Autor textu: Andrej Kuruc / Fotografia: Marko Erd pre SME
Text sme prvý raz publikovali v čísle Zima 2021
„Nikdy si sa nesťažoval,“ sťažovala sa. Slzy jej tiekli po tvári ako voda v blízkej rieke. Lemovala malebný kraj posypaný repkou olejnou v rozpuku a lužnými lesmi. Pri brehoch bujneli brezy.
„Nevnímala si ma.“ Pozoroval som kŕdeľ lastovičiek. Zamierili do údolia, kam sme smerovali aj my. V predpotopnej bordovej fiatke. Záchranné pásy sme mali opásané, vietor prúdil cez pootvorené okno. Končil sa júl a my sme viedli vážnu konverzáciu. Vkradla sa na zadné sedadlo ako nepozvaný stopár.
„Takže som zlá mater?!“ Z priškrtených hlasiviek sa vydrala absurdná možnosť. Kvapky sa rinuli po jej čeľusti. Ako keď ma na Valentína tlačila pri pôrode z maternice. Ako unikátne Fabergého vajce. Jedináčik.
„To som nepovedal.“ Dusil som sa pod kapotou. Nepočúvala. Hnev jej boxoval do srdcového svalu.
„Tvoj otec je pijan, ale dala som ti všetko,“ bránila sa urputne ako osamotený vojak v poli.
„Každý podvečer sme sa triasli. Permanentné násilie, zloba. Nepýtala si sa, čo chcem!“ šermoval som nešikovne rečou ako tupým mečom.
„A čo si chcel?“ strhla volant do ďalšej zákruty.
„Bezpodmienečnú lásku. A aby sme odišli. Len sme utekali. K vašim. Do chatrče. A jazdili vlakom späť,“ povedal som ticho, pozorujúc osu. Vlietla cez jeden vetrák a vyletela cez druhý.
„Nie som zodpovedná za to, že si TO… INÝ!“ zasadila mi zdrvujúci úder. Jej slová sa do mňa vnorili ako stredoveká kopija. Zrazu razantne šliapla na brzdu. Nadskočili sme. V strede vozovky relaxoval poľný zajac. Strihal špicatými ušami a čiernymi zreničkami pohyboval zboka nabok ako dáky divák divadelnej inscenácie od Barča Ivana. V hlavných rolách Alena ako Matka a Damián ako Potomok. Keďže pokračovanie vyhroteného dejstva neprichádzalo, odhopkal znudene medzi lány.
Znova naštartovala a zahlásila: „Dnes má byť horúco, však? Zabalila som rožky so šunkou a syrom.“ Povodne na šoférkiných lícach sa náhle vyparili. Ovalilo ma sparno. Len čo sa zabŕdlo do háklivého, zmenila tému. Zahrdúsené vety sa hromadili v mozgu.
„Cítim sa bezmocný. A pečivo nejem,“ hlesol som.
Ona na to: „Predpoveď hlási tridsaťtri stupňov. Zohnala som bezlepkové. Samozrejme,“ znela víťazoslávne ako fanfáry pri Buckinghamskom paláci.
„Usmažíme sa. Vo vlastnej šťave,“ rezignoval som.
Auto sa chvatom približovalo k značke jej rodnej dediny. Nachádzala sa 164 metrov nad morom. Názov je nepodstatný, takých sú v krajine stovky. Rozmiestnené ako železné špendlíky na vojenskej mape s plánom útoku. Niekedy by som si prial ich zaryť pod zemskú kôru, až po hlavičku.
„A správaj sa slušne,“ poznamenala.
„Mám 40,“ vystrúhal som v tóne hlasu chabý vzdor. Odbočila. Rútili sme sa strmhlav dolu kopcom po vytlčenej asfaltke bez chodníka. Vyhýbali sme sa stvoreniam pestrej veľkosti, váhy a šírky ako kužeľom na pretekárskej dráhe. Napínalo ma. Konečne šmykom zaparkovala pred chalupou, v ktorej sa v roku 1953 narodila.
V mraze, keď neexistovali pôrodnice, ale len babice. Zavítala posledná v rade piatich súrodencov. Rodičia ju neočakávali, ale zmierili sa. Ísť na potrat sa považovalo za ťažký hriech. Tu prežila detstvo aj mladosť a myriadu víkendov na dôchodku.
