Michal Tallo (27) vyštudoval filmovú dramaturgiu a scenáristiku na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Je redaktorom časopisu o súčasnom umení a kultúre Vlna, spoluorganizátorom medzinárodného literárneho festivalu Novotvar a koordinátorom československej literárnej súťaže Básne SK/CZ. Debutoval zbierkou Antimita (2016, Drewo a srd), v roku 2018 vydal básnickú knihu Delta (Drewo a srd). Vo svojej tvorbe pracuje s motívmi digitálnych technológií či sociálnych sietí, ktoré prepája s osobnou a vzťahovou rovinou.
Vyštudoval si dramaturgiu a scenáristiku na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU. Čo ťa priviedlo k písaniu poézie?
Literárnym smerom som išiel asi odkedy som sa naučil písať a čítať. Od 6-7 rokov som písal poéziu a prózu, a preto, keď som neskôr uvažoval, akú vysokú školu si vybrať, chcel som ísť touto cestou. Rozhodoval som sa medzi žurnalistikou a filmovou scenáristikou. Vybral som si to druhé, scenáristika má predsa len bližšie k umeleckej tvorbe. Následne som však zistil, že je to forma práce, ktorá mi je veľmi vzdialená; teraz už sa scenárom nevenujem. K literárnemu písaniu ma odjakživa viedla akási vnútorná potreba. Zachytiť veci, ktoré sa dejú vo mne a okolo mňa, a dať ich na papier spôsobom sebe vlastným. Zároveň ide o spôsob, ako sa vyrovnať so svetom a dokázať v ňom fungovať. Písaním si svet sám pre seba čistím a vyjasňujem.
Dalo by sa povedať, že je to istý typ terapie?
Určite áno. Všestranný umelec a mystik Alejandro Jodorowsky hovorí, že každé umenie by malo liečiť. Týka sa to i poézie: každá dobrá poézia lieči svojím spôsobom, a to aj tá najtemnejšia, schopná človeku ublížiť pri čítaní. Tým, že mu ublíži, ho zároveň prečisťuje, otvára v ňom isté veci, ktoré sám otvoriť nechcel, a núti ho konfrontovať sa s nimi. Myslím, že sa to týka tak autorov a autoriek, ako aj čitateľov a čitateliek.
A odkedy vlastne píšeš?
Začal som prózou. Pamätám si, že keď som mal asi šesť rokov, vyrábal som si prvú knižku, ktorú som si aj ilustroval. Bola to samozrejme nejaká kópia Harryho Pottera, ktorý vtedy začínal fičať ako novinka. Poézia sa k tomu pridala, keď som mal možno 11-12. Na gymnáziu som začal písať neslušné rýmovačky o učiteľoch a učiteľkách. Ako introvertný outsider som sa tak snažil zaradiť do kolektívu triedy. Postupne som si uvedomil, že pre mňa táto forma vyjadrenia znamená niečo viac a že by som sa jej chcel venovať vážnejšie.
V roku 2016 si vydal prvú zbierku básní Antimita. V jednej z recenzií sa písalo, že vypovedá o existenčnej neukotvenosti súčasného človeka. Čím si sa pri písaní inšpiroval?
Rád čítam recenzie, vždy sa dozviem niečo nové o sebe a o svojom písaní. Najlepšie sú tie, ktoré fungujú zároveň ako diagnostika autora. Antimita bola knižka, ktorú som písal od svojich 19-tich do 23 rokov, čo je obdobie, keď sa človek viac alebo menej ukotvuje a formuje a je v tom viac alebo menej úspešný. Názov Antimita – ako opak intimity – napovedá, že to v tom čase možno bola forma vyrovnávania sa s neschopnosťou úplne otvorene prejavovať svoje emócie tak, ako by som chcel. Veľkou témou knihy je láska, hovorí sa o nej však jazykom prevzatým z reči strojov, rečou digitálnych médií a jazykových registrov, ktoré najmä pre generácie staršie odo mňa nie sú úplne bežne spájané s vypovedaním o citoch.
Nejak to súviselo aj s tvojou orientáciou, vnútorným coming-outom?
