Autorka: Dominika Chrastová / Foto: Jakub Kováč
Žiadne podujatie Pride by neexistovalo bez vytrvalého organizačného tímu. Do toho bratislavského patrí aj Martin Kliment, ktorý vedie dobrovoľnícke skupiny. V rozhovore nám okrem iného povedal, prečo považuje slovenský Pride za konzervatívny a čo by mohlo podľa neho zvýšiť akceptáciu queer ľudí a komunity v spoločnosti.
Členom organizačného tímu Dúhového PRIDE-u Bratislava si od roku 2016. V čom spočíva tvoja úloha?
Venujem sa dobrovoľníctvu. Každý rok pred PRIDE-om hľadáme a pripravujeme dobrovoľníctvo, aby nám pomohlo s organizáciou a priebehom podujatia. Bez nich si fungovanie nevieme predstaviť, napríklad v roku 2019 sme mali k dispozícii približne štyridsať ľudí.
Keďže nás je v organizátorskom tíme málo, zvyknem okrem toho aj pomáhať kolegom a kolegyniam. Naposledy som riešil výberové konanie na firmu, ktorá nám vyrobila Pride vlajky s naším logom. Tento rok som sa ponúkol Miške Dénešovej, že jej pomôžem so sprievodnými podujatiami, ktoré sú hlavne jej doménou.
Ako zháňate dobrovoľníčky a dobrovoľníkov? Čo všetko majú títo ľudia na starosti?
Osvedčilo sa nám začínať celý proces v máji, keď si už verejnosť uvedomuje, že sa táto akcia blíži. Najskôr záujemkyne a záujemcov zháňame cez našu uzavretú facebookovú skupinu. Niektorí ľudia sa prihlasujú opakovane, máme teda stálice. Taktiež zverejňujeme výzvu na oficiálnej stránke Dúhového PRIDE-u Bratislava, vďaka čomu sa zapájajú aj noví ľudia. Týmto spôsobom sa môžu na budúci rok prihlásiť aj čitatelia a čitateľky tohto magazínu.
Následne ich podľa preferencií rozdelíme do skupín. Máme niekoľko sekcií, do ktorých potrebujeme každý rok pomoc. Napríklad pri vstupe rozdávajú letáky a udržiavajú prehľad o prichádzajúcich. Ďalšie skupiny zdobia pódium. V roku 2019 sme vytvorili novú bezodpadovú sekciu, takže jeden tím triedi odpad. A v neposlednom rade potrebujeme dobrovoľníctvo v sprievode, aby usmerňovalo dav na vytýčenej trase.
Akých pokynov sa drží dobrovoľnícka skupina pri vstupe, keď má podozrenie, že niekto chce ísť na podujatie robiť problémy?
Takýmto osobám musia položiť kontrolné otázky, či vedia, na aké podujatie idú. Ak pri odpovedi daná osoba znervóznie či začne byť agresívna, dobrovoľnícky tím dokáže jej úmysel identifikovať. Samozrejme, vždy je pri vstupe aj esbéeska, ktorá si s nimi poradí.
Posledné dva roky bol Dúhový PRIDE online. Pri príprave tohto ročníka ste nabehli na predpandemickú vlnu, alebo ste chceli niečo urobiť inak?
Práveže sme chceli veľkú zmenu. Pozmenili sme trasu pochodu a zamýšľali sme aj presunúť hlavné podujatie z Hviezdoslavovho námestia na Námestie slobody. To však stále rekonštruujú, takže tento nápad nevyšiel. „Hviezdko“ je fajn, ale kapacitne nestačí. Už v roku 2019 sa tam návštevníčky a návštevníci zmestili len tak-tak.
