Autor: Roman Samotný / FOTO: Patrik Drotár
Text sme prvý raz publikovali v čísle Zima 2022.
Keď som začal robiť pred 10 rokmi prvé párty pre queer ľudí, pravidelne som sa stretával s tým, že sa ma mnohí pýtali, prečo musím robiť akcie určené pre dúhovú komunitu, prečo sa chceme takto segregovať. Pripadalo im, že sa vlastne sami vylučujeme zo spoločnosti a upozorňujeme na našu odlišnosť namiesto toho, aby sme splynuli s ostatnými.
Faktom však je, že naša identita je iná od tej väčšinovej. Dôvod, prečo som sa pustil do queer akcií, bol teda ten, že som túžil po priestore, kde môžem otvorene žiť, kým v skutočnosti som. A to žiaľ nebolo v tých časoch veľmi možné v zásadnej väčšine priestorov na Slovensku. A dodnes sa to zlepšilo len mierne. Väčšina z LGBTI+ ľudí má skúsenosť, že musí dôsledne zvažovať, za akých okolností môžu byť sami sebou, aby sa vyhli hlúpym poznámkam, verbálnym útokom či dokonca fyzickému násiliu. Hrozba rôznych foriem násilia sa stala našou každodennosťou.
Je to niečo, čo je pevne zapísané v našich mysliach a srdciach už od školských čias, pretože menšinová orientácia alebo rodová identita sú častým dôvodom šikany na školách. Pamätám si už od základnej školy, ako som počúval, že „buzeranti majú ísť do plynu“. A ja som akosi tušil, že sa ma to týka, hoci som len začínal objavovať, kto som. Snažil som sa skrývať svoje túžby, pretože som sa bál, aby som nedostal od niektorých spolužiakov minimálne po papuli. Moje jemné pohyby a nezáujem o stereotypne chlapčenské veci však jasne dávali najavo, že so mnou niečo nie je „v poriadku“. S tým začali pribúdať aj slovné útoky. Pri slove pupuš ma dodnes strasie.
Do detskej duše sa takéto ponižovanie zahryzne veľmi bolestne. Zaseje strach, ktorý vám nedovolí cítiť radosť zo života. Alebo ešte horšie, mnohí a mnohé obratia agresivitu z vonku smerom do vlastného vnútra. Začne ich požierať nenávisť voči sebe samému. Mne trvalo roky, kým som si uvedomil, ako mi pokrivili tieto homofóbne útoky obraz o mne samom. Zasiahli môj pocit sebahodnoty, čo vážne poškodilo moju schopnosť nadviazať kontakt s vlastným vnútrom, a tým aj prežívať plnohodnotné vzťahy s inými ľuďmi. Vyžadovalo si to veľa práce, kým som vôbec odhalil, aký tieň v sebe nosím, a vydať sa na cestu sebaprijatia.
Útočisko som sa snažil najprv hľadať v partnerských vzťahoch, veď láska by mala predsa všetko vyriešiť. Lenže o tých teplých vzťahoch sa všade hovorilo len minimálne alebo predovšetkým v zlom svetle, tak som akosi ani nevedel, ako to má vyzerať a čo je to tá láska. Bolestne som skúšal, čo vo vzťahoch má miesto a čo je už naozaj toxické. Nemal som veľmi odkiaľ odkukať pozitívne vzory. Všade boli len príbehy o vzťahoch, kde muž bol hrdina a žena princezná.
Snažil som sa hľadať zázemie aj medzi ostatnými gejmi, no spočiatku som sa stretával s tým, že teplá scéna bola rozparcelovaná na skupinky, ktoré si vzájomne prekážali. Niektorí vraj boli príliš vytočení, iní boli málo posh, ďalším prekážali lesby… Namiesto pestrosti som nachádzal odraz väčšinového sveta, kde sa mnohí snažili napasovať do stereotypných schém, ktoré vlastne boli zdrojom ich utrpenia. Kruh násilia pokračoval.
Život si však napriek všetkým okovám postupne nachádza cesty, ako sa môže prejaviť vo svojej pravdivej podobe. Korumpovať realitu sa nikdy nedá naveky. Ako sme sa mnohí postupne osmeľovali žiť vlastné identity, tak pribúdali ďalší, ktorí si rovnako skúšali, aké je to žiť slobodne. Krok za krokom sa spúšťalo domino, ktoré dláždilo nové cesty. Postupne som si začal uvedomovať, ako sa formuje v Bratislave queer komunita, ktorá už otrocky nekopíruje nefunkčné väčšinové schémy, ale prináša vlastné riešenia, ktoré majú oporu v hĺbke srdca. Fascinovane som sledoval, ako vzniká nový svet, ktorý aj mňa posúval bližšie k sebe samému a zároveň bližšie k druhým.
Do toho však bolestne vstúpila poprava Matúša a Juraja a postrelenie Radky pred Teplárňou. Našu túžbu po slobode hlboko zranil teroristický čin, ktorý bolestivo pripomenul, že ten agresívny svet vonku, ktorý nami pohŕda, je stále tu. Vrátilo nás to do minulosti, aby sa s tou novou hlbokou ranou otvorili všetky tie už takmer zahojené. Donútilo nás to opäť sa báť, začať sa opäť autocenzurovať, ak sme chceli prežiť alebo sa aspoň vyhnúť násiliu.
Tesne po útoku som sa snažil nájsť silu a odpoveď, čo mám ďalej robiť, ako pokračovať, ako sa neutopiť v tej bolesti a strachu. Cieľom teroristických činov je prelomiť tabu násilia. Aj mnohé výskumy ukazujú, že po podobných útokoch sa ešte zintenzívni hlad po agresii a krvi a objavia sa ďalšie podobné činy. Bál som sa, čo ďalšie sa môže stať.
V tej chvíli však začalo prichádzať aj niečo úplne iné. Roky zasievaná sloboda vyklíčila vo vlnu solidarity. Bola to práve queer komunita, v ktorej som našiel tesne po útoku oporu, ktorá ma postavila na vlastné nohy a dodala mi silu pokračovať. Bola to pevnosť našich vzťahov a naša vzájomná dôvera, ktorá prelomila kruh násilia.
V tieni teroristického útoku pred Teplárňou sa ukazuje, ako dôležité je budovať bezpečné miesta, ako nevyhnutne potrebujeme priestor, kam môžeme odísť od útlaku, aby sme sa zahojili, načerpali nové sily a predovšetkým získali kontakt s vlastným vnútrom. To nám umožní stáť pevne v sebe a zároveň otvoriť srdce druhým. Práve vzájomná dôvera je základom našej súdržnosti, vďaka ktorej dokážeme napriek všetkým útokom ísť ďalej.