Autorka: Tonie Thimble / Fotografia: Archív autorky
Fenomén prezliekania sa za svoju obľúbenú postavu z popkultúry sa pomaličky dostáva do povedomia širšej verejnosti. Vin Diesel rád hrá Dungeons and Dragons; Henry Cavill pozerá Hviezdnu bránu a miluje Sapkowského Zaklínača. Henry Cavill by sa obliekol za titulnú postavu z hier a kníh o zaklínačovi, aj keby mu Netflix za to neplatil. Avšak z prezliekania sa do kostýmov sa sformovala za posledných dvadsať rokov subkultúra s medzinárodnými fanúšikovskými súťažami. Ak náhodou nesedí rod či pohlavie fanúšičky a postavy, nie je to žiadny problém.
Star Trek ako fenomén spojil nejednu domácu žienku s novými kamarátkami. Jeho fanúšičky v Spojených štátoch pohli svetom, zabezpečili pokračovanie seriálu a rozbehli hromadné fanúšikovské stretnutia v sedemdesiatych rokoch, teda časoch pradávnych, predinternetových.
Spomínam ich preto, lebo za kolísku cosplaya sa bežne považuje Japonsko, hoci prvými kostýmami z dielne fanúšikov a fanúšičiek boli práve uniformy z pôvodnej série seriálu Star Trek. Cosplay ako pomenovanie vzniklo spojením dvoch slov – costume (kostým) a play (hra). Slovo hra je v tomto prípade dvojznačné. Cosplay je aj zábavka, aj divadelná hra, svojím spôsobom.
Cosplayer je kostymér, autor stylingu, masky a herec v jednom. Je to človek, ktorý sa venuje cosplayu, aktívne si kúpi a upraví alebo od nuly ušije kostým (kvalitné a presné kostýmy sa dajú kúpiť hotové len posledných pár rokov, a to tiež len z populárnych frančíz). Zháňanie parochní, styling, make-up, špeciálne efekty, výroba masiek, často aj svietiacich rekvizít, výšivky, to sú všetko kategórie, v ktorých sa v Európe súťaží. Významnou kategóriou je predvedenie (performance), v ktorej ide o to, ako presvedčivo cosplayer zahrá danú postavu. Pamatám si na jednu dievčinu, ktorá sa umiestnila na druhom mieste na festivale Istrocon v Bratislave. Neuveriteľne dobre sa potácala, napodobňujúc opitého kapitána Jacka Sparrowa. Bradu si nalepila lakom na nechty, keďže nič iné jej na tvári nedržalo.
Divadlo je umenie a anatomické nezhody medzi rodom a pohlavím cosplayera a postavy nevadia. Subkultúra fandomu je v tomto veľmi vynaliezavá a o všetky triky, ktoré poznajú a používajú transrodové osoby, sa medzi sebou delia aj cosplayeri a cosplayerky.
Tu by som chcelo venovať chvíľku rozdielom medzi transvestitizmom, transrodovosťou, dragom a cosplayom. Transvestita je starý výraz pre mužov obliekajúcich sa do ženských šiat a v psychológii je tento jav patologizovaný ako choroba. Výraz drag vznikol ako skratka pre výraz DRessed As a Girl – oblečený ako dievča. Tieto dámy sú zabávačky a tancujú; majú profesionálnu osobnosť s prehnaným ženským správaním a zvyčajne nesúťažia – Ru Paul’s Drag Race necháme teraz bokom. Ani transvestitizmus ani drag nemajú nič spoločné so sexuálnou orientáciou osoby.
Cosplay je prezliekanie sa za komiksovú postavu pre zábavu, fotenie, a občas súťaže. Takisto nesúvisí so sexuálnou orientáciou jedinca. Rodová identita a cosplay by mohli naplniť nejednu dizertačnú prácu. Cosplay v dnešnej forme pochádza primárne z japonského prostredia. V súvislosti s Japonskom si treba uvedomiť jednu zásadnú vec. Do začiatku dvadsiateho storočia nemali Japonci rod; ani len gramatický. Mali jedno zámeno pre tretiu osobu, doteraz nerozlišujú jednotné a množné číslo, a budúci čas slovies je viac abstraktný koncept, než reálna gramatická štruktúra. Z mena nie je vždy jasné, či ide o ženu, alebo muža.
V tradičných japonských divadlách vystupujú iba mužskí herci. Kabuki herci špecializujúci sa na ženské role sa volajú onnagata – ženský tvar. Prapôvodne v divadle kabuki hrali ženy, čo sa však veľmi rýchlo zvrhlo na reklamnú akciu pre jednotlivé prostitútky, a z toho dôvodu vláda zakázala hrať ženám a naopak, povolila mužom. Nehovorím, že to zastavilo bitky o služby toho-ktorého herca po predstavení, ale kabuki sa vyvíjalo ďalších štyristo rokov ako forma umenia, kde niektorí herci študovali a stvárňovali ženskú ladnosť na javisku. Na erotické začiatky divadla kabuki sa už zabudlo a dnes fanúšikovia obdivujú rýchle striedanie kostýmov na javisku, ktorému robí konkurenciu iba Disney a Elsina zmena kostýmu z tmavých šiat na bledomodré. Najlepšia verzia jej premeny, akú som kedy videlo, je zachytená na dvojminútovom videu z cosplayovej súťaže – krátko po premiére filmu Ľadové kráľovstvo, pred oficiálnymi muzikálmi –, kde dvaja pomocníci potiahnu za šnúry a za sekundu, za obrovského potlesku, má súťažiaca nový kostým.
