Autor: Andrej Kuruc / FOTO: SND – Radovan Dranga
Text sme prvý raz publikovali v čísle Jar 2024.
Čo je a čo už nie je normálne? A máme vôbec právo to posudzovať? Nie sme len obeťami vlastných predsudkov? To sú otázky, ktoré kladie nová inscenácia Slovenského národného divadla Sme v pohode v réžii prvej transrodovej režisérky na jeho divadelných doskách, Daniely Špinar.
Premiéra: 27. 1. 2024, 28. 1. 2024
Paul Rudnick (1957) napísal svoju hru Nové storočie (v Slovenskom národnom divadle sa hrá pod názvom Sme v pohode) v roku 2008 s cieľom reflektovať otvorenosť nového tisícročia k témam, ktoré boli tabu v minulom storočí. V tom čase už bol úspešným autorom divadelných hier, ktoré sa hrali aj na Broadwayi. U tohto dramatika, autora hry Jeffrey, prelomovej komédie o láske v čase AIDS (1993), a tiež The Most Fabulous Story Ever Told (1998), kde prepísal knihu Genesis ako príbeh Adama a Stevea, sú stereotypy o queer ľuďoch často zveličené, aby si ľudia mohli uvedomiť ich absurdnosť. Je známy štipľavým humorom a aj v tejto hre sa pohrával s predsudkami a vtipmi o gejoch a ľuďoch židovského pôvodu. Žongluje s nimi tak, že odhaľuje zvrátenosť homofóbie a hľadania normálnosti. Keďže je sám otvoreným gejom, darí sa mu to trefne. V období, keď inscenáciu uviedol, bola považovaná za provokatívnu a škandalóznu komédiu. Vystupuje v nej súbor zábavných figúrok. Vzhľadom na to, že v rámci dramaturgie SND nedošlo k jej výraznej aktualizácii, sa však v súčasnosti javí trošku viac ako „selanka“ než škandalózna hra. Niektoré veci, rozdielne v slovenskom a anglickom kontexte, a tiež v rôznych časových kontextoch, sa žiaľ „stratili v preklade“.
Dej pozostáva z troch častí, ktoré majú formu stand upov. V prípade postáv matiek nie je celkom jasné, kde vystupujú. V Rudnickovej verzii bola Helen na stretnutí Massapequa pobočky Rodičov lesieb, gejov, bisexuálov, transrodových osôb, pochybujúcich, zvedavých, tvorivo založených a iných. Helene je matróna z Long Islandu, samozvaná „najmilovanejšia matka všetkých čias“ svojich troch queer detí, ktorými sa chváli. Postupne jej urobili coming out ohľadne ich orientácie či rodovej identity, ale aj sexuálnych preferencií. Tvári sa, že je nad vecou a v pohode, a aj keď kdesi hlboko by chcela pokrytecky mať „normálne deti“, miluje ich bezpodmienečne.
Ohnivý pán Charles je starnúci gej. V New Yorku ho prenasledujú mladší gejovia, ktorí jeho divadelný štýl považujú za hrozivý návrat do skorších, drsnejších čias. Pán Charles trávi svoje vyhnanstvo v spoločnosti fešáka Shanea, s ktorým produkuje reláciu káblovej televízie, Príliš gej. Vysiela sa hlboko v noci a vtipne odpovedá na homofóbne otázky divákov.
Barbara je remeselníčka a súťaživá dekoratérka tort z amerického stredozápadu, ktorá prišla o syna kvôli AIDS a teraz navštívila New York. Všetci títo veselí a dojímaví ľudia sa stretnú v nemocnici a poskytujú dôkaz o tom, kam by mohlo smerovať naše nové storočie, napríklad k adopcii detí pármi rovnakého pohlavia, čo vzhľadom na súčasnú situáciu na Slovensku ohľadne práv queer ľudí nefunguje.
Jednovetné vtipy lietajú v inscenácii ako rakety z osvedčených tradícií gej a židovského humoru. Rudnick mení stereotypy na pancier odrážajúci strely a vtipy na nevyčerpateľnú zásobu munície. Jeden z mojich obľúbených je o tom, ako môžete zistiť, či je muž sediaci vedľa vás gej. (Uchová si svoj lístok z inscenácie. A nespí.)
