Autorka: Ambrosia Bajtek / Ilustrácia: Viktória Szabóová
Text sme prvý raz publikovali v čísle Zima 2022.
Nie všetky deti sa v rozprávkach vedia nájsť. Hoci poznáme stovky príbehov o princoch a princeznách, máloktoré z nich opisujú detstvo či dospievanie a problémy ľudí s odlišnou sexuálnou orientáciou alebo rodovou identitou. Rozprávka na pokračovanie s názvom Mločina bude predsudky búrať – opisuje život v rybníku, ktorý sa síce riadi jasnými pravidlami, ale čoskoro sa to zmení. Napísala ju transrodová autorka Ambrosia Bajtek. Prečítajte si siedmu časť, prvých šesť sme publikovali v predchádzajúcich číslach.
Prešlo iba niekoľko dní, čo pri Bánome začula o nových zmiznutiach mlokov, ktorých verejne vykričali za mločejov, a až ju striaslo pri tom, s akým pôžitkom Evelína líčila svojej skupinke krutý ortieľ tých, ktorých na západ od mločiny našli bez známok života.
„Dúfam, že aj tu sa to konečne prečistí a bude sa tu lepšie dýchať. Nech ich pekne zrichtujú rad za radom. Táto doba je zvrátená. Hanba… Nech sú radi, že vôbec môžu slobodne chodiť medzi nami, ale aj tomuto bude čoskoro koniec,“ so slizkým smiechom ukončila svoju prednášku o morálke. Sala sa od nich ponáhľala preč čo najďalej, aby ich už viac nepočula. Po týchto mrazivých správach sa v nej opätovne prebudil strach a žalúdok sa jej triasol ako komária larva pod hladinou.
Musí niečo spraviť! Tentoraz nemôže utiecť a potrebuje sa stretnúť aj s Eugenom.
*
Jesenné dni sú tento rok až nadmieru teplé, dnešok dokonca horúci a ani si nespomínal, kedy brázdil Lapoš za takejto záplavy Slnka koncom septembra. Asi nikdy. Toto počasie začína byť skutočne bláznivé, priam až desivé. Rýchlo zahatal mrak starostí a radšej sa venoval tejto chvíli, keď podmáčané lúky stíchli a ani obrie bociany sa tu už nepremávali. Čo mohlo, odletelo na zimoviská a čo ostalo, pripravuje sa na zimu a on, on má konečne mločinu „pre seba“. Teda až kým ho v potulkách nepreruší iný mlok.
„Ahoj, čo tu robíš, prišiel si za mnou?“ nečakane vystrelila na neho otázka známeho hlasu. Bol to Hrivo, ktorý prišiel na Lapoš s podobnými pohnútkami ako Eugen. Užiť si ticho a samotu.
„Ahoj. Nie. Prišiel som sa sem trocha poobhliadnuť po tom stratenom prameni, o ktorom sa povráva, že vyvieral priamo pod Vŕškom, a čo ty?“ odvetil Eugen.
„Ja tiež,“ vravel Hrivo. „Ty tiež, tiež si prišiel na Lapoš kvôli prameňu? No to iste…“
Hrivo sa rozosmial a dodal, že je jedno, prečo sem prišiel, hlavne, že sa znova stretli a je rád, že sem dnes zablúdil.
„Hm.. páči sa mi tu, ale dnes je výnimočne horúco a praží, ešte dobre, že som sa pred odchodom natrel penou z kotúľky,“ vravel mu Eugen, na čo Hrivo iba odvrkol, že on nepotrebuje nič z kotúľky, nie je žiadna padavka a trocha slnka s ním nič nenarobí.
„Robíš si srandu? Dnes tu pripeká ako počas augustových horúčav a ty sa tu len tak premávaš? Tu máš, zober si a natri sa.“
„Ty si robíš o mňa starosti? To je milé. Ďakujem, ale budem v poriadku, natri sa ty, ak ti na tom tak záleží.“
„Ja som sa už natrel pred cestou, len som si ju pre istotu priniesol so sebou. A ako dobre, že som tak spravil, inak by si zhorel ako uhlík vo vatre. Tu máš a nehraj sa na tvrďasa,“ rázne zopakoval Eugen. „Už začína naozaj veľmi pražiť. Na čo čakáš, až sa za chvíľu upražíš? Potom mi ju niekedy vrátiš. Neboj sa, nie je to darček. Chcem ju potom späť!“ následne strčil do Hrivovej dlane malý zelený predmet kužeľovitého tvaru.
