Autor textu: David Benedek / Foto: Filmový festival inakosti
Text sme prvý raz publikovali v čísle Jeseň 2021
V programe Filmového festivalu inakosti nájdete aj tri celovečerné filmy, ktoré sa venujú životným peripetiám mladých transrodových dievčat.
Prvý z nich je brazílsky film z roku 2019 s názvom Alice Júnior a titulnou postavou transrodovej youtuberky. Alice je bezstarostná, a tiež veľmi rozmaznaná. Okolnosti ju prinútia presťahovať sa do malého mesta, kde sa zdá, že jej nová stredná škola uviazla v čase. Alice sa musí zorientovať v novom prostredí a prekonávať predsudky, aby zažila to, po čom najviac túži: prvý bozk.
Samotná synopsa filmu možno neznie veľmi inovatívne či vzrušujúco, ale o samotnom filme to rozhodne neplatí. Alice Júnior perfektne kombinuje prvky drámy a tínedžerskej komédie. Existuje veľké množstvo filmov s transrodovou tematikou, no nespomínam si na žiaden s takouto príjemnou, bezstarostnou atmosférou. Venuje sa síce vážnym problémom, ktorými si transrodoví ľudia denne prechádzajú, ale robí to takým spôsobom, aby ich pochopilo aj diváctvo, ktoré transrodovej problematike dosiaľ celkom nerozumelo. Napomáha tomu aj estetika filmu a fakt, že komunikácia medzi postavami sa často odohráva prostredníctvom sociálnych sietí, čo je dnešnej mladej generácii blízke.
Stotožniť sa s Alice nie je vôbec ťažké: okrem toho, že je youtuberka, je obyčajnou tínedžerkou, ktorá chodí do školy, rada sa zabáva a sleduje pekných chlapcov. Od ostatných sa nelíši ničím iným, ako svojou rodovou identitou. S nástupom na novú školu jej však do života prichádzajú prvé vážne problémy, stretáva sa s transfóbiou a šikanou. Ale nenechá sa odradiť. Urputne bojuje proti represívnemu školskému prostrediu. Pri sledovaní filmu s ňou prežívame telesné a emocionálne problémy, avšak jej prístup k životu nás nemotivuje k tomu, aby sme ju ľutovali, ale skôr k tomu, aby sme jej držali palce. Pravdaže, veľkú zásluhu na tom má hlavná herečka Anna Celestino Mota, z ktorej výkonu vyžaruje obrovská radosť a mladistvá odhodlanosť (išlo pritom o jej prvú hereckú skúsenosť). Je skvelé vidieť po dlhšej dobe film, v ktorom transrodová postava nie je len depresívnou obeťou. Predpokladám, že aj transrodové publikum ocení pozitívnu reprezentáciu na veľkom plátne.
Francúzsky film Lola z roku 2019 na transrodovú tematiku nazerá celkom inak. Osemnásťročná transrodová Lola sa práve dozvedela, že môže podstúpiť operáciu. Mama, ktorá jej bola jedinou finančnou oporou, nedávno zomrela. S otcom sa Lola nevidela už dva roky, no kvôli poslednému maminmu želaniu sa stretnú a podniknú spolu cestu na belgické pobrežie. Uvedomujú si pri tom, že výsledok cesty nemusí byť taký, ako očakávali.
Film nám predstavuje dvadsaťštyri hodín zo života nahnevaného a nestáleho dievčaťa, ktoré hľadá lásku a prijatie. Toto má s mnohými ďalšími filmami s transrodovými postavami spoločné, no Lola tento príbeh rozpráva moderne a inovatívne. Dej sa sústreďuje na narušený vzťah Loly s otcom. V minulosti sa odcudzili, no počas spoločnej cesty si k sebe hľadajú cestu. Transfóbia vždy bolí, no ešte o niečo ťažšie musí byť, keď prichádza od vlastného rodiča. Na rozdiel od hrdinky filmu Alice Júnior, postava Loly nie je vykreslená výhradne pozitívne. Cieľavedomo si ide za tým, čo chce dosiahnuť, ale niekedy je to na úkor druhých. Napriek tomu jej fandíme a dúfame, že sa jej peniaze na operáciu nakoniec podarí získať.
Aj v tomto filme dopomáha ku kvalitnému výslednému dojmu herecké obsadenie. Mya Bollaers v hlavnej úlohe preukázala ohromný herecký talent, hoci takisto ide o jej prvú hereckú rolu. Spoločne s hercom Benoîtom Magimelom, ktorý stvárnil Lolinho otca, dodávajú výrazu postáv určitú zlomenosť a beznádej, ktoré silno zasahujú aj diváctvo.
Posledný z troch filmov je Valentina z roku 2020. Rozpráva príbeh sedemnásťročnej transrodovej dievčiny, ktorá sa presťahuje s matkou na brazílsky vidiek. Aby sa na novej škole vyhla šikane, pokúsi sa zapísať pod svojím novým menom a dúfa, že sa o jej transrodovosti nik nedozvie. Spoločne s mamou však čelia dilemám, keď škola oznámi, že na zápis je potrebný aj podpis druhého rodiča.
Najväčší rozdiel medzi Valentinou a predošlými dvoma filmami je prístup hlavnej postavy k vlastnej transrodovosti. Valentina sa snaží transrodovosť schovať, a aby predišla komplikovaným situáciám v triede, je ochotná aj klamať. Film tematizuje skutočné problémy, aké sú mladí transrodoví ľudia bežne nútení prekonávať; niekedy stačí vydržať, inokedy však treba bojovať. Valentina si na novej škole nájde blízkych ľudí, niektorí z nich sú takisto queer.
Príbeh Valentiny pôsobí presvedčivo, jednotlivé herecké výkony súznejú a skvelo sa dopĺňajú. Podobne, ako to zažívajú queer ľudia v reálnom živote, ani postavám vo filme Valentina často neostáva v nepriateľskom prostredí nič iné, ako držať spolu a vzájomne sa podporovať. Film zobrazuje i ďalšie dôležité témy, na ktoré je potrebné upozorňovať – toxickú maskulinitu a transfóbne násilie mužov voči ženám. Vo viacerých scénach sa Valentina ocitá v nebezpečnej situácii po tom, ako muži v jej okolí zistia, že je transrodová.
Všetky tri filmy prinášajú jedinečný pohľad na dospievanie transrodových dievčat. Mladosť má veľa podôb a pre každého človeka je tínedžerská skúsenosť odlišná, no tie transrodové niečo spája. Je preto potešiteľné, že aj transrodové postavy dostávajú v queer filmoch čoraz viac priestoru.