Teraz musí dom predať. Obydlie chátralo. Brizolit opadal. V predzáhradke sa krčili šťúpla borovica a záhon divých makov. A pri zhrdzavenej bráne už krepčili nedočkaví kupci. Holohlavá chlapina, štyridsiatnik, so slnečnými okuliarmi a šľapkami s nápisom Gucci na roztiahnutých nohách. Vedľa neho sa knísalo žieňa s utrápeným výrazom. Vlasy v cope a ľahké oranžové šaty po členky. Sukne sa držalo dieťa, na chrbte vliekla druhé a v zavalitom brušku sa hmýrilo tretie. Mámivé mamičkine vidiny o mne: TRADIČNÁ família.
„Asi nejaký zbohatlíci,“ zašuškala. Pritakal som.
Spomenula si, ako sama postávala pred vchodom. Gravidná. Triasla sa a moje embryo tiež. Dedo ju zbil opaskom, rovnako ako dav v staroveku bičoval nehanebnice. A babka stonala agóniou s rukami vbok, čo povie farárko. Skloňovali slovo svadba v šiestich pádoch. Svadba, svadby, svadbe, svadbu, svadbe, svadbou.
Predstavili sa. Mama sa pozdravila úškrnom. Na streche zbadala zopár rozbitých škridiel obrastených machom. Bratranec sľúbil spúšť opraviť.
„Naničhodník,“ zasyčala. Býval v neďalekej štvorbytovke. Ako tínedžer oslňoval jamkami v úsmeve, ebenovou šticou a pevným stiskom ruky. Postupne zošedivel, tvár sa mu vyplnila tukom, oženil sa aj rozviedol. Podanie ruky vplyvom starostí zoslablo. Vošli sme dnu. Vstup blokovala ošumelá pohovka s orientálnymi ornamentami.
Akoby to bolo včera. Ležal som na mäkkom matraci a čítal Chrám matky Božej v Paríži od Victora Huga. Teta jednostaj mlela: „Choď do vinohradu. Je nádherne.“ Onemel som. Ako Quasimodo v útulnej zvonici. Kovové pružiny vŕzgali. Tak ma aspoň prikryla záclonou, aby ma neosierali muchy. V páľave ich vábili výkaly inkontinentých prasiat.
Ubehli viac ako dve dekády a tlstá mäsiarka pristála na záujemcovom čele.
„Ideš, potvora!“ zahnala sa mamka vyzbrojená capkou na hmyz.
„Pardon, to nepatrilo vám.“ Plešatec zakohŕňal, ovad vzlietol a jeho synček sa vymrštil na gauč. Kúdole prachu ovládli priestor ako konfety na narodeninovej párty.
Panička kýchla a okríkla nezbedníka: „Adam, zlez odtiaľ, ktovie, čo sa tam dialo,“ začervenala sa. Akoby poznala priehlbinu po mojej guľatej riti.
V tom období dosiaľ nevyšukanej. Už v dvanástich som si uvedomil, že som gej. Žral som sladké chalanské hviezdy v Brave. Schránka, jemná chôdza, vrtiaci sa zadok sa mi zvíjali v pocite inakosti. A okolie súhlasilo. Štipľavé nadávky, bodavé posmešky, ošklivé úškľabky. Drvili ma ako buldozér čerstvý betón. Aj kamaráti sa nebadane vytratili. Nuž som vďačne, ako matkina batožina v úschovni, polihoval v usadlosti, kde po smrti starkých hnili tetka a strýko. Obaja slobodní. Okrem nich mi robila gardedámu samota. Bezpečnejšie bolo prejedať sa romantickými príhodami iných a lokšami.
„Haraburdy vyšmaríme!“ naznačila mama rozkazovačne páriku a v duchu preklínala darebného bratranca.
„Hore je povala?“ vyzvedal pán. Všetci sme ako na povel zaklonili gebule. Obdivovali sme dubový strop s letokruhmi ako fresky vo Versailles.
„Áno. Je prepchatá špinou a pavučinami. Ale háveď sa dá vykynožiť!“ Zízala na mňa, akoby som si naschvál vytetoval ružový trojuholník na predlaktie.
„Ak sa dohodneme, postavíme na poschodí saunu a herňu pre deťúrence. Že, miláčik?“ uveličene kreslil chlapík avantgardný príbytok v dúhovkách. Manželka pochybovačne pohmkávala. Cestovať na vidiek? Čo si tu počne? Opätovné počatie ju desilo.
Ale zvolila naučenú repliku: „Vynikajúci nápad, zlatko.“
Stále sme hľadeli dovrchu.
