Autorka: Dominika Chrastová / FOTO: Jakub Kováč, Tobiáš Páral
Text sme prvý raz publikovali v čísle Jar 2023.
Ivana Hucíková odišla po magisterskom štúdiu takmer na rok do New Yorku, kde si povedala, že sa po návrate chce viac aktivizovať a viesť komunitný život. Momentálne nakrúca dva filmy o ballroomovej scéne na Slovensku a v Čechách a teší ju, že sa čoraz viditeľnejšou stáva nová generácia queer tvorcov a tvorkýň.
Na najväčšom zhromaždení po útoku pred Teplárňou si sa pohybovala aj s kameramanom. Aké máš plány so zábermi, ktoré ste tam natočili?
S kameramanom Igorom Smitkom už asi štyri roky pracujeme na celovečernom projekte Velvet Generation o mladých queer ľuďoch z Čiech a zo Slovenska, ktorí sú súčasťou lokálnej ballroomovej scény. Vo filme budú účinkovať Luky z Brna, Edgy, ktorý sa nedávno presťahoval z Prahy do Viedne a Liberty z Bratislavy. Keďže Liberty sa zúčastnila pochodu, práve prostredníctvom nej sme nakrútili, čo sa stalo.
Žiaľ, tieto udalosti zapadajú do filmu spôsobom, ktorý sme si nechceli ani predstaviť. Od začiatku prípravy projektu je jednou z jeho hlavných tém bezpečnosť. Teda do akej miery sa queer ľudia cítia bezpečne v určitých prostrediach, či už ide o priestor verejný, rodinný alebo komunitný.
O bezpečnosti sme hovorili, už keď sme žiadali o granty na financovanie projektu. Zdôrazňovali sme, že to nie je zanedbateľná téma, ale niečo, čo musia queer osoby riešiť dennodenne, a preto premýšľajú nad bezpečnosťou úplne inak ako väčšina ľudí. Nikto nám však nechcel veriť, že situácia je taká vážna, až sa mnohí a mnohé boja chodiť po ulici. No a potom sa stala Tepláreň a všetkým to došlo. Žiaľ, muselo to dospieť až do niečoho hrozného, aby ľudia už túto tému neprehliadali, ale videli, že ide o reálnu, žitú vec.
Cítiš ťažobu, odkedy zomreli dvaja mladí ľudia?
Neviem, či úplne ťažobu, možno skôr prázdnotu. Taký smutný pocit z toho, že nedávno bolo piate výročie smrti Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, a keď vidím, akým spôsobom si všetci pripomínajú toto smutné výročie, premýšľam, do akej miery si budú pripomínať Tepláreň. Verím, že sa na Matúša Horvátha a Juraja Vankuliča nezabudne.
Na druhej strane však bola pre mňa veľmi emotívna odozva komunity. Mám na mysli nielen zomknutie, podporu či oprávnený hnev, ale aj neskutočnú silu toho, že vo verejnom priestore sa začala ozývať celá masa ľudí, ktorým na týchto veciach záleží.
Neviem, čo bude ďalej a či sa dočkáme okrem kozmetických návrhov aj ozajstného zrovnoprávnenia, ale veľmi dúfam, že tieto udalosti nebudú onedlho zabudnuté, málo povšimnuté. K tomu, aby sa to nestalo, však musíme prispieť aj my.
Akým spôsobom?
Ako Roman Samotný povedal, my všetci sme Tepláreň. Každá a každý si podľa mňa vieme na základe svojich schopností a zručností nájsť spôsob, ako hovoriť nielen o tom, čo sa stalo, ale tiež o svojej skúsenosti.
Rozumiem, že na Slovensku je ťažké nebáť sa otvárať tieto témy, pretože nie všetky queer osoby pochádzajú z bezpečného či prijímajúceho prostredia. Nebudem teda nikoho burcovať na vystúpenie z komfortnej zóny. Myslím si však, že napríklad aj pripnutie si dúhovej stužky je silné gesto. Všetci si vieme nájsť formu, akou sa môžeme prejaviť.
