Autorka: Ambrosia Bajtek / Ilustrácia: Viktória Szabóová
Nie všetky deti sa v rozprávkach vedia nájsť. Hoci poznáme stovky príbehov o princoch a princeznách, máloktoré z nich opisujú detstvo či dospievanie a problémy ľudí s odlišnou sexuálnou orientáciou alebo rodovou identitou. Rozprávka na pokračovanie s názvom Mločina predsudky búra – opisuje život v rybníku, ktorý sa síce riadi jasnými pravidlami, ale čoskoro sa to zmení. Napísala ju transrodová autorka Ambrosia Bajtek. Prečítajte si štvrtú časť, prvé tri sme publikovali v predchádzajúcich číslach.
Feromóny
Feromóny sú jednou z tých najtajomnejších foriem mágie. Každý živý tvor na planéte zanecháva za sebou istú stopu. Zmes duševnej esencie, individuálne vlastnosti a osobitné črty tela sa zmiešajú a vytvorí sa unikátne kúzlo, feromón. Niektoré feromóny sú silnejšie než ostatné a aj v zmesi mnohých vôní prerazia. Doteraz sa ani tým najväčším učencom Mločej federácie, ba dokonca ani mágom mágov nepodarilo rozlúštiť podstatu tohto výnimočného kúzla.
Mločiemu tancu predchádza spárovanie, založené na veľmi jednoduchom, no o to mocnejšom kúzle – feromónoch. Mločie páry sa nájdu práve vďaka nim, ten druhý ich pritiahne na základe svojho vlastného kúzla. Samozrejme, stane sa, že sa veci trocha skomplikujú a vôňa mloka priláka viac než jednu mločicu, alebo opačne, keď priazni dám nadbiehajú viacerí nápadníci. Podstatou tohto kúzla je však spárovanie dvoch mlokov, zakončené neporušiteľným sľubom „NAVŽDY“.
V skutočnosti však kúzlo feromónov pôsobí na každého jedinečne. Všetci očakávajú, že so svojou polovičkou z mločieho bálu zostanú navždy, no kúzlo často vyprchá už po prvých mesiacoch či rokoch od tancovačky a mloky sa v tajnosti alebo pod pretvárkou nevedomosti partnera zapletú s inými mlokmi. Nie je zriedkavé zazrieť váženého mloka v stredných rokoch, ktorý túto jar vymenil svoju drahú za mladšiu tanečníčku z mlokoradia a sledovať, ako sa pomedzi debutantov bálu pripletú aj postarší mloci i mločice, rovnako dúfajúc v účinok svojho kúzla. Neprahnú po ničom inom, len tiež skončiť v hlbinách jazera, hoci už nie s cieľom splodiť omladinu.
Eugen so záujmom skúmal krištáľové lustre, ktoré z vysokánskeho vápencového stropu vrhali na sálu teplé lúče blížiaceho sa leta. Vzduch bol nabitý najrôznejšími zvukmi zo žabích gájd a slávičieho vyspevovania, vzrušenými výkrikmi a hanblivými chichotmi, pomedzi ktoré sa miešali aj vône plejády jedál od čerstvých štrúdiel a nákypov z dafnií až po lahodné švédske stoly plné červov a mušiny. Čím viac sa vzďaľoval od bohato naložených stolov, tým viac ho pohlcovali oblaky feromónov.
Na parkete sa to len tak hemžilo mlokmi z blízka i ďaleka a sem-tam medzi toľkými vynikla aj nejaká výraznejšia vôňa. Jemná, kvetinová, čo mu vyčarovala úsmev na upnutej tvári, hrejivý pach, čo ho preniesol späť do detstva a milujúcej náruče staručkej mločunky, až ho zrazu zasiahol náboj a krv sa mu zapálila.
Ako tak sledoval rozjarený dav tanečníkov a tanečníc, pristavil sa za ním akýsi neznámy mladúch.
Eugen cítil, ako ním lomcovala elektrina. Uši sa mu rozhoreli, srdce tĺklo ako divé a splašene pumpovalo vriacu krv do každučkej časti jeho rozhorúčeného tela. Feromón, čo ho zasiahol priamo do srdca.
Cítil záplavu túžby a doteraz neznámeho vzrušenia, ale zároveň strach a odpor k reakcii vlastného tela. Hoci mu nik nevidel do hlavy, predsa mal pocit, že je teraz pre každého ako otvorená kniha.
Po celý večer, keď sa pri ňom rojili a mizli kruhy tanečníc, nezacítil nič ani len zďaleka podobného tomu, čo zrazu strhlo cyklón citov v jeho vnútri. Až doteraz si bez väčšieho záujmu o osadenstvo bálu vychutnával miazgovicu a planktónie jednohubky, až kým sa pri ňom nepristavil tento junák, ponorený do hlbokého kurizovania neznámej mločici zahalenej v šedých bodkách. Bol to práve mlok, a nie mločica, čo mu po zime rozprúdilo krv.
Utvrdilo to jeho podozrenie. Je iný – a asi má na krku nemalý problém. Len čo precitol, bleskovo sa snažil prebiť von. Preč, čo najďalej od tohto živého klbka veselice… keď sa pred ním zrazu vynorila akási známa postava. Nebol si istý, či je to skutočne ona.
Sala mu zakývala a rozpačito zo seba vypustila: „Ahoj, neviem, či ma spoznávaš, ale to som ja… Tvoja… sesternica Sala.“ Eugena nečakané stretnutie zaskočilo a ešte viac rozvírilo jeho čerstvý zmätok. „Ahoj, jasné, že si spomínam. Tvoje črty sa nezmenili a rodina sa predsa spoznáva, no nie?“ a rozpačito sa na Salu usmial. Sala sa na neho s úľavou vyškerila: „Je to tu trocha napráskané, neprejdeme sa vonku?“ a vykročili spolu do májovej noci.
