Autorka textu: Ambrosia Bajtek / Ilustrácia: Viktória Szabóová
Text sme prvý raz publikovali v čísle Zima 2021
Nie všetky deti sa v rozprávkach vedia nájsť. Hoci poznáme stovky príbehov o princoch a princeznách, máloktoré z nich opisujú detstvo či dospievanie a problémy ľudí s odlišnou sexuálnou orientáciou alebo rodovou identitou. Rozprávka na pokračovanie s názvom Mločina predsudky búra – opisuje život v rybníku, ktorý sa síce riadi jasnými pravidlami, ale čoskoro sa to zmení. Napísala ju transrodová autorka Ambrosia Bajtek. Prečítajte si tretiu časť, prvé dve sme publikovali v predchádzajúcich číslach.
Salamandra Sala
Sala sa nervózne obzrela. Ešte stále jej bol v pätách. „Viem, kto si, a musím uznať, že vyzeráš celkom dobre, hoci tvoja kamoška je lepšia,“ kvákal za ňou tlstý, bradavicami obsypaný ropušiak. „Keď si sa už rozhodla byť mločicou, tak ti spravím jednu láskavosť. Kam sa tak ženieš, moja? Zatiaľ sa na mňa žiadna nesťažovala. Poď! Preveziem ťa na svojom lekne. Pre teba to bude zadarmo.“ Ha ha ha! – chichúňal sa starý bradavičiak.
Sala si cítila zdesené srdce až v krku, dusivú guču strachu, ktorú nedokázala zhltnúť a musela v tejto situácii ignorovať. Snažila sa čo najrýchlejšie preplávať cez jazero bez toho, aby z nej vycítil paniku. Ropušiak si ju premeriaval. Nevedel, ako ďaleko až môže zájsť, odhadoval mieru jej odporu. Neprestajne sa približoval, dostatočne blízko na to, aby jej to bolo nepríjemné, no v bezpečnej vzdialenosti, keby sa Sala zrazu rozhodla brániť.
Sala sa bála, že očividný strach by ropušiakovi len dodal odvahy a prišiel by ešte bližšie. Očividne si to užíval. Vrela v nej krv a odrátavala posledné metre. Po niekoľkominútovej sliedičke konečne dorazila na východný breh jazera a pred ňou sa objavila svetluškami vysvietená cestička. Než zmizla v tme porastu, hnusák ešte stihol za ňou zahučať: „Tak čo, salamandrička, určite si si to nerozmyslela? Lekno je už zahriate, čakáme len na teba!“ a vybuchol v hlasné kvákanie.
„Daj mi pokoj!“ zakričala Sala, než sa stratila v priateľskej trstine. Veľmi sa snažila, aby sa jej hlas nezlomil a nezosypala sa. Už je skoro doma. „Dáš to, len žiadna panika, už si skoro doma. Sala, upokoj sa, vydrž. Dáš to, len si zachovaj chladnú hlavu,“ neprestajne si opakovala, až kým sa pred ňou neobjavila známa osika a bola konečne v bezpečí domova. Od mala bola zvyknutá neprejavovať svoje skutočné pocity a schovávať sa za nehybnú masku nedotknuteľnosti.
Rozrazila dvere a bez pozdravu vbehla priamo do svojej izby. Všetka tá ťažoba na ňu doľahla. Ako prudká bystrina, pustila sa do nekontrolovateľného vzlykania. Nemala už energiu, ani vôľu nič vysvetľovať. Ak by ju mama znova začala spovedať, asi by ju proste poslala preč. Bála sa. Cítila sa slabo, ponížene, no hlavne bezmocne. Už nevedela, čo robiť.
Nestačilo to, čo sa stalo dopoludnia na Ásegu, teraz aj toto? Kvôli tomuto sa vrátila domov? „Ako si to vôbec Kinga predstavovala, prísť za mnou a zablahoželať mi k meninám… lebo je dnes v kalendári Saul?“
Kinga vedela, že Sala sa predtým volala Saul, ale… vôbec si neuvedomila, čo spôsobí? A ešte k tomu ten jej výraz, keď urazene vyprskla na Salu: „Myslela som si, že ťa to poteší, keď ti zablahoželám k meninám, ale vidím, že tebe sa ťažko zavďačiť.“ Kinga sa urazene otočila na päte a už jej nebolo. Sala ostala stáť ako obarená. Nedokázala vôbec zareagovať. Je Kinga ozaj taká ignorantka, že si nepremyslí, ako Salu raní, ak ju osloví menom niekoho, kto už neexistuje, a pripomenie jej roky utrpenia a bolesti, len tým, že vysloví to prekliate meno, len tým, že jej ho povie nahlas? A ešte ona sa cíti dotknutá? Skutočne ničomu nerozumie?