Ty sa vyjadruješ prostredníctvom filmov. Prečo sa častejšie venuješ dokumentárnej než hranej tvorbe?
Študovala som dokumentárnu réžiu, je mi v určitom zmysle bližšia. Mám pocit, že práca s ľuďmi mi vo všeobecnosti ide a že je v niečom omnoho cennejšie, keď príbehy pochádzajú zo zažitej skúsenosti a z reálneho sveta, než zo sveta, ktorý vytvorím.
To však neznamená, že odmietam všetko ostatné. Skôr ide o to, čo ku mne príde – aké námety, nápady či emócie. Doteraz to väčšinou boli dokumentárne námety, ale nezvyknem ich spracovať iba tradičným observačným prístupom. Páči sa mi, ako sa dá aj s nimi kreatívne a rôznorodo hrať, je tam celé spektrum možností.
S Igorom Smitkom, v tomto prípade ako spolurežisérom, robíme napríklad aj na krátkom filme o prvom česko-slovenskom ballroomovom house – Kiki House of Velvet. Hoci ide o dokument, je v ňom niekoľko štylizovaných scén, ktoré sú formálne bližšie postupom hraného filmu.
Kedy môžeme očakávať premiéru nielen tohto projektu, ale aj spomínaného celovečerného filmu?
Krátky 16-minútový dokument House of Velvet sme natočili minulý rok v máji, takže bude zhruba o mesiac už hotový. Uvidíme, kam sa nám ho podarí dostať, chceli by sme skúsiť nejaké festivaly a určite plánujeme premiéry v Bratislave aj v Prahe. Obsahovo je o tom, ako vyzerá ballroom a Vogue a kto je súčasťou Kiki House of Velvet. Objavia sa tam aj nejaké osobné motívy a pohľady na „chosen family“, čiže na rodinu, ktorú si sami vytvárame.
Celovečerný film Velvet Generation je štruktúrou opačný. Ako som spomínala, má tri ústredné postavy z rôznych miest. Sledujeme ich individuálne životy a príbehy, až sa napokon všetci stretávajú na báloch nielen ako postavy filmu, ale aj ako komunita. Je to priestor na priateľské rozhovory alebo súťaženie v rôznych kategóriách. Často je však ballroom aj politickým miestom v tom zmysle, že prináša útočisko pred okolitým svetom, ktorý je pre queer ľudí mnohokrát plný náročných situácií. Práve prostredníctvom ballroomu sa tak vie komunita vzájomne zomknúť, podporiť alebo dodať si odvahu v nachádzaní spôsobov, ako týmto ťažkým situáciám čeliť. Z bálov sa potom film vždy vracia k individuálnym príbehom jednotlivých postáv a postupne sleduje ich vývoj.
Dokončiť tento projekt sa nám zdá dôležité, lebo sme si uvedomili, že na Slovensku takmer neexistuje celovečerný dokument, ktorý by zaznamenával vyslovene iba osobné životy queer ľudí a zároveň by ho točili queer ľudia. Existuje akurát takmer dvadsaťročný dokument Anjeli plačú o slovenskej gej komunite, ktorý, pokiaľ viem, nebol úplne šťastne prijatý.
Ešte však potrvá asi dva roky, kým bude mať Velvet Generation premiéru, pretože spočiatku nikto nechcel takýto film podporiť. Financie sme po štyroch rokoch snahy dostali až minulý rok v decembri. Navyše ide o producentsky náročný projekt, pretože za protagonistami a protagonistkou chodíme do troch rôznych miest, plus cestujeme na ballroomové podujatia a natáčame aj na digitál, aj na filmovú surovinu. Keď sa to však podarí, veľmi by sme chceli, aby sa tento film objavil hlavne v kinách na Slovensku a v Česku, kde ho ľudia podľa môjho názoru najviac potrebujú.
