Autor: Andrej Kuruc / FOTO: Jakub Kováč
Text sme prvý raz publikovali v čísle Jar 2024.
Robert Furiel je riaditeľ queer organizácie Saplinq, ktorá pôsobí v Košiciach, a dlhoročný aktivista, ktorý svojimi aktivitami zviditeľnil LGBTI+ ľudí na východe krajiny. Okrem PRIDE, vzdelávacích aktivít a kampaní organizácia realizuje aj projekt Dragtivism v rámci programu Erasmus+.
Ako dlho sa už venuješ LGBTI+ aktivizmu?
Aktivizmu sa venujem od konca strednej školy, keď som začal pôsobiť ako živá kniha pre mladých ľudí v Spišskej Novej Vsi. Tak profesionálnejšie ho robím od roku 2008, keď Hana Fábry realizovala vzdelávanie pre mladých aktivistov a aktivistky. Z tohto školenia vzniklo združenie Queer Leaders Forum a skupina ďalších aktivistov a aktivistiek, s ktorými sme potom v roku 2010 založili PRIDE v Bratislave.
Prečo si sa rozhodol fungovať v Košiciach a kedy vznikol Saplinq?
Saplinq vznikol v roku 2012. Žil som a študoval v Čechách, v Prahe, kde som pôsobil v queer študentskom spolku Charlie. Tam sa mi postupne uzatvárali veci, tak som rozmýšľal, čo ďalej. Vždy som sa chcel venovať vzdelávaniu o LGBTI+ témach pre mladých ľudí, pre ľudí pracujúcich s mládežou a podobne. Bol to jeden z hlavných impulzov, prečo som založil Saplinq. Keď som sa vrátil na Slovensko, v Bratislave bolo celkom dosť queer aktivít. Keďže pochádzam zo Spišskej Novej Vsi, tak som si vravel, že priniesť LGBTI+ témy na východné Slovensku by malo väčší prínos.
V čom považuješ aktivity Saplinqu pre LGBTI+ aktivizmus za výnimočné?
Máme tri hlavné oblasti aktivít. Najviditeľnejší je PRIDE Košice, ktorý teraz bude mať 12 rokov. Okrem toho prevádzkujeme komunitné a poradenské centrum Prizma pre LGBTI+ ľudí a robíme školenia cez program Erasmus+. Ročne vyškolíme okolo 200 – 300 ľudí. Máme advokačné oddelenie, ktoré sa venuje sledovaniu politickej situácie a komunikuje so zahraničnými partnerstvami. Sme aj za najväčšou a najviditeľnejšou kampaňou na podporu LGBTI+ ľudí – Dúhová stužka. Jedinečnosť spočíva v tom, že v časesme, keď ešte kým nebol Pride Banská Bystrica, sme boli jediným poskytovateľom služieb pre LGBTI+ ľudí na východ od Bratislavy. Tiež sa konzistentne venujeme rozvoju komunity cez vzdelávanie. Máme úspešný program KompAkt, ktorým prešli už desiatky účastníctva a niektorí z nich stáli pri znovu oživení spolku Light. Podporovali sme napríklad Victory Vargic, ktoré vydalo nebinárnu príručku v rámci KompAktu. Následne sme v rámci vzdelávacieho programu Laboratórium snov sme vyškolili mnohých ľudí, ktorí sa venujú aktivizmu, aj keď už nie priamo u nás. Podporovali sme iné organizácie cez vzdelávacie aktivity, napríklad Združenie rodičov a priateľov LGBTI+ ľudí, ľudí z Lotosových kvetov.
Aké sú výzvy slovenského LGBTI+ aktivizmu?
Výzvy sú vždy dve. Buď peniaze, alebo ľudia. Máte kvalitných ľudí, ale nemáte ich z čoho zaplatiť. A aj keď už zoženiete peniaze, niekoho zamestnáte, peniaze nakoniec dôjdu a bohužiaľ ten človek musí z niečo žiť, tak odíde. Ďalšou výzvou je nedôvera voči mainstreamovým občianskym aktivistom a aktivistkám. Ako to bolo nNapríklad ako to bolo pri protestoch Za slušné Slovensko, kde bol problém zapojiť LGBTI+ ľudí. Tým pádom A tak mnoho aktivistov a aktivistiek nemá ani chuť niekoho oslovovať do spolupráce a potom môžeme pôsobiť, že sme uzavretí a uzavreté.