Videl som seba, ako moržujem uschnuté kukuričné klasy. Škrípavý zvuk mi upchal sluch, a keď utíchol, uvedomil som si, že sledujem, ako bratranec močí pri bráne. Jeho penis pôsobil enormne, s karmínovým žaluďom, obrastený tmavými chĺpkami. Závidel som mu. Lebo moje ohanbie svietilo holotou ako hory po víchrici. Kde-tu opustený peň. Vzrušoval ma. Mama si ako adolescentka na pôjde zvykla rozprestrieť deku a počítala svetelné pruhy predierajúce sa škárami. Dokiaľ ktosi zareval jej meno s výčitkou: Vyplieť burinu!
Rodina sa pustila do prehliadky. Trochu sme s mamkou zaostali.
„Bála som sa, že chytíš AJC,“ nečakane nadviazala na predošlý rozhovor a prudko ma ďobla predsudkom ako špáradlom z jednohubky.
Môžeš chytiť AJC. Mysli na to, nakazíš sa AJCOM. Vzlykala. Dovŕšil som osemnásť, ale zo zvyku mi lašovala v taške, či nenájde drogy. Namiesto nich v ruksaku vyňúrala pornočasopis so stoporenými vtákmi, dotykmi a prienikmi. Volal sa Prince, ako ten spevák. Ukradomky som si ho prezeral aj v maštaliach alebo na čerešni a vybavoval som si čarokrásny zámok, v ktorom sa pomilujem so skutočným šľachticom na hermelínovom plášti počas pesničky Purple Rain. O HIV som sa dozvedel už skôr, z plagátu v nemocnici, kam chodievala tetuška na monitoring tlaku. Odvtedy som si ohmatával podpazušie a panvu, či sa mi nezdurili uzliny. Veril som, že nablýskaný kosák zubatej ma v mihu zotne.
„Ani si sa neobtrel o babské pohlavie,“ triafala mi otrávené šípy do hrude.
„Obtrel. O vagínu. Ale tamdolu v gatiach sa pritom rozhostil dokonalý pokoj,“ zakontroval som.
„Nehreš! A zuby si pravidelne umývaš?“ uzemnila ma a trielila za dvojicou a harantmi, nech nezlikvidujú pozostatky bledomodrej omietky na stenách. Ako keby chránila Sixtínsku kaplnku. Oni sa špacírovali medzitým po gánku, na ktorom sme s bratrancom ako šarvanci bojovali.
Tĺkli sme sa umelými figúrkami Apačov, Navajov a kovbojov, pokým sme neskončili pri reálnej bitke. Telá sa nám prilepili. Hravo som prehral, aby neucítil moju mokrú guču v slipoch.
„Zmes mramoru a žuly. Vybudovali ju na začiatku. Drahocenná relikvia,“ dupala mama po podlahe, aby dokázala punc, a skackal aj ich fafrnok. Návštevníci uznanlivo prikyvovali.
Privykla si sedávať ráno na studenom kameni. Domácnosť spoľahlivo chrápala. Sŕkala repíkový čaj, meditovala pri trilkovaní slávikov a plávala do mračien vrúcnej budúcnosti. Netušila pád.
„V 18. storočí poskytovali veľavážení Pálffyovci toto územie do zálohu zámožným rodom Zichy a Paxy,“ vyžívala sa v nevyžiadanej dejepisnej prednáške ako bláznivá kastelánka. Realiťák jej poradil, nech zazobaných snobov opantá ligotavými zmienkami o bývalých panovníkoch.
„Vykopávky odhalili kostry, ktoré dokazovali, že región osídlili už v praveku,“ žmurkla veľavravne s ilúziou dvoch tisícok eur navyše.
„Nevadí. S kosťami sa zabavia naše psy!“ Zvestoval veselo kupec, nedbajúc na jej koktanie o archeologickom poklade.
Pani s dcérkou v náručí si vzdychla: „Ale nezavraždili nikoho?“ Jej ratolesť sajúca výživu z placenty sa striasla. Unavený fagan si ľahol na dlažbu.
„Vstaň!“ preťahovali sa so škrečiacim chlapčaťom. Napokon v boxerskom ringu kapitulovala. „Nalejem vám minerálku?“ načapovala mama indivíduám direktívne pohár. Ja by som si ochotne logol, ale mne smäd neuhasila.
Keď som zdrhol na internát, telefonovala mi dennodenne: „Opováž sa stýkať.“ Terorizovala ma. Na truc som jebal hlava-nehlava. Orgazmus dominoval. Bublal. A zároveň som kutral na zoznamkách toho pravého. Telesnosť uštedrila psyché šach-mat. „Som panic,“ šepkal som do slúchadla. Hanba sa mi chichúňala v bunkách ako obecenstvo na Chaplinových groteskách.
