Autor: Kristián Lazarčík / FOTO: Outnow.ch
Text sme prvý raz publikovali v čísle Jar 2024.
Grécky režisér Yorgos Lanthimos je dobre známy filmami vyznačujúcimi sa bizarnosťou. Vytvára fiktívne komorné svety s vlastnými absurdnými pravidlami, ktoré jeho postavy so samozrejmosťou prijímajú ako všednosť a podriaďujú sa im bez akýchkoľvek pripomienok. Ústrednou témou všetkých – alebo aspoň väčšiny – Lanthimosových filmov akoby bolo skúmanie hraníc spoločensky prijateľného správania v kontraste s chaotickou a zverskou ľudskosťou, telesnosťou či sexualitou, ktorá často hraničí s perverznosťou a ešte častejšie presakuje až do jej rámcov.
Toto skúmanie hraníc nájdeme aj v Lanthimosovej najnovšej snímke Chudiatko (Poor Things). Filmov o dospievajúcich mladých ľuďoch, ktorí sa vydávajú na cestu s cieľom nájsť samých seba, svoju identitu či slobodu, aby nakoniec zistili, že tá sa po celý čas ukrýva a vyvíja v ich vnútri, sme videli už mnoho. Napriek tomu je Chudiatko jedinečným a nekonvenčným zobrazením príbehu o dospievaní, ktorý neprestáva prekvapovať – či už po stránke vizuálnej, alebo dejovej. Scenár sa totiž po celý čas vedome pohráva s očakávaniami diváka a tam, kde očakávame zvrátenosť, prináša úprimný cit a naopak.
Film je viktoriánsko-steampunkovou sci-fi, ale i komediálnou lovestory, v ktorej sa Frankensteinova dcéra nezamiluje do svojho stvoriteľa ani do nádejného snúbenca či záletného milenca, ale do samotného života – so všetkým pekným, príjemným, ale aj špinavým a bolestivým, čo so sebou prináša.
Bella Baxter (Emma Stone) je experimentom neortodoxného, možno šialeného, ale jednoznačne geniálneho vedca Dr. Godwina Baxtera (Willem Dafoe), ktorého veľmi príznačne oslovuje prezývkou God. Bella má síce telo dospelej ženy, ale v jej hlave pulzuje mozog batoľaťa. Každý deň vo svojom vývoji napreduje: denne sa naučí pätnásť nových slov, jej motorika sa postupne zlepšuje, dospieva. God, ktorý v príbehu nahrádza rolu Bellinho otca, ju však drží v dome plnom obskúrností – zvierat s telom jedného zvieraťa a hlavou iného či miestnosťou na pitvanie mŕtvol – a odmieta Bellu pustiť von, napriek tomu, že ona začína túžiť po poznaní sveta. Ak sa začne vzpierať, God vytiahne handričku s chloroformom. Na pomoc so štúdiom a výchovou Belly si zavolá svojho študenta Maxa (Ramy Youssef), ktorého poverí, aby sa o dievča staral. Netrvá dlho a Max sa do Belly zamiluje. V tom čase však Bella začína cez masturbáciu objavovať svoju sexualitu.
Sexualita v príbehu zohráva dôležitú rolu. Jednak vo filme nájdeme početné množstvo otvorených erotických scén, jednak je prostriedkom, ktorý akoby dej uvádzal do pohybu, pretože slúži pre Bellino nezáväzné sebapoznávanie, samozrejme, stále skrz optiku dieťaťa, čo filmu dodáva istú zvrátenosť. Práve v tejto chvíli na scénu prichádza aj sebavedomý sukničkár a právnik menom Duncan Wedderburn (Mark Ruffalo). Po niekoľkých intímnych stretnutiach sa s ním Bella vydáva na cestu okolo sveta, napriek tomu, že God ju už prisľúbil svojmu pomocníkovi Maxovi. Vo viktoriánskom Londýne s jeho prísnymi konvenciami tak Bellino správanie pôsobí až anarchisticky. Film predstavuje širokú škálu postáv, ktoré Bellinu chaotickú a zvedavú náturu buď podporujú, alebo proti nej broja, čo ponúka priestor do hĺbky preskúmať tému slobodnej ženskosti.
Chudiatko vychádza z rovnomenného románu škótskeho autora Alasdaira Graya z roku 1992. Tento román je inšpirovaný Frankensteinom Mary Shelleyovej – či už ide o zápletku, alebo o štýl rozprávania formou denníkových zápiskov a listov, typický pre anglické gotické romány 19. storočia. Film sa však od literárnej predlohy líši nielen rozdielnou štruktúrou rozprávania, ale najmä optikou. Román rozpráva príbeh Belly Baxter sprostredkovane cez výpovede viacerých mužov, ktorý s Bellou počas svojho života prišli do kontaktu. Ich skúsenosti a zážitky sa však vzájomne vyvracajú. Hoci filmová verzia listovú komunikáciu v deji čiastočne zachováva, sústreďuje sa na optiku hlavnej predstaviteľky, ktorá sa chystá prežiť osobnú sexuálnu revolúciu.
Od pôvodného Frankensteina sa Chudiatko líši vo viacerých maličkostiach, hoci určité motívy stále zachováva a obmieňa – znetvorená tvár monštra vo filme nepatrí experimentu, ale samotnému vedcovi Dr. Godwinovi; motív prenasledovania stvoriteľa monštrom je tu obrátený naruby – Bella sa od neho usiluje všemožne dostať preč, pretože k nej pristupuje prehnane ochranársky.
Okrem ohromných budapeštianskych kulís, experimentálnej hudby Jerskina Fendrixa, práce s kamerou – rybie oko, kombinácia čiernej, bielej a pastelových farieb – je fascinujúce najmä herectvo hlavnej predstaviteľky. Emma Stone v snímke Poor Things jednoznačne odohrala svoju životnú rolu. Detailný spôsob, akým vyjadrila transformáciu protagonistky od tackajúceho sa nemluvňaťa, cez názormi sa vyhraňujúcu tínedžerku až po dospelú a sexuálne oslobodenú ženu, ktorú nezastaví ani narastajúci nátlak patriarchátu, je dych berúci, očarujúci a inšpiratívny. Dôkazom toho je množstvo ocenení za herecký výkon, vrátane Oscara za najlepší výkon herečky v hlavnej role.
Hoci Chudiatko miestami prehovára až príliš doslovne, je zároveň nielen metaforou ponúkajúcou mnohé interpretačné východiská, ale aj bláznivým vizuálnym, intelektuálnym a emocionálnym manifestom o mladosti, dospievaní či emancipácii. Film je oslavou slobodnej mysle, sexuality a spôsobu života nepoškvrneného stereotypom, spoločenskými normami, konvenciami, predsudkami či hanbou. Ak by jediným posolstvom filmu bolo inšpirovať sa, aspoň na chvíľu, k prežívaniu života podľa štandardov Belly Baxter, stačilo by to.
