Autor: Richard L. Kramár / FOTO: Inscenácia Kuřácké nebe, archív autora
Text sme prvý raz publikovali v čísle Jeseň 2023.
Keď hovoríme o transrodovej skúsenosti, obzvlášť s ľuďmi, ktorým je táto skúsenosť vzdialená, sme často nútení v mene zrozumiteľnosti a prístupnosti zjednodušovať a používať nepresné metafory. Jednou z najčastejších je metafora duše „uväznenej“ v „nesprávnom“ tele, alebo alternatívne človeka, ktorý sa v „nesprávnom“ tele narodil. Táto metafora je práve taká škodlivá a kontraproduktívna, ako je zažitá a v istom kontexte pohodlná. Nezohľadňuje skúsenosť transrodových osôb, pre ktoré nie je dysfória centrálnou skúsenosťou ich transrodovosti, a vytvára požiadavku na to, aby transrodové osoby dysfóriou trpeli a mali ju sústavne na zreteli. Podporuje predstavy o rodovom esencializme, implikuje, že tranzícia pozostáva primárne z a stojí primárne na medikalizovaných, telesných zmenách, predovšetkým vo výrazne binárnych mantineloch rodovosti a rodovej prezentácie. A taktiež podporuje predstavu o ostrej dualite medzi telom a dušou, či vedomím transrodových osôb, v rámci ktorej je transrodové vedomie „správne“ a telo „nesprávne“. Transrodové vedomie a transrodové telo sa tak dostávajú nielen do nezmyselnej a nebezpečnej opozície, ale i do hierarchického subjekt-objektového vzťahu.
Transrodové vedomie sa stáva subjektom – konajúcim, aktívnym, autonómnym, a transrodové telo sa stáva objektom – s ktorým je vykonávané, je pasívne a nemá vlastnú autonómiu. Existujúc vnútri tejto metafory, musí sa transrodová osoba rozdeliť vo dvoje (vedomie a telo) a inscenovať súboj medzi týmito dvomi zložkami vlastnej existencie. Situácie, v ktorých transrodovým osobám vlastné telo pripadá cudzie, vzdialené či nepriateľské, sa, samozrejme, vyskytujú i organicky. Ale vzhľadom na to, že je každá ľudská skúsenosť, vrátane tej transrodovej, skúsenosťou stelesnenou, je podporovať a rozvíjať tento vnímaný nesúlad skôr sadistické ako užitočné. Ako sa vyjadrila Munroe Bergdorf: „Povedať, že máte nesprávne telo, je ako istý druh sebapoškodzovania, a nie je to to isté ako povedať: ,Potrebujem prispôsobiť svoje telo, aby som bola sama sebou.‘ To je niečo iné.“ Potreba so svojím telom v rámci tranzície nejakým spôsobom transformačne pracovať by nemala implikovať, že transrodové telo je „nesprávne“. Takáto koncepcia totiž vylučuje možnosť partnerskej či symbiotickej spolupráce s telom a úplne opomína spektrum transrodových somatických skúseností, ktoré môžu byť radostné a produktívne.
Jedným zo spôsobov, ako sa zamyslieť nad možnosťami zmeny tejto paradigmy, je paralela s bábkovým divadlom. Kompletnú javiskovú postavu v bábkovom divadle štandardne tvorí herec-animátor a bábka v spoločnom pohybe, reči, výraze etc. V konzervatívnom pojatí bábkového divadla je však tento proces tvorby ponímaný ako vzťah subjektu (herca) a objektu (bábky). Zjednodušená metafora, ktorou je tento vzťah často zastrešovaný, je: herec bábke vdychuje dušu, alebo jej dáva život – akoby predtým, než je s ňou javiskovo narábané, bábka nemala žiadnu vlastnú, špecifickú, materiálnu alebo spirituálnu existenciu. Samotná divadelná prax však týmto tvrdeniam často odporuje. Napríklad v tzv. divadle „loutky a herce“, ktoré sa začalo konštituovať v 60. rokoch 20. storočia v Československu, sú herec aj bábka prítomní na javisku spoločne ako partneri v dialógu, na rozdiel od tradičnejších prístupov, pri ktorých je mechanizmus manipulácie s bábkou (a niekedy i samotný herec) vizuálne skrytý (za kulisami alebo v nich, a i.), alebo inak popretý, čo vytvára ilúziu, že sa bábka pohybuje „sama“. Aj keď tradičné formy bábkového divadla, v ktorých je herec plne odhalený, historicky existovali i skôr, vzťah bábky a herca v týchto formách sa držal zásady, že bábka je spektákel a herec je jej oživovateľ. Primárnym vynálezom divadla „loutky a herce“ v kontexte bábkového divadla je rovnocenný vzťah oboch tiel – bábky i herca, ktorého procesuálna povaha je neustále zdôrazňovaná. Divadlo „loutky a herce“ od počiatku nepredpokladá a nepresadzuje jasnú hierarchiu medzi telom herca a bábky. Každý vzťah medzi týmito dvoma telami je konkrétne ustanovovaný na základe špecifík oboch tiel a zostáva otvorený opätovnému vyjednávaniu a transformácii. Zatiaľ čo v tradičných formách bábkového divadla má formovanie tohto vzťahu vopred daný výsledok a postup a je predmetom nevyslovenej alebo skrytej zmluvy, v divadle „loutky a herce“ sa táto zmluva uzatvára nanovo pri každej konkrétnej konfrontácii tela herca a tela bábky a je zverejnená pred divákmi. Nie je jasne a jednoznačne dané, „kto je kto“, kto má hlavnú úlohu. Herec a bábka sú skôr v symbiotickom než parazitickom vzťahu. V tradičných formách sa bábka chápe ako živiaca sa životnou silou herca a herec ako živiaci sa spektakulárnou schopnosťou bábky. V divadle „loutky a herce“ sú obe telá vnímané ako telesné, obom je priznaná životná sila a obe majú schopnosť autonómnej existencie. Pôsobia spoločne, v dialógu alebo v priamom konflikte, ovplyvňujúc sa navzájom. Ak princípy divadla „loutky a herce“ prenesieme na transrodovú skúsenosť, otvoria sa nám možnosti vnímať transrodové telo vo vzťahu k transrodovému vedomiu partnersky, dialogicky a rovnocenne. Takéto vnímanie neuberá transrodovej skúsenosti na komplexnosti a vážnosti, práve naopak, perspektíva autonómneho, cítiaceho tela môže byť vzácna a obohacujúca. Partnerský vzťah automaticky nepredpokladá súlad, nie je principiálne naivný a neuhýba pred možnosťou nezhody či priameho konfliktu, ale otvára možnosti hľadania súladu, ktoré nie sú zakotvené v umlčaní hlasu jedného z partnerov na základe subjekt-objektovej hierarchie. Ustanovenie partnerského vzťahu je však len prvým krokom k náprave oboch vzťahov – transrodového vedomia a tela i bábky a herca. Ďalším logickým postupom je práca na zbavení sa samotnej duality, ktorá zbytočne rozdeľuje a polarizuje transrodovú skúsenosť i tvorbu javiskovej postavy v bábkovom divadle. Cesta k slobodnejšiemu a kreatívnejšiemu žitiu často priamo súvisí s hľadaním slobodnejšieho a kreatívnejšieho jazyka, ktorý žitú skúsenosť pomenováva. Je teda na čase odmietnuť staré, rozkladné metafory a začať hľadať nové, ktoré sú zakotvené v zmierení, spojení a prijatí multiplicity, ktorú v sebe nesie sústavná transformácia vlastná stelesnenej skúsenosti.