Prekročili sme vráta s popraskaným hnedým náterom. Vo vnútri spŕchol na nás srieň. Votrelci si obzerali socialistický kredenc zo závodu Mier Topoľčany. Krištáľové vázy venované na jubileá. Policové vitríny z Bučiny Zvolen.
„Múry sú masívne, z poctivej tehly,“ ukazovala mama domnelým turistom miestnosť po miestnosti.
„Ale dajú sa zrúcať?“ zneistel nádejný vlastník.
„Iste.“ Podráždene si šklbla prstami náušnicou v uchu. Identický klenot zdobil lalôčiky osoby na portréte, ktorý trónil položený na lakovanom sekretári.
„Priečky roztlčieme a zväčšíme plochu, “ postupoval v ničení mužík, kým mama zazerala na zasklený obrázok. Vzala utierku a pretrela rámik so svojou podobizňou. Havranie lokne jej zakrývali lakte. Dojem aristokratickosti navodzovalo znamienko nad hornou mäsitou gambou.
Pózovala na maturitné tablo. „Vyžaruješ chamtivý pôvab, ako Brigitte Bardot“, zhodnotil jej krásu fotograf. Chvela sa pod ťarchou lichôtok. Škerila sa do objektívu v skromnej izbe, kde spávala so sestrami. „Zajtra je výberové konanie na modelky. Príď. Stopercentne uspeješ,“ dodal a vtisol jej do ruky vizitku. Váhala. Dennodenne jej vštepovali: Vystríhaj sa výstredných prác a neštrajkuj ako susedova Kata! Spáchala samovraždu. A tak pre blaho pokrvných pút vyštudovala ekonómiu s červeným diplomom.
Momentálne z odrazu v skle civeli na ňu oči krpatej stareny, prstence vrások, bradavice a vyťahaný sveter so snehuliakom, ktorý som nosil na základnej škole.
„Šikanovali ma. V siedmej triede,“ zanôtil som. Zbledla.
„Všade vysekáme oválne klenby,“ rozplýval sa nezastaviteľne vicišpán.
„Čo, chrústik? A zariadenie v rustikálnom štýle,“ rozohňoval sa. Jeho milá zívala únavou.
„Šikanovali ma,“ dobiedzal som do mamky ako neposedná mátoha.
„Naozaj?“ zajakala sa, keď som sa jej v tridsiatke naostatok zdôveril. Vyberali sme zrnká z dýň na humne. „Pochodovali sme cez desiatu po chodbe. Uväznili ma v kruhu a oblízali rezeň, čo si mi pripravila. Ďubali mi hánkami bolestivo do temena. A kvílili: pupuš! Vždy cez prestávku,“ zavil som. „Naozaj?“ Vydala chrapľavý tón a rozpolila tekvicu. „Uvarím panenku na cesnaku. Praješ si ryžu, či zemiaky?“
Teraz zaskučala ako sériová vrahyňa striehnuca na verdikt poroty.
„Odpustite, zamyslela som sa,“ čičíkala zarazenú chásku v napätej nálade. Aj malí ustrnuli.
„A tu stála pec,“ prerušil som trápne ticho.
„Nemiešaj sa sem,“ zahriakla ma.
„A tu stála pec,“ zopakovala.
So strýkom sme rúbali drevo pri chlievoch. On ťal. Triesky lietali. Poskakoval som a zbieral polená do noše. Občas ma skúmal. Ako divnú kreatúru. Ošíval sa. Horčičiak s vínom mu zatváral ústa.
„Kúrenie je už ústredné,“ uisťovala mať zmätených kunčaftov. Decká vyšikovali uvoľniť sa von. Ženuška nervózne sliedila, či nevystrájajú, prichystaná zasiahnuť ako superwomanka. Potom sme s bratrancom hľadali v hniezdach vajíčka. Slepačie, naše, stláčali ich ako delikátne porcelánové gule. Úlovok sme doniesli do cimry. Práve nakrájaná cibuľa svrbela vo viečkach. Od sviečky som pripálil lanské noviny a vtlačil ich do kachieľ. Skladal som písmená, kým ich plazivo zachvátil plameň. Hodil som do ohňa štiepky a zaklapol oceľové dvierka. Medlili sme si s tetou skrehnuté hnáty nad vriacimi platňami. Švacla na panvicu masť a štyri žĺtka. Ukuchtila najlepšiu škvareninu v chotári.
„Excelentný pľac pre krb,“ zahuhňal týpek rozpačito.
„Koľko má domec rokov?“ poláskala si pani pupok zaplavená vlnou prívetivosti.