Nie úplne. Mám to šťastie, že som svoju orientáciu v podstate nikdy nemusel riešiť tematicky ako problém. Samozrejme, v oboch mojich knižkách, v celom písaní je prítomný motív vzťahu dvoch mužov, osobne mám však šťastie, že som vyrastal v liberálnej bubline a tolerantnom prostredí, coming-out pre mňa preto nebol náročným životným medzníkom. Samozrejme, uvedomujem si, aké obrovské šťastie som v slovenských pomeroch mal. Touto témou knihu označkovala až dodatočne časť kritiky – bolo napríklad zaujímavé čítať reakcie na knižku, ktoré boli síce pozitívne, ale to, že odrazu vyšla na Slovensku básnická zbierka, ktorá sa zaoberá vzťahom dvoch mužov, pre mnohých kritikov a kritičky automaticky znamenalo, že jej témou je homosexualita. Istým spôsobom ma aj hnevalo, že to pomenovali práve takto. Vidím rozdiel v téme lásky a téme homosexuality. V istej štúdii som si raz prečítal vetu, ktorú si doteraz pamätám presne: „tému homosexuality vo svojej debutovej zbierke kvalitne spracoval Michal Tallo“. Akoby kvôli tomuto špecifiku nemohli napísať, že ide o tému lásky. Netýka sa to našťastie ani zďaleka všetkých reakcií, boli však aj takéto.
Myslíš, že keby tvoje básne boli o vzťahu so ženou, tie recenzie by boli iné?
Určite by nenapísali, že riešim tému heterosexuality. To je absurdná predstava, a nikto by takto dielo o láske dvoch ľudí rozdielnych pohlaví neoznačkoval. Už tu sa prejavuje ten dvojitý meter, pri akom si človek uvedomí mnohé medzery a rezervy, ktoré máme vo vnímaní lásky dvoch ľudí rovnakého pohlavia ako niečoho normálneho, bez toho, aby sme museli upozorňovať na toto špecifikum.
V básnickej novele Delta sa celý svet stáva metaforou turbulentných ľúbostných vzťahov: počnúc evolúciou živočíšnych druhov až po zánik živých jazykov. Keď som ju čítal, zdalo sa mi, že je hlavne o vzťahu k jednému človeku.
Áno, Delta je o vzťahu k jednému človeku. Pre mňa táto knižka bola protipólom Antimity. V Delte som sa necenzuroval vôbec, povedal som si, že naozaj nič nezamlčím, chcel som vytvoriť knihu, ktorá hovorí o láske čo najslobodnejšie a najotvorenejšie. Samozrejme, súvisí to aj s vnútornou zmenou, ktorou som za tých pár rokov od dokončenia prvej knižky prešiel – stúplo mi sebavedomie, napokon, odozva bola dobrá. Druhá knižka zachytáva obdobie jedného vzťahu, ktorý vzťahom vlastne nikdy nebol. Zachytáva stav lásky, ktorá je taká intenzívna, že ju vlastne vidíš vo všetkom a celý svet nejakým spôsobom vypovedá len o danom človeku, o tvojich pocitoch k nemu – prostredníctvom obrazov celého vesmíru som sa snažil vypovedať o tomto pocite. Zároveň som chcel napísať univerzálnu knihu o veľkej láske k akémukoľvek človeku. Jeden z mojich obľúbených slovenských básnikov Michal Habaj raz napísal: „dobrá poézia hovorí vždy o všetkých alebo jednoducho o človeku.“ Považujem to za dôležité.
Vo svojej tvorbe pracuješ s motívmi digitálnych technológií či sociálnych sietí, ktoré prepájaš s osobnou a vzťahovou rovinou. Pochádzaš z generácie, ktorá je nimi výrazne ovplyvnená?
Určite áno. Odmalička som nejakým spôsobom prepojený s „digitálnym svetom“, svetom sociálnych sietí, svetom virtuálnych vzťahov. Tieto motívy teda z mojej strany nikdy nepredstavovali snahu písanie ozvláštniť alebo priniesť nejaké nóvum. Je to jednoducho niečo, s čím som celý život spätý a čo vnímam ako samozrejmú súčasť sociálneho života dnešného mladého človeka.
Dá sa vyžiť z písania poézie? A čo všetko ešte musíš v živote robiť?