Ako by si vysvetlila pojem ballroom ľuďom, ktorí ho až tak nepoznajú?
Ballroom je pomenovanie, ktoré opisuje subkultúru, komunitu a scénu. História organizovania bálov v newyorskej časti Harlem, odkiaľ ballroom pochádza, siaha až do druhej polovice 19. storočia. Je to kultúra, ktorú priniesli marginalizovaní queer ľudia najmä afroamerického a latino pôvodu. Práve pre svoju farbu pleti, orientáciu alebo identitu boli majoritnou spoločnosťou diskriminovaní, stretávali sa častejšie s fyzickým násilím, otvoreným rasizmom alebo transfóbiou. V ballroome tak práve tieto vyčleňované komunity našli bezpečný priestor, prijatie, docenenie alebo útočisko. Následne v ňom okrem iného vznikol aj populárny tanečný štýl Vogue.
Na Slovensku sa prvýkrát tento tanec objavil už niekedy v 90. rokoch, ale iba nedávno sa tu vďaka Monike Prikkelovej a Viktorovi Bukovému sformovala lokálna ballroomová scéna a komunita, ktorá sa postupne rozširuje a vyvíja.
Je ale dôležité povedať, že do ballroomovej scény ako členka nepatrím, preto ak by sa čitateľstvo chcelo o ballroome, jeho histórii alebo významných členoch a členkách dozvedieť viac, určite by som ich odkázala na ľudí, ktorí sú súčasťou našej lokálnej scény a vedia sa k týmto témam vyjadriť erudovanejšie. Mnoho informácií sa dá nájsť práve prostredníctvom už spomínanej Moniky Prikkelovej a Viktora Bukového alebo aj Liberty Blake Simon, Lany Freija, Michala Ninju, Sabriny Wiedermann či Edgyho Freija. Ich sociálne siete alebo instagramy lokálnej ballroomovej komunity a slovenských a českých kiki housov sú plné dôležitých informácií alebo aktuálnych ballroomových udalostí v našom okolí.
Stojí za zmienku, že práve v New Yorku si po magisterskom štúdiu absolvovala desaťmesačný rezidenčný pobyt, počas ktorého si sa takisto venovala filmovej tvorbe. Aké najväčšie rozdiely si tam ako Slovenka cítila? Kam ťa táto skúsenosť posunula?
Myslím si, že slovenská spoločnosť je veľmi individualistická, nie sme vedení k tomu, aby sme žili komunitne. Keď som v amerických filmoch videla, že existujú rôzne druhy komunít a spoločenstiev, nevedela som si predstaviť, ako to v nich funguje.
New York vo mne prebudil potrebu niekam patriť. Zároveň som sa viac zaktivizovala v témach ako feminizmus alebo queerness. Samozrejme, priviedla ma k tomu aj podstatne viditeľnejšia queer reprezentácia v New Yorku a množstvo spôsobov a príležitostí, ako sa v týchto témach dovzdelať. V rezidenčnom programe som prvýkrát osobne spoznala transrodovú ženu, čo bola tiež skúsenosť, ktorá mi zmenila pohľad na mnohé témy a zažité situácie.
Po návrate na Slovensko som vyhľadávala rôzne komunity, v ktorých by som sa mohla cítiť komfortne. Prihlásila som sa napríklad na aktivistický workshop Iniciatívy Inakosť, kde som spoznala kamošku Lili, ktorá ma neskôr zavolala na Ball of Shame organizovaný Monikou Prikkelovou. Videla som tam mnoho ľudí mladších odo mňa, z ktorých išla extrémna energia osobnej slobody, a to, čo dokázali predviesť na runway, bolo neopísateľne silné. Veľmi ma táto skúsenosť inšpirovala.