Ako každý rok, chceme, aby išlo o festival, čo podčiarknu aj vystúpenia kapiel. Okrem nich tradične pozveme na pódium hostí a hostky, nech sa prihovoria komunite a vyšlú svoj odkaz aj širšej spoločnosti. Na záver sa môžeme tešiť na after párty v centre mesta. Tento raz budú „afterky“ v štyroch kluboch, keďže sa pridal Bukowski bar. Za prípravu tejto časti programu vďačíme Romanovi Samotnému, ktorý organizuje všetky známe queer akcie v Bratislave.
Zároveň musím poznamenať, že Dúhový PRIDE sa neviaže len na jeden deň, ale spája sa s mesiacom sprievodných podujatí. Minulý rok sme ich mali približne tridsať, pričom vždy začíname slávnostným otvorením Pride mesiaca.
Obávate sa, že záujem o Pride naživo po dvoch rokoch opadol?
Práve naopak. Aj vo svojom pracovnom prostredí cítim, že ľudia sa veľmi tešia z možnosti stretnúť sa. Dokonca očakávame vyššiu účasť ako v roku 2019. V podstate ašpirujeme na prekonanie vtedajšieho desaťtisícového rekordu.
Dúhový PRIDE podporovala aj ombudsmanka Mária Patakyová. Bude jej vystúpenie na podujatí citeľne chýbať?
Samozrejme. Vždy sme ju pozvali a vždy odpovedala, že rada príde. Zúčastnila sa každého ročníka, či už naživo, alebo online. Stelesňovala aj silnú emocionálnu a ľudskú podporu, keď objasňovala, že práva LGBTI+ osôb by sa mali posunúť vpred.
Hlas verejnej ochrankyne práv bol teda veľmi významný – i keď vieme, koľko poslancov sa zvyklo nachádzať v parlamente pri jej výročných správach. Sme nesmierne vďační nielen za ňu, ale aj za jej predchodkyňu Janu Dubovcovú (aktuálne je post verejného ochrancu práv neobsadený, pozn. red.). Tento rok sme pozvali Silviu Porubänovú, riaditeľku Slovenského národného strediska pre ľudské práva, ktorá takisto dlhodobo podporuje našu komunitu.
Snažíte sa koncipovať program Dúhového PRIDE-u bez účasti politických strán, alebo pozývate aj političky, politikov?
Snažíme sa ho robiť apolitický. No keď nejaká politická strana jasne hovorí o potrebe zrovnoprávniť ľudí z LGBTI+ komunity a venuje sa tejto téme viditeľne a transparentne, tak nevidíme problém v tom, aby na našom festivale vystúpila. Napríklad tento rok je medzi hosťami Michal Šimečka, ktorý zároveň zastáva funkciu podpredsedu Európskeho parlamentu.
Ako sa pripravujete na pochody, ktoré sú myšlienkovo v podstate protipólom Pride-u?
Vieme o nich. Zvyčajne hneď po tom, ako zverejníme dátum nášho pochodu, objavia sa informácie o „Pochode za život“ na paralelnom námestí. Nevidíme v tom veľkú prekážku, ale je nám to smiešne. Preventívne komunikujeme s mestskou aj štátnou políciou, no neočakávame zásah. Ani tieto pochody nepovažujeme za nejakú „konkurenciu“, a dokonca nikdy sa nestalo, že by na nich bolo viac ľudí než na našom.
V roku 2019 sme robili rozhovor s ďalšou členkou vášho organizačného tímu, Natáliou Pavlovou. V tom čase hovorila, že na Slovensku je Pride skôr konzervatívny. Súhlasíš s tým?
Jednoznačne. Napríklad v tejto spoločnosti nie je akceptovateľné, aby sme používali karnevalové alegorické vozy. Už len keď sa niekto v bežný deň objaví na ulici v inom oblečení ako je „normálne“, hneď je tŕňom v oku. Takže áno, stále ide o konzervatívny Pride. Stačí si ho porovnať s Berlínom alebo susediacou Viedňou…
Keby si mal neobmedzené financie a priestor, aká by bola tvoja predstava nekonzervatívneho Pride-u v Bratislave?