Nedá, samozrejme, možno až na pár výnimiek, tých úplne najväčších mien svetovej poézie, laureátov a laureátok Nobelových a iných podobne významných cien, a aj tí a tie majú aj tak ešte nejaký zdroj príjmov. Trochu sa to však zlepšuje. Mám pocit, že si organizátori a organizátorky podujatí konečne uvedomujú, že keď dotiahnu autora alebo autorku cez celé Slovensko čítať, ide predsa len o plnohodnotné umelecké vystúpenie, ktoré vyžaduje prípravu, čas, a teda sa patrí danému človeku aj zaplatiť. Samozrejmé to však dlho nebolo a vlastne stále stopercentne nie je. Zlepšujú sa aj honoráre za publikovanie, avšak opäť to neplatí všade. Momentálne mám obavy o vývoj v najbližších rokoch – v dôsledku koronakrízy sa naša nová vláda a pravicové strany v nej združené s veľkou pravdepodobnosťou ako vždy rozhodnú, že najjednoduchšie, čo sa dá škrtnúť, sú dotácie na kultúru. Osobne som sa pred pár rokmi vydal na neistú cestu človeka na voľnej nohe v kultúre. Fungujem teda ako sa dá, z moderovania rôznych podujatí, dramaturgickej a organizačnej práce na festivaloch a čítaniach, občas publikujem, občas prekladám. Je to neustávajúca a zároveň neistá práca, robíš všetko, no bez trvalej pracovnej zmluvy. Má to svoje výhody, istú formu slobody, stále si môžem vyberať najmä veci, ktoré ma bavia a ktoré robiť naozaj chcem. Nie je to však niečo, čo by sa dalo robiť celý život. Tá neistota je zvládnuteľná v mladom veku, ale nepochybujem o tom, že si budem musieť neskôr nájsť stabilnejší zdroj príjmov.
Existencia Fondu na podporu umenia zlepšila situáciu?
Fond situáciu určite zlepšil, už len v porovnaní s ministerskými dotáciami, ktoré fungovali predtým. Zlepšili sa dotácie na vydávanie kníh, pribudli tvorivé štipendiá, ktoré umožňujú to, čo bolo pre nás autorov, autorky, prekladateľov a prekladateľky dovtedy takmer nevídané. Pol roka až rok sa napríklad môžeme sústreďovať na tvorivú činnosť prostredníctvom štipendií. FPU nie je ideálny, samozrejme, existuje množstvo vecí, ktoré by bolo možné zlepšiť. Napríklad absurdné množstvo papierovej byrokracie, ktoré v grantových systémoch naozaj nemá obdobu – už len v porovnaní s Medzinárodným vyšehradským fondom, ktorý je tiež v našom prostredí veľmi dôležitý, pokiaľ ide o poskytovanie tvorivých štipendií a rezidencií pre umelcov a umelkyne z vyšehradského regiónu. Situácia sa zlepšuje aj vďaka iným, menším fondom, ktoré existujú. Dúfam, že sa aj u nás stáva normou vedomie, že civilizovaná spoločnosť by kultúru podporovať mala.
Myslíš, že pandémia trošku zvrátila tento proces?
Mám pocit, že bohužiaľ áno. Nedávno sa riešili sa dotácie Bratislavského samosprávneho kraja – jeho vedenie bezprostredne potom, ako malo prísť s nápadmi na šetrenie po korone, prišlo s rušením dotačného programu – teda najlenivejším a najnepremyslenejším spôsobom, ako uvažovať o šetrení. Keď sa celá táto záležitosť odohrávala, cítil som silnejúcu potrebu vyzvať pána župana a poslankyne a poslancov, ktorí bez hlbšej úvahy návrh podporili, aby, ak majú pocit, že kultúru a umenie nepotrebujeme, počas najbližšej niekoľkomesačnej karentény nepozerali žiadne filmy, televíziu, nepočúvali hudbu a nečítali knihy, nevstrebávali žiadne vizuálne umenie, nič, čo spadá pod široký pojem kultúra. Potom si možno uvedomia, aká „nepotrebná“ kultúra je. Mrzí ma to, tobôž s vedomím, že väčšina vyspelých štátov v EÚ od začiatku koronakrízy riešila, ako pomôcť umelcom a umelkyniam, ľuďom v kultúre, závislým od verejných prezentácií a podujatí, ktoré boli kompletne zrušené. Títo ľudia prišli o zdroje príjmu, preto sa štáty usilovali vymyslieť nové dotačné schémy, ktoré by ich straty vykompenzovali. U nás sa uvažuje presne opačne. Veľa to vypovedá o vyspelosti spoločnosti ako takej.
Existuje niečo ako queer poézia, queer autori a autorky? Ako to je na Slovensku?