Sale trvalo roky, kým sa prestala otáčať, ak náhodou započula to meno. „Nie, to nie som ja, ja sa volám Sala,“ vravela si zakaždým, keď ju niekto nazval starým menom alebo niekde zachytila niečo, hoci len podobného, čo mohlo znieť ako Saul. Prvé roky doslova trpela paranoiou, počula ho úplne všade. Neskôr sa to ustálilo a meno aj s jeho niekdajším nositeľom zapadli za hmlistý závoj neurčitosti, stali sa len niečou spomienkou, ako keby to ani nebol jej život, iba príbeh niekoho iného.
„Dokedy to ešte bude trvať, kedy s tým už prestanú?“ Začali jej chýbať časy, keď sa bez obáv prechádzala pri Temži, obdivovala tie najúchvatnejšie budovy, aké v živote videla, živý kolorit a anonymitu veľkomesta, v srdci bájneho kráľovstva Albion.
Mala pocit, že tu je sama a nik jej nerozumie. Nestalo sa to prvýkrát, podobné konflikty si už zažila, a keď sa o nich zverila matke, tá len rezignovane odpovedala štýlom, že je to žiaľ normálne a ako mločica si na to musí zvyknúť. Deje sa to odjakživa a nikto s tým nič nezmôže. Mloci a žabiaci sú už raz len takí, či sa nám to páči alebo nie. Salu matkina odpoveď hlboko sklamala.
Nie je normálne, aby jej telo bolo verejným artiklom, nad ktorým sa hocikto pozastaví, robí si naň svojvoľné nároky a násilne si presadzuje na telách mločíc svoje živočíšne potreby. V minulosti bola síce podivín, ako ju všetci prezývali, no robila si, čo chcela. Túlala sa kade-tade po močiaroch a bažinách, po nociach sledovala z rákosia hviezdy a rozjímala nad vzdialenými galaxiami… no teraz?
Teraz už nemôže po zotmení ani sama vyjsť bez toho, aby ju zastavila nejaká podgurážená skupina mlokov, či obšťastnil nechutnými návrhmi kadejaký kvakúň, čo mal pocit, že je to práve on, kto si môže nárokovať jej škvrnitú figúru. Všetko sa zmenilo a celý svet sa postavil na hlavu! Predtým nenávidela seba, teraz nenávidela svet.
Prečo jej nik nepovedal, že život mločíc je aj takýto? Hoci… aj keby to vedela, zmenilo by sa vôbec niečo? Trpko si priznala, že ani nie. Ani toto by jej nezabránilo v premene. Prečo jej už proste nedajú pokoj? Otázky, ktoré jej nedokázal nik zodpovedať, a fakt, že tu reálne nebol nik, s kým by sa o tom všetkom mohla porozprávať, ju zarmucovali asi najviac.
Možno s ním by mohla byť úprimná a otvoriť sa mu. Ale ako by sa s ním len spojila?
Vybavili sa jej klebety zo žaburiny, kde to po jarnom prebudení neprestajne žilo a ani na chvíľu neutíchlo. Zbierali, miešali a šírili sa tu tie najrôznejšie klebety a šuškanice z každého kúta mločieho spoločenstva. Takto sa k nej chtiac-nechtiac dostala aj klebeta o Eugenovi, bratrancovi z tretieho kolena. V rodine vypukol nemalý škandál po tom, ako sa prevalilo, že Eugen asi pláva za druhý rybník.
Spomenula si na to, ako ho vídala na oslavách jarnej rovnodennosti, kde sa každoročne zišla ich rozvetvená rodina. Zakaždým prehodili pár zdvorilostných fráz, no nič príliš osobného. Skôr sa obaja snažili jeden druhého strániť. Vycítili, že sú si podobní a že by sa navzájom mohli prezradiť. Tak sa radšej vzájomným stretnutiam vyhýbali. Eugen tajil, že hrá inú ligu, a Sala, ktorá sa vtedy ešte volala Saul, bola zmätená z toho, že v hlbinách duše nie je salamandrom, ale salamandrou, a predovšetkým, že je znechutená svojím menom. Po rokoch sa s Eugenom už celkom prestali vídať.
Salu dusili tieto veľké oslavy s nekončiacou zásobou príbuzenstva, kde sa neprestajne musela pretvarovať. Časom ju vyčerpávali viac a viac, až tam prestala chodiť úplne. Ak sa nemýli, s Eugenom sa nevideli už vyše sedem rokov. Mločí bál bude o jedenásť dní… myseľ sa jej znova zatúlala, celkom ju pohltil vír myšlienok. Posadila sa k vodnej harfe a spustila. Nechcela už nič ovládať a brzdiť, riadiť melódiu či usmerňovať tón, iba sa zviesť na vlne pocitov a stratiť sa v lavíne rozochvených strún nástroja.
Vo štvrtok ráno si pri pohľade do zrkadla rozpačito pripomenula: „Dnes to dáš, tvoj prvý bál, na ktorom sa zúčastníš ako Sala. Sprevádza ťa mama – a hlavne, možno tam stretneš aj Eugena.“
