť ďalej a upevniť v nej krehké základy demokracie, ktoré máme a ktoré sa v poslednej dobe otriasajú. Motivuje ma vedomosť, že táto krajina má povinnosti, ku ktorým sa úplne dobrovoľne zaviazala, a PRIDE im to minimálne v tej oblasti uznania práv LGBTI+ ľuďom veľmi okato pripomína. Verím, že ostatné kolegyne a kolegov motivuje dobrý pocit, že aspoň na jeden deň dokážu vytvoriť niečo krásne, veľké podujatie plné lásky, rešpektu, silných posolstiev a úsmevov od úplne neznámych ľudí.
Prečo si myslíš, že je dôležité, aby boli súčasťou PRIDE-u aj heterosexuálni ľudia?
Pretože predstavujú väčšinu spoločnosti a väčšina sa musí postaviť za práva menšiny, bez toho to nepôjde. Zároveň si musíme uvedomiť, že je v prospech väčšiny, ak je spoločnosť tolerantná a rešpektujúca. Na tom by malo záležať každému a každej – a k tomu sa snaží PRIDE prispieť.
Vzhľadom na súčasnú politickú situáciu, je tento rok pre váš tím náročnejšia príprava oproti ostatným ročníkom?
Určite áno, predovšetkým psychicky. Pomaly dennodenne zaznievajú útoky na LGBTI+ ľudí, PRIDE ako podujatie sa tiež dostal na pretras a bol znevažovaný ľuďmi, ktorí by mali náš štát viesť k prosperite. Namiesto toho len degradujú jednu skupinu obyvateľstva tejto krajiny. To prosperitu zatiaľ nikdy neprinieslo. Je faktom, že najohrozenejšou menšinou na Slovensku sú Rómovia a hneď následne LGBTI+ ľudia. Robiť podujatie, ktoré je primárne zamerané na podporu uznania práv pre LGBTI+ ľudí, je za takýchto okolností skutočne náročné – a to aj po finančnej stránke. Zastavené dotácie na podporu ľudských práv sú len špička ľadovca. Politická situácia na Slovensku môže veľmi ľahko ovplyvniť aj vôľu iných donorov podporovať podujatia nášho charakteru a my si to veľmi dobre uvedomujeme.
Na čo sa môžu ľudia na PRIDE tešiť tento rok?
Verím, že sa môžu opäť tešiť na deň plný dobrej hudby, jedla, zábavy a radosti na Námestí slobody. Snažíme sa vychytať muchy minulého roka, dostali sme veľmi peknú spätnú väzbu a na kritike pracujeme tak, aby sme dokázali urobiť ten deň ešte lepší. Návrat afterpárty späť do centra mesta bude už len príjemným bonusom na záver.