Nemám rád pojem queer poézia, alebo queer literatúra vo všeobecnosti, zdá sa mi podobne oklieštený, ako keď sa hovorí napríklad o tzv. ženskej literatúre. Oveľa radšej hovorím, že som queer autor, ktorý píše poéziu. Je to súčasť mojej identity, ku ktorej sa hlásim. Mám však pocit, akoby pojem queer poézia žánrovo okliešťoval to, čo robím – to, čo ako queer umelci a umelkyne robíme, je predsa samozrejme do značnej miery univerzálne.
Pripravuješ blok piatich básní do magazínu QYS. Povedal by si nám o tom viac? Koho básne tam budú a prečo si vybral tieto autorky a autorov?
Pri zostavovaní bloku som si uvedomil smutnú vec. Ak by som sa chcel sústrediť iba na slovenských queer básnikov a poetky, ktorí nemajú problém prihlásiť sa ku queer identite otvorene, zohnal by som päť mien iba ťažko – ak by som, samozrejme, odmietal robiť kvalitatívne kompromisy. Napriek tomu, že je tu viacero autorov a autoriek, o ktorých viem, že by podmienky spĺňali, s ohľadom na ich životnú situáciu by som ich zaradiť nemohol. Je to smutný a častý príznak života v tejto krajine. Rozšíril som preto záber aj na Česko, kde je situácia predsa len neporovnateľne lepšia. Tam už naozaj bolo z čoho vyberať, a kvalitných mien by som dokázal nájsť aj oveľa viac. Napokon vznikol poeticky i generačne rôznorodý blok. Máme tu najmladšiu generáciu, zastúpenú zatiaľ knižne nepublikovanou, no mimoriadne talentovanou autorkou Barbarou Vojtašákovou, ktorá však už bodovala v mnohých literárnych súťažiach – dva roky po sebe získala prémiu aj v našej najväčšej poetickej súťaži Básne SK/CZ. Vekom je jej blízka česká autorka Emma Kausc, ktorá však vydala už aj mimoriadne úspešný a silný knižný debut, zbierku Cykly. Na českej a slovenskej scéne iba máloktorý debut rezonoval podobne výrazne. Je to veľmi sebavedomá a zároveň hĺbavo sebaanalytická a zaujímavá poézia, spracúva nielen prežívanie queer ženy, ale možno aj fungovanie v tomto svete ako také, fungovanie príslušníčky generácie, ktorá je, podobne ako ja, zžitá s virtuálnym priestorom, čo vo svojich textoch i pravidelne reflektuje. Báseň, ktorú nám poskytla, je navyše zaujímavo „vášnivým“ odklonom od anestetického znecitlivenia jej debutu. V bloku je možno trochu prekvapivo zaradená aj jedna z najznámejších súčasných slovenských poetiek Mária Ferenčuhová. V jej najnovšej, skutočne mimoriadnej básnickej zbierke Černozem nájdeme aj motívy vzťahu dvoch žien. Napokon je v bloku i veľmi známe meno strednej generácie českej poézie – Adam Borzič, ktorý má na konte už päť oceňovaných básnických kníh. Okrem toho pôsobí ako psychoterapeut, šéfredaktor jedného z najlepších českých literárnych časopisov Tvar. Adam nám poskytol novú rozsiahlu poému, ktorá je veľmi živá, temperamentná a funkčne patetická, ide o typ písania, ktoré dnes v slovenskej poézii v podstate nemá obdobu. Piatym zastúpeným autorom som ja. Svoju báseň sa pre dobro sveta radšej nebudem pokúšať rozoberať.
Prečo nie je situácia teplých ľudí na Slovensku dobrá?
V našom štáte máme politikov a političky, ktorí a ktoré majú tendenciu zakrývať reálne problémy neustálym hľadaním nepriateľa. Tým najčastejším sú samozrejme ľudské práva a slobody, tobôž práva a slobody ľudí, ktorí sa vyznačujú akoukoľvek formou inakosti. Práve dnes to napokon vidíme jasnejšie než kedykoľvek predtým. Každej rozumnej vláde by po kríze nevídaných rozmerov malo ísť o rekonštrukciu spoločnosti, o pomoc najslabším a najzasiahnutejším. Miesto toho máme v parlamente štyri návrhy na sprísnenie interrupcií; jasne sa vyfarbuje, o čo tejto vláde v skutočnosti ide. Pomoc ľuďom to naozaj nie je.
Vidíš tu nastúpenie na poľskú a maďarskú cestu?