„Aj ma ponatieraš?“ doberal si ho s lišiackym úsmevom. „A to niekedy je kedy? Napríklad zajtra?“ povzbudene sa spýtal Hrivo.
„Chceš, aby som ťa… ponatieral?“ Kontroval mu Eugen, pričom mu hlas nebezpečne vyskočil o niekoľko oktáv a rozpaky by nedokázal utajiť, aj keby sa pretrhol. Natiahol ľavú ruku k Hrivovi, jemne chytil zelený kužeľ, ktorý mu pred chvíľou vrazil do dlane, pričom sa letmo dotkol končekov prstov na Hrivovej pravačke. Nervové zakončenia zareagovali okamžite a obaja pocítili ten známy príval pulzujúcej horúčavy. Eugen trasľavo odňal veko z kužeľa, ukazovákom nabral za malé množstvo peny a bleskurýchlo ňou prešiel Hrivovým čelom smerom nadol, cez celý nos, až sa zastavil nad jeho perami. Nato dodal: „Zvyšok si už natri sám a… zajtrajšok môže byť. Po štvrtej poobede v mŕtvom ramene pri Foku.“ Ešte stále cítil na prste teplo severanovej kože. Od nervozity mu šiblo obočím a už ho ani nebolo. Mal nevídaný talent vytratiť sa ako šťuka na love. Jeden by si myslel, že je mágom v utajení. Hrivo bol očividne spokojný s takýmto vývinom situácie.
*
Sala si spomenula na jeden z mnohých rozhovorov s ustricou Icou z čias, keď ešte plávala vo vodách Albionu, ako jej raz Ica líčila svet ustríc:
„Hoci má mločia ríša nepochybne mnoho výhod a možností oproti tomu nášmu ustricovému svetu, som šťastná, že som ustricou. Náš svet je oveľa otvorenejší a lepší pre život. Nik nerozoberá našu esenciu, naše bytie. Sme jednoducho ustrice, a či samičia alebo samčia, to nik nerieši. A niektoré z nás sú samčou aj samičou ustricou zároveň a je to úplne normálne a nik sa nad tým nepozastaví. Sme samy sebou, ale mločia ríša, svet ľudí a ríše väčšiny zvierat to už takéto jednoduché nemajú. Neprestajne riešite a bazírujete nad niečím, čo je prirodzene dané. Snažíte sa skrotiť prírodu a zalomiť si ju do svojich vlastných vymyslených šablón a ak tam niekto nepasuje, zalomíte si ho nasilu. Alebo čo je horšie, nakoniec ho zlomíte a odstavíte, len aby to stvorenie ani náhodou nebolo inakšie od ostatných… a takýto svet ma desí. Som rada, že som ustricou,“ ešte raz zopakovala Ica, pomaly zatvorila svoju ulitu a odmlčala sa.
Sala jemne chytila Eugena za rameno a s horiacim smädom po spravodlivosti mu povedala: „Vieš, Eugen… Časom som mala zabudnúť alebo to prekonať, ale nešlo to. Som slabá, ľahký terč a ak sa to stane znova, len sa snažím stať neviditeľnou a schovať sa. Ale prečo, prečo sa mám zakaždým schovávať práve ja? Schovávala som sa dosť. Celé roky! Schovala som sa ďaleko, preďaleko od svojho domova a blízkych, ale prečo ja? Prečo mám utekať a trpieť vždy ja a neustále sa báť, čo bude, a strachovať sa, čo všetko sa môže stať? Bez toho, aby som vydala čo i len hláska, zatiaľ čo oni zostanú nepotrestaní a pokračujú v tom, alebo sa tvária, že na všetko už zabudli a ja som iba zveličovala, pokým ja… Ja nemám to privilégium zabudnúť.