„Dvesto,“ blufovala mama.
„Žil tu už pradedo za Rakúsko-Uhorska,“ rozvila pikošku s fatamorgánou bankoviek. Klaňali sa mu. Onikali. Ona svojim sploditeľom vykala a ja som jej tykal.
„Zobral si praprasesternicinu vnučku. V minulosti bežná prax, aby sem nepáchli cudzinci,“ objasňovala mrav. Žeby trošku prestrelila?
„Prechádzame obývačkou a spálňou v jednom,“ prehupla sa rýchlo na inú strunu.
„Azda ho nezbúrame kompletne,“ mrkla dáma na vyvoleného cisára ako urodzená kňažná v gotickom kaštieli. Vládla by so štipkou BDSM. Prsia v podprsenke sa jej napli. Snímali potrhané kreslá, ktoré cudne zahaľovali folklórne vyšívané poťahy s morálnym mottom „Bože žehnaj“. Na prehistorickej šijacej mašine sa v rohu chúlil televízor Orava. Centru kraľovala grandiózna posteľ podstlaná slamou. Pod nafučanými duchnami vypchatými husacím páperím skonala starká na trombózu a dedko na cirhózu pečene. Čo lišiacky ututlala. Po stranách sa týčili mohutné mahagónové almary. Obsahovali mole a babičkine hrubé šatky a suknice, ktoré som si neraz obliekal.
Keď sme s mamou ich staré handry pochovávali do krabíc, priznala sa, že byľku uvažovala, že sa ma legálne výškrabom zbaví. Ale pod paľbou rodičovských vyhrážok si navliekla biele háby s vlečkou a obrovský klobúk, nad ktorým by ochkali aj vojvodkyne na anglických dostihoch. A popri nej sa na národnom výbore potácal nevítaný inseminátor. Ľútosť sa mi šplhala pažerákom ako stonožka. „Znechutil som sa ti? Zato som jediný?“ rýpal som.
Ignorantstvom pílila odpovede nadžgané hororovou hrôzou: „Nasleduje jedáleň.“
Vratký stolec a stoličky prešpikované červotočmi. Obitá plechová kuchynská linka. Strieborný príborník na smaltovom sporáku. A vzácna obedová misa Bohemia s pozláteným okrajom. Vynímala sa na linoleu uprostred.
V nedeľu naložená polievkou z kohúta žiarila na igelitovom obruse. V sobotu mu dedo vkusne vykrútil krk. Ako najmenšia si mohla nabrať poloplnú žufaňu. Do hrncov na hlinenej dlážke lialo z dutín plafónu. „My sme sa tiesnili ako sardinky v sieti. Tebe som kúpila garsónku!“ odstrkovala majetkom moje nenásytné city pri lúpaní orechov.
„Prosím, vychutnajte si exteriér,“ vystrčila mama friško hostí na verandu, aby nemusela zdôvodňovať zvláštny úkaz a zrúkla: „Pozor, nespadnite do studne. Je hlbokánska.“ Premeriavala si ich ako Jason Voorhees z filmu Piatok trinásteho. Potenciálne obete nakukli na hladinu a zamrzli.
„Ale pochopiteľne, k dispozícii je vodovod aj kohútiky.“ Odľahlo im.
„Neodpľúvaj si tam,“ fľochla na mňa s odporom.
S bratrancom sme chriakali do bezodnej diery. Mňa sliny neposlúchali. A ťahali sme ťažký hliníkový kýbeľ pripevnený na dlhej retiazke. Ledva sme to zvládli dvaja. Palce sa nám pri námahe dotýkali. Vnímal som pohladenie. A vrelú krv v pohlavnom úde. Ona takto otročila trikrát do dňa.
„Zaujíma vás aj pivnica?“ zaliečala sa mama prišelcom, ako keby im núkala zájazd na Malorku. Nevyzerali nadšene. Bola vlhká a temná. Slúžila ako sklad zeleniny.
Teta si vymýšľala rozprávky o príšerných Kafkových chrobákoch. Že vraj v tme škrabkajú nožičkami. Obávala sa, že objavím džbány so slivkovým špiritusom. Preto mi dovolila stúpiť len na prvé tri schody, kde sa chladila zelená zazátkovaná fľaška s napeneným pivom pre strýca. Točili ho v obecnej krčme. Pot ma pálil ako žeravé uhlie vždy, keď ma do nej vyslal. Lomcoval mnou ostych z pohľadov prepitých chlapov. Obkolesovali stoly ako výjavy skazy mužskosti. Mľaskali, chlípali, cmukali, kliali: Staň sa našim klonom.
