Autor: David Benedek / Foto: Archív Lucie Kajánkovej
Internetový seriál Českej televízie TBH rozpráva v desiatich dieloch príbeh o hľadaní hraníc v bolestnom svete dospievania a manipulatívnych sociálnych sietí. V rozhovore s režisérkou a autorkou Luciou Kajánkovou sa dozviete viac o tom, ako seriál vznikal, či o jej pohľade na súčasnú queer reprezentáciu v českých médiách.
Čo bolo inšpiráciou pre seriál TBH?
Námet TBH som dala dohromady na otvorenú výzvu Českej televízie, keď hľadali obsah pre novú platformu. Chcela som sa zamerať na svet súčasných tínedžerov a tínedžeriek, pretože hrané veci o nich a pre ne sú niečo, čo mi v českej tvorbe dosť chýba a zároveň je to „moja“ téma, ktorej som sa venovala už vo svojich krátkych filmoch na FAMU. Konkrétny nápad vyšiel zo snahy zamerať sa na extrémnu udalosť, ktorá pre kolektív funguje ako akcelerátor – všetky postavy sa odlišnými spôsobmi vyrovnávajú s traumou i otázkami vlastného podielu viny za to, čo sa stalo, a či tomu mohli nejako predísť. Takže kľúčom bolo to, že sa v TBH zameriavame na následky, a tiež mnohosť perspektív rôznych postáv, s ktorými môžeme, keď už nie vždy sympatizovať, tak minimálne rozumieť ich hľadisku a nájsť si k nim cestu cez empatiu.
Aký bol castingový proces?
Dlhý a intenzívny. Pre TBH som chcela objavovať nové tváre a talenty a dôležité bolo, že mladí herci a herečky ešte budú spolu s nami postavy objavovať a dolaďovať, pretože vzájomná chémia či dynamika postáv je to, na čom pre mňa celý seriál stojí a padá. V prvej fáze, aj kvôli lockdownu, pre mňa nakrúcali videá, v ktorých sa predstavovali a hrali úryvky scén. V druhom kole sme si skúšali improvizácie situácií a v treťom rôzne kombinácie postáv potom, ako sme sa pol dňa iba rozprávali o scenári a ich vlastných skúsenostiach.
Prvá epizóda so streľbou v škole bola dosť traumatická. Ako si spomínaš na natáčanie týchto scén?
S mojimi scenáristami a scenáristkami (pre TBH sme urobili autorskú dielňu, tzv. „writers’ room“, kam som si pozvala šesť ľudí, ktorých učím na FAMU) sme si poctivo rešeršovali jednak útoky, ktoré sa v zahraničí stali, a hrozby či pokusy v našom prostredí. Zásadné pre nás bolo vyznenie, že toto nikdy nie je riešením – a zároveň porozumenie tomu, že v určitej zúfalej situácii človeku takýto čin ako „riešenie“ môže pripadať. Keby som tomu nerozumela, nedovolila by som si to napísať. S Filipom, ktorý hrá Tondu, sme sa bavili o tom, ako to jeho postava vníma a ako k tomu dospela; čo sa mu dialo, čo čítal a pozeral. S herečkami a hercami, ktorí sa schovávajú v knižnici, sme scénu niekoľkokrát improvizovali a upravovali, riešili, ako by sa chovali ich postavy. Pretože je to šok, kombinácia obrovského strachu a zároveň pocitu absurdity, človek tomu až odmieta veriť a v rámci obranného mechanizmu akoby sa tomu chcel vysmiať. Možno paradoxne bolo podľa mňa emočne náročnejšie točiť scénu, v ktorej sa partia mimo školy na útok pozerá cez Májin stream.
Moja obľúbená postava je Mája, pretože ide o súčasnú takzvane woke osobu, ktorá je svojou progresivitou pre ostatných až otravná, no zároveň si ju ako tvorkyňa napísala tak, že si uvedomuješ, ako otravne pôsobí. Je za touto postavou nejaká konkrétna inšpirácia?
Ja sa vždy pri rozhovoroch pýtam na obľúbenú postavu a veľmi sa mi páči, ako sa to rôzni. Mája je asi najviac zástupkyňou našej scenáristickej skupiny, hovorí tie veci, o ktorých sme chceli, aby v seriáli zazneli. Ale pritom je tiež postavou, ktorá má svoju slepú škvrnu, pretože jej nedochádza, že tie veci, ktoré sú správne v teórii, nie vždy musia fungovať aj v praxi. A preto ľudí štve.
V TBH otváraš veľmi aktuálne témy, ako sú napríklad psychické zdravie, šikana, coming-out či hegemónna maskulinita. Podľa čoho si sa rozhodovala, aké témy v seriáli predstavíš?
Témy vzišli z debát v našej scenáristickej dielni – o tom, čo sme zažívali my osobne a vieme, z rešeršov i rozhovorov, že to zažívajú aj súčasní tínedžeri a považujeme za dôležité, aby sa o tom hovorilo. Znie to možno ako fráza, ale mali sme heslo, že chceme urobiť seriál, ktorý sme aj my v tých cca pätnástich rokoch chceli a potrebovali vidieť, ale nemali sme ho. Chceli sme ním povedať: vieme, že tieto veci riešite, je to v poriadku a nie ste na to sami či samy.
Mala si strach natočiť príbeh s gejskými a bisexuálnymi postavami, alebo si myslíš, že už bolo načase?