Bolo by super, keby sa vôbec neriešilo, kto ako vyzerá. Už to by bol pre mňa nekonzervatívny Pride. Nech každý príde namaľovaný a oblečený ako chce. A keby som mal veľa peňazí, Dúhový PRIDE Bratislava by trval aj týždeň. Tiež by som zavolal európske hviezdy, ktoré by celú párty okorenili.
Ten konzervatívny aspekt však nie je o finančných prostriedkoch. V zahraničí je Pride oslavou, pretože tam sa inakosť už akceptuje. My žijeme v atmosfére, v akej žijeme. Stále je naším hlavným cieľom zviditeľniť sa a dosiahnuť svoje práva.
U nás teda berieš Pride skôr ako nástroj na „vymáhanie“ spravodlivosti pre komunitu?
Asi áno. Nie sme v Berlíne ani Tel Avive, čiže ho nemôžem považovať za oslavu. Tu sa treba ešte stále v prvom rade zviditeľniť, hovoriť o sebe. Je to podmienka na ceste k zrovnoprávneniu. Keď na Slovensku začnú existovať aspoň registrované partnerstvá a rovnakopohlavné páry si budú môcť adoptovať dieťa, vtedy sa Pride zmení na oslavu.
Spomínané práva však nepatria medzi to najdôležitejšie, čo by potrebovali napríklad transrodové osoby. Venuje program Dúhového PRIDE-u Bratislava pozornosť aj im?
Pravdaže, vnímame veľkú potrebu hovoriť aj o tejto časti našej queer komunity. Minulý rok sme mali hneď na otvorení v Primaciálnom paláci diskusiu s transrodovými ľuďmi. Podľa mňa je pozornosť vyvážená.
Kedy sa podľa teba Slovensko dopracuje k zákonom, ktoré zlepšia život komunity?
Veľmi to závisí od politickej klímy. Keď sa zmení, možno aj obyvateľstvo začne o nás uvažovať inak. Túto časť vieme ovplyvniť vo voľbách. Na lokálnej úrovni krok za krokom pomáhajú queer aktivity, či už Pride, Filmový festival inakosti alebo ďalšie projekty, ako výstava Loading: love.
Zistil som, že túto aktivitu vlastne potrebujem. Je to môj balzam na dušu, aj keď mám toho na pleciach občas priveľa.
Čo sa musí zmeniť v atmosfére slovenskej spoločnosti, aby sa za problém nepovažovali také prejavy, akým je napríklad výraznejšie oblečenie?
Myslím, že to je až druhý stupeň. V prvom rade mám pocit, že majorita nepozná LGBTI+ ľudí. Nemá s nimi skúsenosť. Napríklad na pracoviskách sa gejovia a lesby bežne nachádzajú, no nehovoria o sebe. Mne veľmi pomohlo spraviť coming-out v práci. Kolegovia a kolegyne postupne zisťovali, že som v pohode, mám bežné problémy, normálny život. Odkedy sa podieľam na príprave Dúhového PRIDE-u, navyše vnímajú, že robím niečo fajn pre spoločnosť. Toto je podľa mňa zásadné. Kontakt, coming-out. Nech sa nebojíme, nech nežijeme v škrupine. Má to však riziká, určite každý pociťuje pred coming-outom dávku strachu.
No keď nás ľudia spoznajú a začnú s nami normálne fungovať, uvedomia si, že sme rovnakí ako oni, len teda napríklad ľúbime ľudí rovnakého pohlavia. A potom zrejme nebudú až tak riešiť ani výraznejšie oblečenie. Taká je moja filozofia, myslím, že by mohla fungovať.
Fungovala ti aj v iných ako pracovných kruhoch? Napríklad počas dospievania.