„A tu je komora,“ odriekala mama mechanicky ako Zdravas Mária.
„Smrdí tu,“ zavetrila pomyselná lady nosom, zatiaľ čo jej mužíček si zariaďoval virtuálnu posilňovňu.
„Asi zo zabíjačiek. Pach mrcín sa náročne vyháňa,“ zagánila opäť na mňa.
Pamätám si, ako sa vo vriacich kotloch varila rozporciovaná sviňa. Na svitaní som sa strhol na letálny výstrel. Až napoludnie som sa odvážil vysúkať z pod paplóna. Ona už dávno stepovala pred zosnulým zvieraťom. Čumela na to, ako zabodli do bachora impozantný nôž a párali kožu, až z nej vyskočili črevá a vnútornosti. Jej úlohou bolo poukladať ich v gumených rukaviciach do lavóra.
„Milka, smie sa to?!“ kryla návštevníčka rozčúlene dcérenku, ktorá si znenazdajky stiahla nohavičky a cikala na oleander. Nad ňou ovíjal vinič fialovými bobuľami horizont. Pomaličky zreli.
Často som fantazíroval, že hrozná búchajú ako štuple z Huberta a ich mok sa nám cedí do gágorov. Spolu s mamou a šampanským sme unikali na planétu B 612. Okamihy úľavy bez zbytočných litánií. 3 600 sekúnd výdychu.
Kdesi v dielni chradol chatrný preš a Milka úspešne zavŕšila potrebu.
Po mordovaní sa jatky upratali a prifrčali hody. Na pažiti pri potoku sa vyrojili autíčka, lodičky či strelnice s krepovými ružami a cukrovinkami bez záruky. Rómski kolotočiari dorazili na Annu. Každoročne s atómovou presnosťou, kým neuviazli v getách obtočených biedou ako ostnatým drôtom. Zbožňoval som reťazák. Bratranec ma zakrútil a zozadu vykopával moju sedačku do výšky. Kričal som: „Poletíme do vesmíru ako Apolo 13.“ Po dvadsiatke so mnou zvŕtali už len závrate. A dokatovaná psychika sa mi zrútila ako Katánia pod haldami lávy.
„Adam, prestaň udierať päsťou do kvetináča!“ ziapala ženská. Zavrávorala a zakvačila sa o manžela. Mlčky prehĺtali nápoj. Mama sa snažila rozjímať, ale zasran monotónne trieskal.
Objímala príbuzenstvo, ktoré sa sem vo sviatok doterigalo zo všakovakých kútov. Gratulovalo sa a štrngalo na zabudnuté meniny. Pečené kačky, knedle a kapusta pripomínali nóbl recepciu. S bratrancom sme vyšprintovali do podkrovia a špehovali pretvárku osadenstva. A honili si. V dlani som zvieral gigantický kokot ako dačo zvrhlé, úchylné a rajské súčasne.
„Ohavnosti ste stvárali?“ zabzučala mama.
„Zas mi prehrabávaš myšlienky?“ šušotal som.
Ujo bafkal cigaretu. Popol mu odpadával a prepálil nohavice. Beľmá mu ožltli ako pri hepatitíde. Ďalší ujco skrýval v dolnom vrecku saka buteľku. Potajme si nalieval trasúcou sa labou pálenku do štamprlíka, ktorý mal schovaný vo vrchnom vačku. Každých desať minút. Cievy mu pučali. Ujčiná leštila stýkrát podšálku od kávy. Rakovina jej rozkladala prsník. A mama freneticky mykala oškretou topánkou. Hypnotizovala ručičku na hodinkách.
„Upravíme to. Kvety skosíme. Nasadíme trávu a vytvoríme altánok,“ prebral posadnutý staviteľ všetkých z mrákot.
„Aj ľalie?“ vytreštila mama buľvy.
„Aj,“ chmúril sa, ako keby načapal šialenú Viktorku z Babičky vo svojich nákresoch.
„Prepáčte,“ zajachtala a hrýzla sa znútra do líca .
V tom sa dovalil on. Monštrum. Zavolané zo zdvorilosti a strachu. Môj foter si oddŕhal. Tik prezrádzal, že špekuluje, ako sa sťať. Spravidla predniesol hlášku z Bulgakovových poviedok o prospešnosti alkoholizmu: Čaj nie je vodka, nedá sa piť na litre. Keď som skoro striekal, otec zdrapol mamu za rameno a hláskoval jej do uška: ZA-BI-JEM ťa. A ja som hekal. Trauma zapustila lézie do môjho nervového systému. Jej najbližší sa len prizerali ako slabozrakí. Vždy prehlušili morzeovku, ktorou volala o pomoc, veď rozvod nie je v biblii.