Myslím, že už dávno bolo načase. Pre mňa aj mojich kolegov a kolegyne by, naopak, bolo absurdné mať päticu hlavných postáv, ktoré by boli všetky heterosexuálne. Queer ľudia existujú, aj medzi florbalistami na brnenskom sídlisku. TBH je výrazne queer seriál, od z veľkej časti queer tvorcov. Takže som nemala strach, naopak, bolo pre mňa dôležité, že so samozrejmosťou zobrazujeme rôznorodosť queer skúsenosti – od chalanov, ktorí sú pár, out a v pohode, cez to, ako funguje taká tá „akože vtipná“ homofóbia, keď sa slovo gej používa ako nadávka akože s humorom a aké to má dôsledky, až k bisexuálnemu coming-outu. Pretože okrem toho, akú nízku mieru reprezentácie majú celkovo LGBTI+ postavy v mainstreamovej tvorbe, mužská bisexualita akoby bola ešte väčším tabu. Je dvadsiate prvé storočie, takže áno, chceme hlavnú milostnú linku medzi dvoma chalanmi – pretože prečo nie?
Bolo pre teba dôležité natočiť, nazvime to, progresívny seriál?
Myslím, že nálepka progresívny sa nám trochu vyprázdňuje, spolu s politickou korektnosťou, v súčasných kultúrnych vojnách. Úprimne, to, že je TBH vnímaný ako progresívny, viac vypovedá o našej spoločnosti a stave audiovízie, než o TBH ako takom. Takže, pre mňa aj všetkých ľudí, čo sa na seriáli podieľali, bolo dôležité natočiť vec, ktorá sa úprimne a otvorene stavia k témam, ktoré predstavuje. A pre nás je, naopak, samozrejmé to, ako rozprávame o duševnom zdraví, etike, rodových očakávaniach a tlakoch, sexualite, queerness. Neviem si to ako autorka predstaviť inak. Aj preto, že sama viem zo skúsenosti, aká zásadná je queer reprezentácia, predovšetkým pre mladých ľudí, ktorí sa ešte sami hľadajú – aj aké bolestné je, keď vám chýba.
Aké boli ohlasy na seriál?
Prevažuje nadšenie, ako zo strany kritiky, tak i festivalového publika, začali sme víťazstvom na Serial Killeri v Brne, premietal sa na Mezipatrech, Juniorfeste aj Zlínskom festivale, v marci sme súťažili na najväčšom európskom televíznom festivale Series Mania a v júni nás čaká prestížna Prix Jeunesse. A ďalšie… Ale musím povedať, že najcennejšie sú pre mňa ohlasy od tínedžerských divákov a diváčok, ktoré a ktorí sa našli v drsnej Nesse s jej komplikovaným rodinným zázemím, v Tondovom outsiderstve, v zložitej love story a coming-outoch Lukyho s Pavlom. Píšu nám na Instagrame, na TikToku vznikajú skvelé fanúšikovské zostrihy alebo sa s spolu rozprávame po premietaniach. A to, že v nich TBH rezonuje, je splnený sen. Samozrejme, je tu aj druhá strana: hejty a odmietanie, že sme úplne mimo, ale tak to patrí k veci. Polarita láska/nenávisť v intenzívnych reakciách je asi to najlepšie, čo sme si mohli priať.
V slovenskej seriálovej tvorbe vlastne queer reprezentácia takmer vôbec neexistuje. Keďže už dlhšiu dobu pôsobíš v ČR, vedela by si opísať, ako je to s queer reprezentáciou tam?
Česká republika je v porovnaní s ostatnými krajinami V4 o dosť otvorenejšia voči queer ľuďom v rámci bežného života, predovšetkým v mestách. O to je prekvapivejšie, aké nízke je zastúpenie queer postáv v mainstreamovej kinematografii, kde sa objavujú predovšetkým „vtipní a desexualizovaní“ gejskí kamoši hlavných hrdiniek v romantických komédiách, ale tým to väčšinou aj končí. České filmy s queer postavami, ktoré vznikli za posledných desať rokov, sa naozaj dajú spočítať na prstoch maximálne dvoch rúk. A to ani nehovoríme o tom, aká ta reprezentácia je – či to nie sú postavy, ktorých oblúk je redukovaný iba na ich identitu. Progresívnejšia je televízna tvorba od verejnoprávnej Českej televízie, kde vznikol vynikajúci kriminálny miniseriál Rédl podľa scenára Mira Šifru a nedávno historický Herec Petra Bebjaka. Obaja títo tvorcovia sú Slováci. A telenovela Ulica sa venovala aj neskorému lesbickému coming-outu. Takže je to o niečo lepšie než na Slovensku, ale to, aby boli queer postavy prirodzenou súčasťou seriálových svetov, tak ako je to v realite, sme ešte nedosiahli ani v ČR. Ale zase lepšie ako v Maďarsku či Poľsku, kde by sme sa zobrazovaním vzťahu dvoch chlapcov, ktorí sa majú radi, bozkávajú sa na obrazovke a ich príbeh má šťastný koniec, mohli dostať do konfliktu so zákonom za propagáciu homo- či bisexuality pred detským publikom.
Je možné, že sa dočkáme aj druhej série? Poprípade, čo iné môžu diváci a diváčky od teba najbližšie čakať?
Možné to je, no zatiaľ nič nie je potvrdené. Viac povedať nemôžem. Ale inak pripravujem celovečerný debut a bude to queer road movie.