Čitateľstvo magazínu QYS ťa možno bude bližšie poznať aj vďaka tomu, že si pripravila spot pre jesenný ročník Filmového festivalu inakosti. Pôsobí mierne abstraktne a osobne ma upútalo, ako sa scéna v bazéne zmenila na záber v jazere. S akou predstavou si išla do tejto výroby?
Chcela som, aby spot nebol explicitný a aby v hlavných úlohách figurovali ženy alebo nebinárne osoby. Zároveň to bola podmienka, ktorú som si sama stanovila nielen pred kamerou, ale aj za kamerou, a v štábe sa nám ju podarilo naplniť.
Prostredie náboru do tímu akvabel, v ktorom trénerka vyžaduje a hodnotí výkony, je v niečom rigidné a bazén predstavuje určité hranice. Následné vynorenie v jazere symbolizuje oslobodenie a stratu týchto hraníc. Páči sa mi, že každý človek môže čítať význam spotu trochu inak a vidieť v ňom to svoje – napríklad dobrovoľné odčlenenie sa od nejakej skupiny alebo coming out.
Zároveň veľmi rada pracujem s vodou, pretože na mňa pôsobí ako zaujímavá metafora fluidnosti či spektra identity. Pred prípravou spotu ma navyše inšpiroval film Water Lilies od lesbickej režisérky Céline Sciamma, ktorý je presne o tíme akvabel, dospievaní a sebapoznávaní.
Finálnu verziu zároveň výrazne ovplyvnila aj moja spolupráca s kameramankou Luckou Kovalovou, ktorá mala veľmi zaujímavé kreatívne nápady pri príprave, ale aj v postprodukcii. Aj vďaka Lucke a producentskej pomoci Moniky Kraft a Mišky Cellerovej spot vyzerá naozaj tak, ako sme si to všetky predstavovali.
Od spomínanej Céline Sciamma máš takisto veľmi rada aj film Portrét ženy v plameňoch. Ktoré iné queer snímky okrem týchto by si nám odporučila vidieť?
Treba najskôr povedať, že Céline Sciamma je problematická. Síce ide podľa mňa o geniálnu režisérku a milujem jej filmy, ale bojujem s tým, že vo Water Lilies aj v Portréte hrá jej bývalá partnerka Adèle Haenel. Keďže je medzi nimi značný vekový rozdiel, na začiatku ich spolupráce, zhruba v roku 2007, mohlo dôjsť zo strany režisérky ku groomingu.
Čo sa týka odporúčaní, určite sa chystám na novinku Tár s Cate Blanchett v hlavnej úlohe. Tiež počúvam veľmi pozitívne recenzie na film Close, režíroval ho Lukas Dhont, ktorý má na konte aj drámu Girl o transrodovej baletke. Ďalej mi napadá nádherný gruzínsky film And Then We Danced takisto z tanečného prostredia. Pohyb je v niečom ako voda, oboma spôsobmi sa dá veľa vecí povedať neverbálne.
Videla si slovenský film Slúžka?
Videla, no neviem, ako sa ohľadom neho cítim. Na jednej strane som rada, že sa do nášho audiovizuálneho priestoru dostal otvorene lesbický celovečerný film. Na druhej strane ma vyrušuje komunikovaný fakt, že nešlo o pôvodný zámer, ale skôr o pútavosť a sledovanosť. Zaváňa to teda queerbaitingom a práve pre tieto zištné rozhodnutia mám z filmu rozporuplný zážitok.
Film je však spravený decentne a teší ma, že sú v ňom aj témy telesnosti. Nepamätám si, že by som predtým v akomkoľvek slovenskom filme videla scénu s menštruačnou krvou alebo potrat, čo môže znieť trochu explicitne, ale sú to životné situácie, ktoré patria na filmové plátna, pokiaľ konkrétne príbehy posúvajú a majú v nich svoj význam.