„Ale čo si,“ zarehotala sa, zľahčujúc.
„Desaťročia ubíjania,“ šplechol som jej síru do ksichtu.
„Nerozumieš tomu!“ podkopávala ma.
„Skúšala som odísť, keď ti rástli mliečne zúbky. Utiekla som, už som si aj prenajala byt v meste. A prehovorili… donútili ma… ohovoria nás ľudia, čo budú vravieť o tebe… už sa sem nevracaj…“ vyjavila mi pri oberaní marhúľ. „Ak by na teba zdvihol paprču, v sekunde som fuč…“
Kupujúci medzičasom nahliadali do viacerých otvorov.
„Poďte ďalej,“ súrila mama.
„Iba zanedbané šopy pre tlupy kuriatok,“ smrkla si.
„Jéj, cem dlobné kuliatko“, zahlaholila Milka a túlila sa k pomyselnému páperiu.
S radosťou sme s bratrancom sypali žltučkým mláďatkám zrno. Pípali od ľaku. Raz som sa ho pri kŕmení pokúsil pobozkať. Lačne som sa prisal ku krojeným perám. Nasával som sladkastý dych, a nie kyslastú arómu po spermiách. Odsotil ma a vrazil mi. Razil z neho hnus a smradľavá kolínska. A zo mňa bázeň. Niekoľkokrát ma ešte lákal do spoločných úkrytov, aby si uľavil. Odmietol som a obchádzal som ho.
„Vyčistíme to,“ zaprisahala sa mama.
„Netreba. Zdemolujeme každučkú piaď a vyhĺbime bazén. Namiešame si drinky a poopaľujeme sa. Čo anjelik?“ zajasal buržuj. To určite. A ja kmitať so zásterou za perepúťou. Drhnúť prdele a rodiť ako v Príbehu služobníčky. To by ti vyhovovalo – vírilo jej lebkou. Ale radšej nešťúrať. Seriál kukala inkognito u kamošky.
A tak sa zmohla len na: „Skvelé, zlatíčko.“ Mužom trhlo. Ako hurikán sa ním prehnal závan moču z prírodnej toalety zbitej z latiek.
„Kadibúdku…“
„Už nepoužívame. Len keď sa nestíha dobehnúť a cvrknete si…“ zachraňovala mama. „Splachovací záchod je v kúpeľni. Vyseriete sa… v pohodlí,“ zapýrila sa.
Pri mínusových teplotách jej tuhol Venušin pahorok. Omdlievala v silnom puchu. Kto by sa nazdal, že zbytok jestvovania bude vstrebávať nenávistné vulgarizmy ako Kleopatra jed. Aj môj čurák sa v provizórnom hajzli klepal. Žalúdok sa mi obracal ako napichnutý na ražni. Upínal som sa k drobnému priezoru v tvare srdiečka. Príde? Vojde v bodkovanej blúzke? Clivota sa roztápala ako cencúle na zábradlí.
„Rozštvrtíme ju,“ zachechtal sa správny ničiteľ zemegule. Blížili sme sa k záveru obhliadky. Ostávala už len rozkvitnutá záhrada.
„Je monumentálna,“ slintal pažravo.
„Vidím tenisový kurt,“ prognózoval ako tébska veštica. Budúca gazdiná dumala o hŕbe hortenzií a hriadkach paradajok. Jej žabka by okoštovala šťavnaté jahody. A chlapčisko sa driapalo na majestátny platan.
„Capneš a ublížiš si!“ odtŕhala ho od kmeňa ako pijavicu.
Obľúbené kratochvíle. Lozenie po stromoch. A mama bedákala: „Skydneš sa, zlomíš si väzy!“ Mrela kvôli mne, ale moja skľúčenosť ju nechávala apatickou. V korunách som si hovel večnosť. Púšťal som si kazety z walkmana, ktoré mi priniesla tetuľka z poľských trhov. Páska od Pet Shop Boys sa zodrala pri piesni Always on My Mind. A písal som si do denníka svoje žiadostivosti: „Jazykom ti provokujem lesklé bradavky. Na večernej oblohe sa nad nami rozjarí sinavý veľký voz. Zaľúbime sa do seba.“
„Neposlušný ako ty.“ vopchala sa mi do vyfabulovanej love story.