V modernom japonskom divadle máme aj protipól ku kabuki. Volá sa to takarazuka a je to čisto ženské obsadenie muzikálov. Takarazuka verzia rakúskeho muzikálu Elisabeth je úchvatná inscenácia, ktorá sa dá nájsť na YouTube. Vrelo odporúčam.
Fanúšikovia a fanúšičky zdieľajú medzi sebou osobne, na internetových fórach alebo na tej prekliatej vtáčej aplikácii svoje obľúbené scény aj vzorce správania zo života. Analýzy postáv, ktoré vo voľnom čase spisujú fanúšikovia, sú kvalitou tajným snom vašej slovenčinárky. Fandom dumá nad symbolikou oblečenia svojej postavy či významom držania tela alebo dialógu. Nehovoria tomu metafora, ale vysvetľujú, čo tým a oným autor myslel. Záves je modrý, lebo autor bol smutný. Jozef Mak sa nezlomí pod ťarchou svojich problémov, lebo človek je mocnejší ako oceľ či kameň. Viola zo shakespearovskej hry Večer trojkráľový sa prezlečie do masky muža, aby mohla prežiť v neznámej krajine.
V Európe si obliekame masky na fašiangy, v Spojených štátoch sa nosia masky na Halloween, na Všechsvätých. Mimo cosplaya existuje aj ďalšia skupina ľudí, ktorý si každý deň nasadia masku. Sú to tzv. neurodivergentní ľudia, ktorých mozgy sú naformátované troška inak ako je tomu u priemerného obyvateľstva. Neurodivergentní ľudia majú problém vnímať nevyslovené spoločenské pravidlá. Na deťoch si to nevšimneme, lebo tie prosto hovoria, čo si myslia. Puberťáci a dospelí zrazu majú kódovaný slovník, a keď sa ich spýtate, či chcú s vami na kávu, odpovedia, že áno, niekedy. Snažia sa vám naznačiť, že sa na tej káve asi nikdy nestretnete, ale nechcú to povedať priamo.
Ľudia na autistickom spektre, ľudia s ADHD alebo takí, čo si prežili traumu, žijú vo svete bez príručky. V snahe zapadnúť začnú – hlavne osoby vychovávané ako ženy – kopírovať správanie, ktoré vidia, aj keď mu nerozumejú a musia to robiť vedome. Psychológia tomuto javu hovorí maskovanie. Neurodivergentných ľudí to stojí veľmi veľa energie. V zúfalej snahe nebyť vyobcovaní zo spoločnosti hrajú neurodivergentní ľudia divadielko; podobne, ako keď sa Viola premenila na Cesaria.
Chlapec prezliekajúci sa za dievča alebo dievča prezlečené za chlapca je populárna zápletka nejedného príbehu v japonskej popkultúre. Existujú na to dva výrazy, podľa toho, kto sa prezlieka za koho, veľmi podobne ako v transrodovej komunite máme ftm (female-to-male, trans muž) a mtf (male-to-female, trans žena), japonci hovoria o džosó (ženské šaty, drag) a dansó (mužské oblečenie).
V angličtine sa zaužívalo slovo crossdress pre opačný odev bez ohľadu na rod aktéra a ostatné jazyky to prebrali. Na Slovensku mladšia generácia násťročných a čerstvých dvadsiatnikov a dvadsiatničiek používa výraz crossplay, opačné divadlo.
Fanúšikovský priestor je tolerantný, zhovievavý k inakosti a prelína sa s queer priestorom. Niektorí cosplayeri si prispôsobia postavu, pomenia kostým i jej rod. „Internetové pravidlo 63“ hovorí presne o tomto. Genderbend, ohnutie rodu, je ďalší výraz pre tento jav.
Iní prispôsobia svoj vzhľad rodu postavy. Takto sa rodia aj nové transrodové osoby, alebo slangovo povedané, rozbíjajú vajíčka. Zatiaľ čo nemôžeme zovšeobecniť, že každý transrodový človek si svoju transrodovosť uvedomí pri cosplayi, veľa cosplayerov si uvedomí svoju transrodovosť práve vďaka tomu, že si v kamarátskom kolektíve skúsia existovať ako osoba iného rodu.
Divadlo, herectvo aj amatérske pokusy sú živnou pôdou pre pochopenie toho, koľko z nášho správania je prejavom nášho vnútra a koľko zúfalá snaha zapadnúť. Subkultúry fandomu, queer a neurodivergentných ľudí sa ako množiny prekrývajú a ovplyvňujú. Fandom priťahuje podobných ľudí, ktorí sa od seba navzájom naučia šiť, tvoriť. Pomáha tak spoznávať seba a nové obzory. Vrana k vrane sadá a čitateľstvo teórie Judith Butler povie tým, ktorí a ktoré chcú počúvať, viac o tom, že rod je sociálny konštrukt. A performatívny. Tým, že sa začleníme do spoločnosti – na základe toho, čo spoločnosť považuje za mužské a ženské – sa stávame mužmi, ženami, transrodovými vajcami, alebo ak niekto chce, môže byť aj helikoptérou. Celý život hráme divadlo. Fandom je priestor, kde si mnohí uvedomia, že nechcú hrať divadlo sami pred sebou.