Pred týmto rozhovorom si mi spomínala, že ťa obzvlášť teší nová generácia slovenských tvorcov a tvorkýň, ktorí už teraz natáčajú kvalitné a autentické queer filmy. Uviedla by si aspoň pár konkrétnych mien?
Mám z ich práce naozaj veľkú radosť, pretože je dôležité, aby queer témy prinášali ľudia, ktorí ich reálne zažívajú. Súčasná generácia mladých tvorcov a tvorkýň už vie hovoriť o svojich skúsenostiach, vie ich dostať do filmu, či už hraného, animovaného alebo dokumentárneho, a obklopuje sa rovnako pestrým tímom. Vďaka tomu sú ich diela oklieštené o stereotypy, ktoré dobre poznáme z inej tvorby.
Ako konkrétne mená by som určite spomenula talentovanú dokumentaristku, poetku a speváčku Barbaru Vojtašákovú. Pamätám si, ako ma pobavil a dojal jej študentský film Denník princeznej, najmä pre citlivosť a úprimnosť osobnej spovede autorky, ale aj pre prostredie Oravy, v ktorom sa odohráva a z ktorého aj ja sama pochádzam. Takisto mám veľmi rada prístup a filmy Petra Podolského. Jeho veľmi osobný dokument Hľadanie spoločnej kompozície o vzťahu s mamou mi je zas blízky témou rodinných väzieb, ktoré často vo svojich filmoch riešim aj ja.
Nikolu Kišovú by som rada spomenula ako skvelú filmovú strihačku, s ktorou som mala možnosť spolupracovať práve na spote pre FFi, rovnako ako aj s producentským duom Monikou Kraft a Miškou Cellerovou. Vyhovujeme si neuveriteľne nielen profesionálne, ale hlavne ľudsky. Som rada, že naša spolupráca bude pokračovať aj na ďalšom spote pre FFi či na krátkom filme Posledná noc v roku.
Gregor Valentovič je moja veľká láska aj ako kamarát, aj ako tvorca. Teraz pripravuje dva celovečerné filmy – jeden čiastočný autobiografický a druhý o Ondrejovi Nepelovi. Oboch sa už teraz neviem dočkať. Zabudnúť netreba ani na talentovaných autorov a autorky, ako napríklad Števka Lovasová, David Benedek, Jakub Spevák alebo Matúš Krajňák.
Nakoniec by som ešte veľmi rada opäť spomenula a vyzdvihla kameramana a režiséra Igora Smitku. Je to magická bytosť a jeden z najtalentovanejších ľudí, akých vôbec poznám. Pri spolupráci sa zhodujeme na tom, že nechceme vo filmoch ukazovať traumu, ale dôležitejšie je pre nás prinášať queer radosť a „healing“, teda vnútorné spracovanie, (seba)prijatie, zahojenie si rán. Je pre nás oboch zásadné hovoriť o tom, ako veľmi môže byť život queer osôb naplnený radosťou, prijatím alebo šťastím.
Čo pre teba znamená filmový svet?
Pre mňa je celý filmový svet veľmi vzácny nielen z autorskej stránky, ale aj z tej diváckej. Keď sa doň ponoríme, vieme v ňom nájsť veľa sily, inšpirácie a podpory. Najmä mladým ľuďom môže film v mnohých ohľadoch pomôcť. Vie priniesť nové informácie, zviditeľňuje ľudí a témy, ktoré možno všetci úplne osobne nepoznáme, ale najmä dokáže sprostredkovať osobný príbeh, vďaka ktorému môžeme lepšie porozumieť sami sebe.
Zároveň ale nie som úplne naivná, aby som si myslela, že filmy teraz zmenia svet, v ktorom žijeme, alebo našu spoločnosť. Realisticky vnímam, kde sme a ako sa ľudia okolo nás správajú. No ak by moje filmy priniesli aspoň nejakú formu dialógu o témach, ktoré považujem za dôležité a zaujímavé, splnili by sa tým moje najväčšie ambície.
