Text: Dominika Chrastová / Ilustrácia: Viktória Szabová
Text sme prvý raz publikovali v čísle Leto 2024.
V tejto krajine sa teraz vôbec nežije ľahko. V uplynulých rokoch nám rozpadnuté nemocnice, nedostavané cesty či zastaralé školstvo dokázali zdvihnúť tlak len príležitostne. Diskriminácia niektorých skupín obyvateľstva, vrátane LGBTI+ ľudí, nás, žiaľ, už takisto veľmi neprekvapovala. Skomolené či obsahovo absurdné výroky v politike tiež prestávali vzbudzovať veľký údiv. Jednoducho sme si zvykli. Mnohé bizarné, ale v podstate aj zraňujúce okolnosti sme začali brať ako nevyhnutnú súčasť pobytu na Slovensku. No každý človek má svoje hranice a každá situácia má svoju mieru únosnosti. A tá momentálna sa postupne stáva čoraz neúnosnejšou.
„Mám strach. Necítim sa bezpečne v krajine, ktorá je mojím domovom,“ napísal Roman Samotný v statuse pár dní po atentáte na premiéra. Práve Roman bol najvýraznejšou tvárou vo verejnom priestore po teroristickom útoku pred Teplárňou. Následne spolu s ďalšími iniciatívami upozorňoval, že tento čin neprišiel sčista-jasna, ale išlo o vyústenie dlhodobého stavania LGBTI+ komunity do pozície akejsi hrozby pre spoločnosť a pre „tradičné“ hodnoty. Verejní činitelia takisto používali homofóbne naratívy, na ktorých populisticky získavali body, a s odstupom dvoch rokov môžeme konštatovať, že sa na tom nič nezmenilo.
„Veľmi vás prosím, politici a političky, ak by ste si sadli za jeden stôl a skúsili hľadať riešenia, ako vrátiť na Slovensko pocit bezpečia a posilniť našu súdržnosť. Tento možno naivný status píšem ako zúfalý občan, ktorý veľmi dobre vie, ako bolí, keď sa nenávistné slová premenia na fyzické násilie. Už rok a pol sa snažím nájsť spôsoby, ako požiadať zástupcov štátu, aby pamätali na bezpečnosť nás všetkých, pre ktorých je Slovensko domovom. Žiaľ, situácia sa čoraz viac zhoršuje,“ konštatuje Roman v statuse.
Polarizovanú spoločnosť v podstate podľa očakávaní nenasmeroval k zmiereniu ani Robert Fico svojím prvým prejavom po útoku. Hoci v štrnásťminútovom videu vystupoval s pokojom a hovoril o odpustení, pustil sa tiež do exkurzu, čo sa udialo za posledné roky, a manipulatívne sa tým snažil odvrátiť pozornosť od toho, akým spôsobom jeho strana k polarizujúcej situácii prispela. Tá sa spolu so zvyškom vládnej koalície chopila príležitosti a zatiaľ čo po útoku pred Teplárňou boli pokusy o legislatívne návrhy veľmi rozpačité a minimálne, teraz prichádza rovno legislatívna smršť „lex atentát“. Prakticky však ide o pokus oklieštiť naše ľudské práva, vrátane práva na informácie či zhromažďovanie.
S veľkým celoslovenským odporom sa asi nedá rátať, lebo takéto formy zavádzania a zastierania fungujú na ľudí bez kritického myslenia najúčinnejšie. S osobným príbehom v televízii, akým bola aj streľba na premiéra, sa vždy stotožňuje ľahšie než s abstraktnými argumentmi, nech sú akokoľvek dôkladne podložené.
Atentát z 15. mája treba rázne odsúdiť podobne ako teroristický útok pred Teplárňou či vraždu Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Problém však zjavne spočíva aj v tom, že Slovensko nevie, čo si má s takýmito zásadnými ranami vo svojom príbehu z dlhodobého hľadiska počať. Násilie a hrubosť v našej spoločnosti pretrvávajú a vpisujú sa do našich identít. Niekedy sme v nepríjemnej pozícii tých, čo pre akúkoľvek inakosť zažívajú fyzické či verbálne útoky, inokedy nám samým možno ujde necitlivá poznámka.
„Rád by som oslovil aj vás – ľudia, ktorí vnímajú Slovensko ako svoju vlasť,“ pokračuje Roman Samotný vo svojom statuse. „Videl som mnohé dôkazy, že si dokážeme k sebe nájsť cestu. Často sa viac bojíme svojich predstáv o tých druhých, pretože sa v skutočnosti vzájomne poznáme len málo. Žiaľ, viac veríme vlastným dohadom a domnienkam, prípadne hlúpostiam z internetu. Pritom sa mnohí usilujeme len prežiť život v plnosti a v bezpečí. Prosím, dajme si šancu. Skúsme sa pýtať vo vlastných rodinách, komunitách, na obecnom zastupiteľstve, starostky, primátora či župana, v škole či v práci, pýtajme sa strán, ktoré sme volili, čo vedia a vieme spraviť, aby sme si našli k sebe cestu. Práve úsilie aspoň si sadnúť spolu za jeden stôl a pokúsiť sa chvíľu sa počúvať môžu byť prvým krokom, aby sme vrátili pocit bezpečia do našich rodín a krajiny. Prosím, dajme šancu bezpečnému Slovensku.“
Zároveň si takisto dajme šancu nájsť šťastie. Možno čaká na Pride podujatiach, ktoré slúžia aj na vytvorenie spolupatričnosti a odovzdanie posolstva, že nikto nie je vo svojej situácii úplne sám. Možno čaká v offline svete, kde sa zrazu azda šíri oveľa menej klamstiev a bludov než v online. A možno predsa len čaká mimo Slovenska. Lebo každý človek má svoje hranice a niekedy spočíva šťastie jednoducho v tom, že si ich nemusí na úkor vlastného duševného zdravia neustále posúvať.