Ako funguje váš fundraising? S koľkými ľuďmi za rok pracujete?
Rozpočet za posledné dva-tri roky bol zhruba 600 000 eur ročne a v roku 2022 sme mali stabilnejšie spolupracovníctvo (okrem dodávateľov a lektorov) asi 26 ľudí a v 2023 až 32 ľudí. Máme pomerne širokú bázu spolupracovníctva, ktoré má rôzne úväzky. Čo sa týka fundraisingu, treba ho vykonávať intenzívne, dookola a vždy. Tým, že sme vzdelávacia inštitúcia, máme expertízu, partnerstvá, zapojenie do medzinárodných sietí, získavame vo veľkej miere podporu z programu Erasmus+. Tento program je dostatočne veľký aj transparentný, aby sme vedeli, že máme vždy šancu sa o granty uchádzať, že to nie je nejaká ministerka alebo jedna osoba, ktorá o tom rozhoduje. To je gro príjmov., Aa potom ako bežná neziskovka na Slovensku, hľadáme, kde je nejaká výzva, tam sa skúsime prihlásiť. Niekedy to vyjde, niekedy nie. V ostatných dvoch rokoch sa snažíme rozbehnúť aj individuálny fundraising a za každého človeka, ktorý nám daruje príspevok, sme veľmi vďační.
Zdá sa, že financovanie zo slovenských fondov je ohrozené., Mministerka, sa vyjadrila, že LGBTI+ nebude podporovať. Bude to mať dopad na váš rozpočet?
Pre nás to nie je výrazná časť rozpočtu. Ale nikdy sme nemali prebytky, všetko, čo nagrantujeme, tak sa to cez aktivity minie. Teda aj tých 10 tisíc eur z Ministerstva kultúry SR budeme nejakým spôsobom cítiť.
O čom je projekt Dragtivism?
Koncom januára sme v spolupráci s Rakúskym partnerom implementovali projekt Dragtivism. Formálne je to mládežnícka výmena v rámci programu Erasmus+. Nápad bol jednoduchý, dať mladým ľuďom možnosť vyskúšať si drag pod vedením skúsených drag queens a drag kings. Mať priestor, kde si môžu vyskúšať tvoriť outfity z rôznych materiálov, pripraviť si lipsync, vogue, plus historický a aktivistický kontext. Bolo to niečo ako letný tábor o dragu, ale v januári.
Aké teda boli výsledky?
Štandardne sú súčasťou projektu aj verejné vystúpenia, ale z pochopiteľných dôvodov sme sa ich tentokrát rozhodli neorganizovať. Ale bol som pri vystúpení v menšom kruhu queer ľudí, kde účastníctvo predstavovalo svoje výstupy, a ohromilo ma, čo dokážu dať ľudia za desať dní dohromady. Niektorí mali aj vlastné vyrobené oblečenie. Nalíčiť sa, nachystať si performance, urobiť to aj s hudbou, postaviť sa pred cudzích ľudí, ukázalo kreativitu a odvahu mladých ľudí.
Aké boli reakcie účastníctva?
Bolo nadšené. Ale ak by sme usúdili, že nie je bezpečné na Slovensku niečo podobné realizovať, tak to zrušíme. Účastníctvo sme neinformovali s obsahom nejakých konšpiračných plátkov. Oni prosto mali veľmi dobrú zábavu.
V Košiciach vznikol aj House of Elisabeth.
Vystupovali nám na kapustnici, minimálne Lukáš a Alex boli zapojení aj do aktivít Saplinqu. Mňa to potešilo, prináša to rozmanitosť. Považujem to za autentický prejav našej kultúry a som rád, že mladí ľudia dokázali niečo také dať dohromady, vystupovať, postaviť sa svetu, aj tomu nenávistnému. Za mňa je veľmi fajn, že máme v Košiciach takýto House a že ich môžeme podporovať.