Nedokážem zabudnúť ani po takom dlhom čase. Nech som spravila čokoľvek, nikdy to nevydržalo a vrátila som sa do bodu, kde som zamrznutá. Zamrznutá nielen v situácii, ale i čase, zatiaľ čo čas okolo mňa sa vyparuje rýchlejšie ako letná hladina jazera. Musím niečo zmeniť, niečo spraviť inak. Niečo, čo som doteraz nedokázala – čeliť zoči-voči situácii a nenechať sa zastrašiť a prinútiť sa utiahnuť späť do tieňa. Nie som už malá žubrienka a nie som ani z mušiny, a ak, tak ubrániť sa viem a aj ústa mám dosť veľké.
Už nesmiem zmĺknuť zakaždým, keď mi robia zle a stiahnuť sa – veď ak ide o iných, tak sa viem ozvať –, aj keby mi za to mali zoškrabať z kože škvrnu po škvrne. Už sa nemôžem viac báť. Dosť bolo strachu a nesmieš sa báť ani ty,“ pozrela slzami zaplavenými očami na Eugena. Sedeli vedľa seba pod práchnivým brvnom z vyvaleného topoľa v zastrčenejšej časti bažiny.
„Teším sa, že sme sa dnes stretli. Minule som ťa videla na Lapoši s Hrivom, ale nechcela som rušiť, tak som radšej nebadane rýchlo popri vás prešla.“ Eugen v sekunde sčervenel od zahanbenia.
„Ale čo si, nie sme už malé deti, nehanbi sa,“ pokračovala Sala.
„Nesmieš sa báť. Rozumiem ti, ale nie si na tieto pocity sám. Máš tu predsa Hriva, mloka, ktorý je z teba paf. Stačí sa na neho len pozrieť, iba slepý by to nevidel. Všetko plynie tak rýchlo. Nepremárni svoju príležitosť byť milovaným len preto, že sa bojíš. Ľúbiš ho?“ Náhlivo namierila svoju otázku priamo do rozpačitého pohľadu bratranca. „Áno, ľúbim… Som si tým istý,“ dostal nakoniec zo seba.
„Tak? Už viac nefilozofuj a nečakaj. Nechaj sa aj ľúbiť, nielen ľúb. Láska je predsa na to, aby sa zdieľala. A Hrivo sa už nevie dočkať, kedy sa k tomu zdieľaniu konečne dostanete aj vy dvaja,“ huncútsky sa zasmiala Sala.
„Si fakt zlá a mlok by to do teba nepovedal,“ a Eugen sa začal smiať tiež.
„Som rád, že si tu,“ poznamenal. „Ja som tiež rada, že ťa tu mám a že sme sa konečne zblížili,“ s hlasom plným potláčaného plaču vyhŕkla Sala a vrhla sa Eugenovi okolo krku.
*
Šedý plášť s vyblednutými škvrnami, známa chôdza a každým približujúcim sa krokom známejšia postava. „Otec!“ vykríkol Hrivov vnútorný hlas. „Ale čo robí vonku v takýto veterný deň?“ Stisne Eugenovu ruku a šeptom dodáva: „Tamto je môj otec. Nemyslel som si, že ho stretneme práve tu.“
Eugen sa na neho vrúcne usmial a povedal: „Nič nie je náhodou. Teším sa, že ho konečne stretnem, len dúfam… že sa mu budem páčiť.“
„Ty sa musíš páčiť každému a aj keby nie, je mi to jedno. Nepotrebujem jeho sympatie ani zvolenie!“ povedal Hrivo vzrušene.
„Ale no, upokoj sa. Neprišli sme sem preto,“ ukazovákom jemne pohladil Hrivovu ruku, ktorá pevne zvierala tú jeho.
„Som rád, že si ma vtedy nakoniec čakal pri Foku. Ďakujem, že ma sem sprevádzaš. Som si vedomý, že toto vyznie presladene, ale som z teba celkom namäkko. Život je… život vie byť veľmi náročný a nefér, ale ty… si to najkrajšie prekvapenie, s ktorým som nikdy nerátal,“ vľúdne vravel Eugenovi, ktorý sa v rozcitlivenosti zmohol iba na: „Hm.“
Z diaľky sa pomaly približovali dve neznáme postavy, držiac sa pritom za ruku. Vlastne, jedna postava nie je ani tak neznáma. Spôsob, akým sa jedna z nich nesie, je mu viac než povedomá. „Skoro, chodí skoro ako Hrivo,“ mrmlal si starý mlok a takmer ho vystrelo od prekvapenia, keď v prichádzajúcom mlokovi spoznal tvár svojho syna.