To, že sa inscenácia objavila na doskách Činohry SND, je dôležité z dvoch hľadísk. Jednak ide o prvú vyslovene queer hru otvoreného gej autora v tomto divadle, aj keď sa už vyskytli produkcie, kde sa objavili LGB postavy. Druhým prvenstvom je, že ju režírovala česká transrodová režisérka Daniela Špinar, keďže transrodoví ľudia ešte nemali zastúpenie v SND, a to v žiadnej umeleckej forme. Tretie hľadisko nečakane priniesli voľby, keď sa po nástupe vlády zas zvýraznili útoky na LGBTI+ ľudí a anti LGBTI propaganda aj v kultúrnej oblasti.
V slovenskej inscenácii Sme v pohode pána Charlesa bravúrne stvárnil Ľuboš Kostelný, ktorý výborne odhadol mieru štylizácie a civilnosti a okrem vtipov dokázal poskytnúť aj nahliadnutie do vnútra postavy. Šarmantne mu asistuje poslucháč VŠMU Lukáš Nadler ako Shane, ktorý popri Charlesovej nostalgii sekunduje ako mladý, bláznivý twink. Ten je pre ocenenie a uplatnenie ochotný urobiť čokoľvek, aj vyzliecť sa donaha v priamom prenose.
Ako matka Helena vystupuje Zuzana Fialová, ktorá so sarkazmom a uveriteľne predstavila, čo všetko dokáže matka zvládnuť kvôli láske k svojim deťom.
Barbara Gabiky Dzuríkovej pôsobí ako jednoduchá, utrápená žena, ktorej záľuba vo vyrábaní a zbieraní vecí zakrýva hlbokú bolesť spojenú so stratou syna v období epidémie HIV/AIDS. V jej podaní pôsobila trochu jednostranne a repetitívne, čo je aj asi problém dramaturgie, kde sa vymenovávacia časť toho, čo zbiera, mohla skrátiť. Zároveň sa v jej postave najviac odzrkadľuje najväčší problém slovenskej verzie inscenácie, a to je jej neaktuálnosť a neprispôsobenie slovenskému kontextu, ktorý je od amerického na hony vzdialený. Napríklad, keď sa rieši 11. september 2011.
Inscenácia sa tvári ako svižné a vtipné dielko v štýle stand up comedy, uhladený je aj nekontroverzný popis k nej. Cieľom je isto uvoľniť a rozosmiať – a mohlo by sa to aj podariť, keby situácia na Slovensku bola v pohode, lenže nie je. Potom niektoré výstupy pôsobia nezrozumiteľne kŕčovito. Tých „keby“ je tam však viac:
Keby sa v texte nezmiešavala minulá a súčasná terminológia, ako transsexuál a transrodový človek, homosexuál a gej.
Keby sa viac zamerala na súčasné ťažkosti LGBTI ľudí+ a ich rodičov na Slovensku.
Keby sa niektoré pojmy a odborné termíny zle neoznačovali aj v kontexte gej kultúry, napríklad latex verzus koža.
Keby uhladené propagačné materiály k inscenácii nevyvolávali nepríjemný pocit, že cieľom je vlastne normalizovať inscenáciu, ako keby išlo o neškodný stand up alebo kabaret, a nie o drsnú a šokujúcu hru, a tak sa javil ako príliš uhladený aj preklad textu.
A v neposlednom rade – keby možno SND skôr siahlo po queer autorstve, ktoré tu za posledné roky vyrástlo literárne, ale aj dramaticky, a vedelo by vyprodukovať aktuálnu inscenáciu o queer ľuďoch na Slovensku či vo svete, ale namiesto toho sa v národnom divalde slovenský queer človek ignoruje.Nevedno prečo, názov hry bol preložený: Sme v pohode. Akože byť v pohode je uľavujúce, ale situácia LGBTI+ ľudí na Slovensku v pohode nie je a tváriť sa inak je nebezpečné.