„Projektuje si ma do beštie? Ako je on?“ analyzoval som pri šúpaní patizónov. Vytiahla ma sem „vzmužiť sa“. Zastrájala sa moju depresiu pohnojiť pozitívnym myslením. „Aj kučery máš po tatkovi. Si ako on,“ odpinkla pingpongovú loptičku ako skúsená manipulátorka. Vzkypel som. „Čo ťa urážam? Devastujem ťa?“ ručal som ako blondína vo Vreskote. „Neľúbiš ma,“ zunelo ako na doškriabanej platni.
„To je koniec,“ mykla plecami. Nebo sa zatiahlo.
„Hrmí,“ upozornila žena.
„Búrka,“ ujúkal šuhaj.
„Úrka,“ papagájovala dievčinka.
Ako malinkého ma gniavila úzkosť, že hromy polámu pôdu a prepadneme sa do blčiacej vyhne. Teta ma nabádala omieľať Anjelíčku môj strážničku. V dôsledku toho som krátko jabĺčkami odieral šamlík pri oltári a inhaloval nechutné tymianové kadidlo. Až ex post som vyňuchal prešibané pokrytectvo. Cirkev by ma najradšej rozkokošene obskakovala na hranici.
Mama stískala ruženec obmotaný vôkol zápästia. Vyšmykol sa jej spod oblečenia. Zvony odbíjali šesť.
„Cingajú,“ zavyl Adam.
„Už ste sa rozhodli? Ponáhľam sa na zádušnú omšu,“ oznámila mama trpké parte.
„A za koho?“ zložil si muž naveľa škulky. Hnedé zornice mu planuli.
„Za mačiatka,“ zamňaučal som.
Okotilo sa ich osem. Teta ich naháňala pod siahovicou a topila osve vo vedre. Bez deviatich životov, ako mi nahovárala. Bezbranné stvorenia skuvíňali vo mne až do dospelosti.
Plod v ženiných útrobách protestoval.
„Za koho?“ zdôraznila netrpezlivo rodička.
Mama úmorne splietala klamstvo: “Toľko pohrebov a rakiev. V tunajšom svätostánku je magická vitráž so sochou Terézie z Lisieux,“ žmýkala z nich ostatné centy.
„Sme katolíci, bezpochyby…“ zaluhal neverec. O kostolnú lavicu sa ani nešuchol. Jeho žienka zvierala naivne v hrsti prísľub vernosti. Obrúčku.
„Usmrtili niekoho?“ zavrčala.
„Sestra. Dostala mŕtvicu. Padla na päty. Zvratky sa jej vyvalili z hrdla. Bratranec klasicky meškal. Lekár skonštatoval exitus,“ zaburácalo.
„To je… smutné. Zmráka sa na lejak,“ poháňala ich fajnová madam a schmatla drobizg. Bleskovo sme prešli pozdĺž skleníka s paprikami, zvyškov bunkra, ktorý sme kedysi s bratrancom zmontovali z fólie a garnižových tyčí na radovánky. Okolo kurníkov, ohrád, popínavých rastlín až k východu. Počasie sa zafarbilo do atramentova. Rosa oblizovala lístie.
„Berieme to teda,“ zabručal srdečne muž.
„Ale…,“ vzoprela sa jeho milovaná.
„Belieme,“ jašila sa ich malá.
„Hurá,“ vrešťal chlapec.
„Hádam sa hrozíš strašidiel?“ zasmial sa.
„Ako ráčiš, drahý!“ potláčala zlosť.
„Pošlem vám návrh zmluvy. Dobre?“ Mama zdúpnela.
„Doble?“ napodobňovala Milka otca.
„Pravdaže… priplaťte a je okamžite váš,“ už sa nevzpierala.
„Platí,“ hurónsky spečatil mačo. Debata ustala. Lúčili sa. Ženou prebehlo proroctvo o rozchode. Už ju nepriťahoval, ale čo by bola bez neho? Posúdila alternatívy ako chudobu, stres a švihom trstenice želanie zavrhla. Tu namaľujú novú kapitolu. Zabuchli za sebou.
„Kvíkanie, kvákanie, kotkodákanie, hulákanie. Cnie sa mi,“ trúchlila mama.
„Aj mne. Odrazu pusto. Obnažený vzduch,“ pridal som sa.
„Vykašli sa na netvora,“ pomojkal som ju.
„Kdeže! Aj tak už nemám kam ísť!“ odtisla ma. Presviedčala sa prederavená brokmi slabosti. Zotmelo sa. Zažala sa automatická žiarovka. Blikala na osihotenú siluetu. Na nádvorí sa vynoril len jeden tieň. Môj tieň.