Čo si myslíš o pokusoch škandalizovať aktivity vašej organizácie, či už z finančného hľadiska, alebo z hľadiska sexualizácie mladých?
Veľmi šikovne používajú dve emócie, ktoré čitateľstvo manipulujú. Tie konšpiračné plátky sú apriórne negatívne nastavené voči LGBTI+ ľuďom. Vytvára sa závisť: ako to, že LGBTI+ organizácia má peniaze, kto to kedy videl?! A druhá emócia je, že „ohrozujeme“ mládež. Je to umne namixované, aby to vyvolalo čo najväčšie zhnusenie a znechutenie. Zároveň je to rámcované tak, že len my sme dostali financie. Ale sú aj iné mládežnícke organizácie, ktoré pracujú s mládežou a majú podobné rozpočty vďaka programu Erasmus+. Tieto európske peniaze nie sú peniazmi, ktoré by vedel niekto stopnúť. Nie sú to peniaze Ministerstva kultúry. Program Erasmus+ funguje aj v krajinách, ako sú Poľsko a Maďarsko, a viem, že v Maďarsku aj miestni LGBTI+ aktivisti dostali z tohto programu zdroje. Je to program, ktorý vie byť do veľkej miery imúnny voči politickým tlakom. A tvrdenie, že sa sexualizujú mladí ľudia, je iba taktikou strašenia ľudí, pritom nerobíme nič, čo by zasahovalo do identity mladých ľudí. Za mňa je dobrým lakmusovým papierikom sledovať, kto sa chytí toho, čo vyprodukovala tá „redaktorka“. A priznám sa, že som nečakal, že to urobí Šimkovičová.
Ako vnímaš jej kroky?
Neviem pochopiť tú osobu. Sme v odlišných v svetoch, nerozumiem, čo nimi chcela povedať, či si uvedomila, že nemá právomoc to riešiť. Sú to veľmi hlúpe a nerozumné kroky, ktoré nám však do istej miery aj pomáhajú. Z nejakého dôvodu si táto vláda vybrala aj nás za terč. Pre niektorých ľudí budú nenávistné výroky ministerky Šimkovičovej naopak dôkazom, že robíme niečo dobré, čo hnevá moc, že robíme niečo, čo im nesedí. A o tému LGBTI+ ľudí sa tak pozitívne zaujímajú aj ľudia, ktorí by ju inak ignorovali.
Ako sa dá sa brániť voči transfóbnej a homofóbnej šikane zo strany vlády, konšpiračných médií?
Interne vedieme diskusiu, ako veľmi reagovať na ten „denník“. Tiež sme svojho času nereagovali na Hlavné správy a nebudeme reagovať na Zem a Vek, odmietam ich legitimizovať. Zmenilo sa to v momente, keď sa článok rozhodla prerozprávať ministerka. Na tú sme už reagovali, keďže je predstaviteľkou štátnej moci, nie je len súkromnou osobou. Zároveň šikana je zatiaľ najmä vo verbálnej rovine, ale obávam sa, že by mohlo prísť aj k praktickým krokom, napríklad ku kontrolám, anti LGBTI+ zákonomv a podobne.
Čo vám pomáha to zvládať v organizácii?
Veľa sa o tom rozprávame. Je dôležité, a to by som odporučil aj čitateľstvu, nájsť niekoho, s kým sa o tom aspoň porozprávame. Aj keď človek nenájde riešenie, ale už aj zdieľaná bezmocnosť je lepšia, ako keď to človek v sebe dusí. Vedieme diskusiu o tom, ako nás to ovplyvňuje, ako to ovplyvní náš chod, ako to ovplyvní naše financovanie, a hľadáme spôsoby, ako sa s tým vyrovnávať. Alebo nás naopak teší, keď nám v reakcii na vyhlásenie ministerky Šimkovičovej začali ľudia posielať peniaze, a to bolo ešte predtým, než sme zverejnili našu výzvu.
Čo plánujete do budúcnosti?
Pokračovanie v aktivitách, ako to bolo minulý rok. Kampaň Dúhovej stužky, pripravujeme Pride, máme vzdelávací program pre mladých Kvírko, robíme nábor do dobrovoľníckeho programu, takže stále niečo.
