Autor: Kristián Lazarčík / FOTO: Archív Jana Durinu
Text sme prvý raz publikovali v čísle Jeseň 2022.
Jan Durina je slovenský interdisciplinárny umelec. Pracuje prevažne s fotografiou, zvukom a hudbou, performance a textilom. Jeho vizuálne a mnohokrát až teatrálne diela skúmajú svety fantázie a vnútorného prežívania. Reflektujú a sprostredkovávajú osobnú skúsenosť s duševným zdravím, spiritualitou, láskou a queer identitou. V rokoch 2014 – 2020 pôsobil v Berlíne, v súčasnosti žije v Prahe, kde sa venuje umeleckému výskumu v rámci doktorandského štúdia na Akadémii výtvarných umení.
Okrem výstavných aktivít sa vyše desať rokov sústreďuje aj na produkciu elektronickej hudby. Jeho audiovizuálny projekt For You Katrina v rokoch 2017 a 2018 predstavil na európskom turné a zahral okrem iného na festivale Creepy Teepee či v Säule, časti legendárneho berlínskeho klubu Berghain.
Okrem umeleckých, hudobných a kurátorských projektov spolupracuje na performance projekte ROMEO & HELLION so slovenskou umelkyňou Miriamou Kardošovou. V roku 2019 sa stal finalistom Ceny Oskára Čepana a vydal debutový album s aktuálnym hudobným projektom Ephemeral Harms.
Jan, čím to je, že ťa baví robiť rôzne umelecké formy?
V umeleckom vyjadrení nevidím žiadne hranice. Intermediálne a interdisciplinárne presahy sú pre mňa veľmi dôležité, neviem si predstaviť dlhodobo sa sústrediť len na jedno médium. Cítil by som sa limitovaný a ohraničený. Je pre mňa dôležité, aby moja práca inšpirovala ostatných k tomu, aby sa nebáli experimentovať, skúšať nové veci a ísť mimo vlastnú komfortnú zónu. Dôverovať svojim inštinktom a nestrachovať sa z očakávaní iných.
Začínal som fotografiou, neskôr môj záujem prechádzal k hudbe, zvuku, performancii, textilu alebo textu. Dnes je pre mňa prirodzené všetky tieto skúsenosti spájať, pracovať na komplexnejších projektoch a vytvárať nové platformy pre kolektívnu spoluprácu.
Píšeš si texty sám alebo s niekým na nich spolupracuješ?
Je to rôzne. Niektoré texty, s ktorými pracujem, píšem sám. Inokedy spolupracujem so spriatelenými literárnymi autormi a autorkami, alebo pracujem s apropriáciou, prepožičiavaním častí textov piesní alebo básní obľúbených umelcov a umelkýň. S textom a slovom som vždy túžil pracovať. Dlho som sa necítil komfortne v pozícii autora textu – mal som pocit, že je to niečo mimo mojich intelektuálnych schopností, že je to priam niečo posvätné. Niečo, čo si nemôže len tak hocikto osvojiť. Myslím ale, že to bolo iba strachom z istého zlyhania, ktorému sa učím čeliť, lebo nesmie ovládať mňa a moju prácu. Dovoliť si zlyhať je vlastne nesmierne oslobodzujúce.
Ktorými poetmi a poetkami si sa inšpiroval?
Ako tínedžer som miloval básne Sylvie Plath a Jacqua Préverta. Momentálne je pre mňa jedným z najdôležitejších autorov britský queer básnik a spisovateľ Edward Field, autenticita a provokatívnosť jeho textov je fascinujúca. Milujem tiež kanadskú spisovateľku Anne Carson. V poslednej dobe sa môj záujem sústreďuje hlavne na súčasných queer poetov a poetky, no veľmi rád sa vždy vraciam napríklad k básňam Langstona Hughesa alebo Jamesa Baldwina.
Mala situácia počas covidu vplyv na proces tvojej tvorby? Súviselo to aj s niečím iným okrem toho, že sa nemohli konať výstavy?
Pandémia ovplyvnila život, prácu a duševné zdravie každého človeka na tejto planéte. Aj na mňa mala samozrejme mnohé negatívne vplyvy, ale takisto aj mnoho pozitív. Jeden z najsmutnejších momentov v mojom živote a živote mojej rodiny bolo to, že kvôli covidu zomreli moji starí rodičia. Boli to nádherní ľudia a moji mentori. Na druhej strane musím povedať, že obdobie lockdownu bolo pre mňa v niečom vlastne ideálne. Cítil som pokoj. Vo svojej ľudskej podstate som introvert a vlastne dosť asociálny človek. Lockdown bol pre mňa akousi očistou, mal som konečne potrebný priestor sústrediť sa na selfcare. Nemusel som byť konštantne v strese, že sa niekde koná koncert, vernisáž, stretnutie, na ktorom cítim, že musím byť, no nevládzem. Pracoval som v doma, v ateliéri na svojich projektoch a myslel na ľudí, ktorí vo svojich životoch nemajú podobnú vášeň, vyšší zmysel. Cítil som sa vo výhode.