Vtedy som najskôr skrýval, že som poloróm. Nepáčilo sa mi, že som tmavší a cítil som, že ma decká berú inak. Potom som zisťoval, že som aj inak odlišný. Vyriešiť v sebe toto všetko bolo náročné. Teraz som už v poriadku, no postupne som sa s tým začal vyrovnávať až v prvom ročníku na vysokej škole. Našiel som si tam partiu, ktorej som dôveroval, a vyšiel som pred nimi s kartami von. Kamaráti a kamarátky moju inakosť neriešili a v tom období sa začala aj moja sebaakceptácia. Už som vďačný za to, aký som, aj ako to moji rodičia „pomiešali“. Myslím, že zo mňa vyrástol fajn človek.
Viedli ťa aj tieto skúsenosti k tomu, že si sa pridal do tímu Dúhového PRIDE-u?
Možno je to ďalšia motivácia. Keď človek vyčnieva z radu, tak musí vynakladať väčšie úsilie na to, aby ho akceptovali. Aspoň ja som mal pocit, že sa musím viac snažiť, byť milší, každému pomôcť a neodvrávať… S týmto problémom som bojoval.
To, že som sa pridal do organizačného tímu Dúhového PRIDE-u Bratislava, bola náhoda. Jedna z vtedajších organizátoriek, Katarína Sokolová, s ktorou som pracoval u svojho prvého zamestnávateľa, sa mňa a kolegyne Moniky Grochovej spýtala, či by sme nemali čas, lebo im vypadol človek na zaúčanie dobrovoľníctva. Bolo to v roku 2016 a som v tíme dodnes.
Zistil som, že túto aktivitu vlastne potrebujem. Je to môj balzam na dušu, aj keď mám toho na pleciach občas priveľa. Predtým som na Pride v živote nebol, prvýkrát až v úlohe jedného z organizátorov. Doteraz v tom cítim veľkú satisfakciu, každý rok ma v ten deň hlboko zasiahne, koľko ľudí prišlo a akú významnú vec robíme. Dobrovoľníci a dobrovoľníčky to berú podobne, tiež sa tešia, že sa na chvíľu môžu začleniť a nikto nerieši ich identitu či orientáciu.
Dúhový PRIDE je moja srdcovka, a to aj vďaka ľuďom, s ktorými ho pripravujeme. Vďaka patrí aj spomínaným dobrovoľníckym skupinám a, samozrejme, ostatným členom a členkám organizačného tímu. Tento festival robíme spoločne, vytrvalo a naozaj s láskou. A tiež som vďačný všetkým povzbudivým hlasom, ktoré podporujú komunitu.
Čo sa týka podpory, myslíš si, že krízy ako pandémia a vojna na Ukrajine spomalili proces akceptácie queer komunity na Slovensku? Predsa len, veľa času aj pozornosti sa dnes venuje najmä týmto témam.
Podľa mňa je čas stále. To, že ide o spolitizovanú tému a musíme žiadať o svoje základné práva, sa mi zdá v dnešnej dobe už nepochopiteľné. Veď to nie je nič komplikované. Iba jeden zákon, ktorý už bol viackrát napísaný a predložený v parlamente. Tam nie je o čom uvažovať. Neviem, komu by sme na Slovensku ublížili, keby sa mohli rovnakopohlavné páry registrovať.
A aj tie podmienky na tranzíciu. Zdajú sa mi kruté a celkovo mi prekáža akékoľvek obmedzenie slobody. Najdôležitejšie je, ako sa človek cíti. Keď mu niekto bráni, aby žil podľa svojho cítenia, tak ho v podstate odsúva na okraj spoločnosti.
Je to podobné ako pri ľuďoch z marginalizovaných rómskych komunít. Majú na sebe nálepku a už sa nemôžu v živote posunúť ďalej. Cítim sa ako Alica v krajine zázrakov, keď ešte teraz, v 21. storočí, niečo také vidím a počujem. Myslím si, že nadobudnutie potrebných práv by našej komunite prinieslo aj veľkú úľavu od neustáleho dokazovania majorite, že naša existencia a identita sú v poriadku.