Autorka: Sabrina Katonoff / FOTO: archív Veroniky Valkovičovej
Text sme prvý raz publikovali v čísle Jar 2026
Takmer všetky historické výskumy kvír komunít a ich osobností sa začínajú na rovnakom mieste: v archívoch súdov, polície, väzníc a psychiatrií.
Dlhé roky bola naša história písaná našimi dozorcami, kým svedectvá samotných kvír ľudí sa strácali po nedbanlivo udržiavaných skladoch a skriniach, veľakrát zabudnuté, kým si ich nevšimne niekto ambiciózny a nevyskladá z nich príbeh, o ktorom väčšinová – ale ani kvír – spoločnosť nevie. Mnohokrát sa vďaka dobovým novinám, fotografiám, knihám či denníkom dozvedáme o rozmanitej, živej komunite, ktorá napriek predsudkom dobovej spoločnosti tvrdohlavo prežívala, a čo viac, radovala sa.
Predstava kvír ľudí, ktorí sa počas najväčších represií a spoločenskej nenávisti stretávajú, milujú a radujú, je pre nás zvláštna. Sme zvyknuté na smutné príbehy s tragickými koncami, dobové drámy, v ktorých nikto nedostane to, čo chce, iba to, čo mu je spoločnosťou a dobou pridelené. Boys Don’t Cry, Sartreho Daniel vo Veku rozumu, kvír tóny Denníka Anny Frankovej. Je pre nás prirodzenejšie pracovať s príbehmi smutných gejov, suicidálnych transrodových žien a trpiacich lesieb, ako so šťastnými, hrdými a vyrovnanými kvír osobami. Nie preto, že by sme ich vidieť nechceli, ale preto, že v ich existenciu v tichosti ani neveríme. Šťastný kvír človek je výmyslom 21. storočia.
Keď sa pozeráme na našu históriu cez policajné zápisy, rozhodnutia súdov a represívne zákony, je ľahké prepadnúť fatalizmu. Vidíme históriu ľudí, ktorí si viac ako tisíc rokov nevydýchli. Upaľovanie na hranici, nútené manželstvá a pôrody, psychiatrické pokusy či štátom a cirkvami schvaľované vyhladzovanie a šikanovanie – kvír komunity si toho vytrpeli veľa a aj teraz, v období najvyššej akceptácie za posledné storočia, čelia koncentrovanej sile konzervatívnych, fašistických síl, ktoré sa ich snažia utlačiť späť do úzadia. Iba v tomto čísle nájdeme niekoľko odkazov na holokaust, prenasledovanie a vydieranie štátnymi bezpečnostnými zložkami, represívne zákony či na systematické vyhladzovanie čohokoľvek a kohokoľvek vybočujúceho z patriarchálnej, totalitnej predstave o zdravom, poslušnom občanovi a človekovi.
História však nikdy nie je taká priamočiara a čierno-biela, ako si myslíme. Súdy a polície majú iba obmedzený dosah. Spoliehajú sa na donášanie, vydieranie a sústreďujú sa na otvorené prejavy, ktoré danú osobu zaraďujú do kvír komunity alebo k jej podporovateľom, akými sú pochody, verejné vyjadrenia, kvír tlač či verejné stretnutia. Nedokážu potrestať to, čo nevidia. A čisto z logistických dôvodov nedokážu potrestať všetkých, všade. Dostávame sa tak k otázke: Koľkým sa úspešne podarilo skryť pred trestajúcou rukou štátu?
Príkladom nech nám je Charles Hamilton a primárne anglo-americký fenomén female husbands. Charles Hamilton, narodený ako žena a vychovávaný ako dievča, sa v štrnástich začali prezentovať výhradne mužsky. Charles cestoval po Británii ako podomový predavač, aj keď boli skôr známy ako šarlatán, ktorých rôzne liečivá sľubovali zázraky. Údajne sa štrnásťkrát oženili a aspoň v poslednom prípade manželstvo dokonca aj zákonne naplnili, čo v tom čase vyžadovalo penetratívny sex. Zákon si ich dlhé roky všímal skôr ako mastičkára, než ako niekoho, kto sa vymyká pravidlám spoločnosti. Do verejného podvedomia sa dostali až po tom, čo sa ich posledná manželka, Mary Price, rozhodla udať za „zavádzanie ohľadom ich pohlavia a rodu“.
Charles boli, prirodzene na dobu, potrestaní – boli odsúdení na verejné bičovanie po štyroch mestách a nútení chodiť v ženskom odeve. Napriek trestu však o nich počujeme o istý čas neskôr, a to v Amerike, kde sa naďalej prezentovali mužsky a venovali sa svojmu bývalému povolaniu. (Viac sa o ich živote môžete dozvedieť napríklad v epizóde podcastu After Dark: Myths, Misdeeds & the Paranormal, The Georgian Husband with Fourteen Wives. O female husbands píše Jen Manion v knihe Female Husbands: A Trans History.)
Ich príbeh nespomínam pre koniec, ale práve kvôli začiatku. Ako dlho sa Charlesovi darilo skrývať sa pred zákonom a svojím okolím? Ak by namiesto Mary Price narazili na ženu, ktorá by rozumela ich situácii, keby sa možno nevenovali predaju pochybných mastičiek, je možnosť, že by nikdy neboli potrestaní, a teda by sme sa o nich nikdy nedozvedeli?
Ďalším príkladom je James Barry, chirurg z viktoriánskej éry (1789 – 1865), ktorého by sme dnešným jazykom mohli nazvať transrodovým mužom. Pre verejnosť bol známy iba ako muž, jeho meno pri narodení a identita z detstva sa prezradila až po jeho smrti. Úspešne sa vyhol skúmavým otázkam ohľadom jeho rodu a nikto ho verejne nespochybňoval. Keby sa po jeho smrti naplnila jeho žiadosť, aby bol ihneď pochovaný, keby sa jeho telo nedostalo do starostlivosti ženy, ktorá sa rozhodla vydierať Barryho ošetrujúceho lekára, možno by sme o jeho transrodovosti nikdy nevedeli.
Koľko kvír ľudí potichu, nepozorovane ušlo pohľadu svojho okolia, koľkí z nich možno aj mali podporu svojich blízkych? Odmietam tvrdenie, že jediným atribútom kvír histórie je utrpenie. Za každým jedným človekom, ktorého potrestali, je celá komunita, ktorej sa podarilo prežiť. Netvrdím, že ich radosť nebola obmedzená a nezostala za zatvorenými dverami, alebo že sa o nej nehovorilo šepotom, ale považujem za nesprávne pretláčať tento naratív večne trpiaceho homosexuála, ktorý iba čaká, kedy ho odhalia a potrestajú.
Naši kvír predkovia krvopotne pracovali na tom, aby si v obklopení nenávisti vytvorili bezpečné priestory, a to, že nám o nich nezanechali dôkazy, nemusí automaticky znamenať, že tieto priestory neexistovali. Práve naopak, možno boli dostatočne úspešné, aby sa vyhli pohľadu verejnosti, a tým sa stratili v histórii. Osoby, ktoré bojujú o prežitie, nemajú čas písať manifesty a odkladať zápisky a fotografie – a možno tak nerobia práve preto, aby prežili. To však neznamená, že neprežívali radosť, lásku a nedostávali podporu svojich blízkych. Ľudskosť nie je obmedzená na naše storočie, kvír šťastie tu bolo aj v najtemnejších momentoch našej histórie a bude tvrdohlavo prežívať naďalej.