Z môjho pohľadu voľby dopadli ešte oveľa horšie než sme sa všetci báli. Nadobudli sme parlament, v ktorom nie je zastúpená ani jedna progresívna strana – tá jedna liberálna, ktorá tam je, sa v skutočnosti o ľudské práva nezaujíma, nedokáže ich totiž premeniť na čísla a vtesnať do tabuľky. Áno, vidím to na nastúpenie na poľskú cestu, napokon, Igor Matovič sa na nedávnej návšteve Varšavy vraj vyznával z toho, akým je preňho poľská vláda vzorom. Stačí sa pozrieť na rétoriku, z akej sa stala norma. V parlamente sledujeme absolútne bizarnú situáciu, keď sa bigotní ultrakonzervatívci medzi sebou obviňujú, kto z nich je väčší liberál. V skutočnosti sa predháňajú v tom, kto je najväčší fašista. Myslím si, že to budú temné štyri roky, keď si uvedomím, že táto vláda má ústavnú väčšinu, a opozícia, ktorá by sa mala voči nej vymedzovať, je ideologicky po tejto stránke minimálne rovnako zlá, ak nie (respektíve určite) horšia. V parlamente absentuje hlas rozumu, ktorý by túto nenávistnú rétoriku konfrontoval a usiloval sa nezmyselné a diskriminačné návrhy zastaviť.
Máš nejaké odporúčanie, ako to majú LGBTIQ ľudia vydržať, čo robiť?
To je otázka, ktorú riešim aj sám v sebe – ako to mám vydržať. Priebežne som si vypestoval traumu z otvárania novín; viem, že z nich na mňa každý deň vyskočí nejaká nová informácia, z ktorej sa nanovo zhrozím a znechutím. Myslím, že dôležitejšia než kedykoľvek predtým je v tejto dobe psychohygiena, blízkosť ľudí podobne zmýšľajúcich, podobne cítiacich a podobne vnútorne slobodných. Ubránime sa jedine tak, že do vlny temnoty, ktorú so sebou prinášajú nenávistní ľudia, neupadneme a nenecháme sa nimi stiahnuť tiež.
Čo by si odporučil mladým ľuďom, ktorí chcú písať básne, budúcim queer autorom a autorkám?
V prvom rade čo najviac čítať. Stretávam sa každý rok so stovkami textov mladých autorov a autoriek, koordinujem literárnu súťaž Básne SK/CZ, ročne sa prihlasuje okolo 700 ľudí. Drvivá väčšina tých textov sa vyznačuje absenciou základnej sčítanosti. Rozumiem potrebe mladých ľudí vyjadriť sa a tvoriť umenie. Pri každej umeleckej disciplíne však platí, že bez rozhľadu autora či autorky kvalitná tvorba vzniknúť nemôže; potom iba nanovo objavujeme koleso. Umenie je veľmi voľná, ťažko definovateľná disciplína, ale obhajovať stokrát opakované klišé a gýč tým, že tvorím ako chcem, neobstojí. Taká tvorba nemá hodnotu pre nikoho, možno okrem autora/autorky a bezprostredného okolia. Na kvalitnú tvorbu je nevyhnutné poznať nielen literárnu históriu, ale aj svojich súčasníkov. Píšte, čítajte a uvažujte kriticky – o ostatných, ale najmä o sebe.
A myslíš, že s tou nízkou kvalitou súvisí aj náš vzdelávací systém?
Určite áno. Už len to, ako je nastavený. Všetci sme absolvovali hodiny literatúry, ktoré sú založené na povinnom čítaní, nezmyselnom memorovaní dátumov a mien, ktoré nikdy v živote nebudeme potrebovať. Miesto toho, aby decká čítali literatúru, aby sa jej snažili porozumieť, reflektovať ju, pochopiť, prečo je daná vec napísaná tak, ako je. Sústavne sú pod tlakom otázky, čo tým chcel básnik povedať, ktorá je nezmyselná – to predsa väčšinou nevie popísať ani sám autor / sama autorka, preto sa predsa vyjadrujú básňou. Učitelia a učiteľky majú navyše nepríjemnú tendenciu predstierať, že na túto otázku poznajú jedinú správnu odpoveď. Tá však neexistuje, umenie má neobmedzené množstvo interpretácií. Vzdelávací systém je potrebné kompletne prekopať. Na hodinách literatúry mladí ľudia neprichádzajú do kontaktu so súčasnou literatúrou – podobne ako s najaktuálnejšími dejinami – prakticky vôbec. Považujem to za obrovský problém.
Foto: Jakub Kováč