Nevadili ti zrušené výstavy a akcie?
Popravde, akýkoľvek sociálny kontakt dokáže pre mňa byť veľkou záťažou. Som človek, ktorý sa niekedy nezúčastní ani vlastnej vernisáže. Moja práca je pre všetkých, no ja nie. Takže úprimne, nie, nechýbalo mi to. Osobne teraz dosť trpím. Trpím tým overloadom, prehustením všetkých nových informácií a ľudí, ktorí sa konštantne za niečím nadšene ženú, a ja nestíham. Nestihol som sa zatiaľ preformátovať späť, nabrať novú energiu, zobudiť sa z tohto celého.
Tvoja fotografia je na obálke knihy Andrewa McMillana – Telo / čas hier. Oslovujú ťa jeho texty? Čím?
Veľmi obdivujem spôsob, akým Andrew píše. Jeho slová sú úprimné, priam živelne úprimné, nežné a krásne smutné. Je veľmi dôležité, že na Slovensku vyšla kniha queer autora, ktorá skúma queer lásku a zraniteľnosť, v preklade talentovaného Michala Talla. Jednoznačne ju každému odporúčam. Tieto básne majú potenciál zasiahnuť a pohladiť každého. Nie sú ničím exkluzívne, rozprávajú o pocitoch, ktoré všetci poznáme.
Akým spôsobom pracuješ na novom projekte, výstave? Premyslíš si dopredu, o čom to bude, alebo tá idea vzniká postupne v procese tvorby?
Pracujem kontinuálne, stále. Asi nezdravo veľa. Moja práca je celý môj život. Pracujem na rôznych projektoch v rovnakom čase a neskôr premýšľam, ako to celé ďalej uchopiť, navigovať. Väčšinou ma osloví nejaká inštitúcia so záujmom urobiť mi výstavu – vtedy začínam celú vec skladať dokopy konzistentnejšie. Celý proces má výskumný a meditatívny charakter – je pre mňa dôležité, aby ma to posúvalo ďalej, aby som siahal po nových témach, ktoré ma privedú k novým informáciám, a zároveň aby som dokázal nájsť pokoj v sebe prostredníctvom toho, čo robím.
Venuješ sa aj téme toxickej maskulinity. Je maskulinita vždy toxická? Existuje aj zdravý druh maskulinity? Je podľa teba rovnako toxické, ak muž priveľmi dáva najavo svoju maskulinitu a keď jej dáva najavo primálo a je zoženštený?
Začnem od konca. Vôbec neriešim, či je niekto zoženštený, príliš mužný, taký či onaký. Každý je iný a svojský a vo svojej podstate krásny. Rod celoživotne vnímam ako spektrum a považujem za dôležité spochybňovať a búrať koncept binarity, ktorý už dávno nedáva zmysel. Vo svojej práci často spracovávam témy politiky identity. Premýšľanie o rodovej identite je celkom prirodzene súčasťou praxe snáď každého queer umelca/umelkyne. Veľakrát mi bola položená otázka, čo je to vlastne toxická maskulinita a kedy je toxická. Neviem, či viem na túto otázku odpovedať tak, aby sme sa vošli do pár riadkov. Ale cítim, že tá toxicita, ako každá iná, pravdepodobne pramení z nespracovanej bolesti, traumy, zlomenosti. Nie je pre každého ľahké uvedomiť si, že práve zraniteľnosť môže byť našou najväčšou silou. Pochádzame z rôznych prostredí a od detstva nám boli vštepované rôzne „pravdy“. Musíme sa mnohé naučené odučiť.
Študuješ informácie z literatúry, internetu? Alebo si aj ty sám tým experimentom, cez ktorý to všetko prechádza?
Je to veľmi rôzne. Snažím sa čítať teoretické knihy – čo sa týka queer a feministickej teórie alebo knižky o psychológii a duševnom zdraví, blogy, počúvam podcasty a podobne. Hlavná je hudba. Tá je pre mňa nekonečným zdrojom inšpirácie. Považujem ju za najvznešenejšiu formu umenia. Myslím, že by som radšej oslepol, než ohluchol. Takisto ma inšpirujú moji blízki priatelia a naše hlboké rozhovory. A vnútorný svet, ten je samozrejme všadeprítomný a všade pretekajúci.
