Autorka: Kristína Aschenbrennerová / Foto: Abundantia Entertainment
Nový film prinesie doposiaľ neznámy príbeh komunity transrodových žien v rurálnej oblasti Nepálu. Jeho názov znie Elephants in the Fog (Slony v hmle) a pôjde o celovečerný debut nepálskeho scenáristu a režiséra Abinasha Bikrama Shaha, v produkcii Anupa Poudela. Kým sa ho dočkáme, povedzme si aj o filme Noor turecko-francúzskej tvorivej dvojice Çağlu Zencirci a Guillauma Giovanettiho, ktorá sa na nepálskom filme takisto podieľala.
Film je inšpirovaný skutočnými udalosťami. Na jednej strane je tu transrodová žena, producentova známa, ktorá zmizla a po dlhom pátraní sa našlo jej telo, pričom polícia konštatovala ako pravdepodobnú príčinu smrti zabitie. Na druhej strane vidíme aj správy o slonoch útočiacich z hmly.
V Shahovom filme sa komunita transrodových žien, ktoré sa samy označujú za rodinu, podujme strážiť svoju dedinu pred stádom slonov. Majestátne zvieratá sú, podobne ako ony, obdivované a zároveň vyvolávajú strach.
Transrodoví ľudia, osobitne ženy, majú v Nepále od nepamäti zvláštne postavenie. No hoci právny systém v Nepále uznáva tri pohlavia, respektíve rody, spoločenská realita je iná. Slangovo – a hanlivo – označované ako hijra alebo chakka, transrodové ženy samy seba volajú kinnar [kinner] a sú aj dnes považované za nositeľky mágie. Pozývajú ich na oslavy a rodinné udalosti, kde je ich úlohou vykonať rituálne požehnanie, čo ich zároveň neustále vystavuje riziku, že ich niekto obviní z uvalenia kliatby. Ich pozícia je tak nesmierne vratká, na pomedzí medzi kňažkami a bosorkami, pričom samy o tom nerozhodujú.
Kinnar žijú neraz doslova na okraji spoločnosti. Vytvárajú si vlastné komunity, nie nepodobné newyorským „houses“ s ústrednou figúrou matriarchy.
Paralely s pakistanskou transrodovou komunitou
Program Pop Up Film Residency, v rámci ktorého prebiehala časť produkcie filmu Slony v hmle, pozval ako mentorov projektu turecko-francúzsku tvorivú dvojicu Çağlu Zencirci a Guillauma Giovanettiho. Ich celovečerný hraný debut z roku 2012 Noor je príbehom mladého pakistanského transrodového muža menom Noor, ktorý opúšťa bezpečie komunity transrodových ľudí – khusrov.
Podobne ako kinnar, aj khusrovia tvoria komunity, v ktorých sa profesionálne venujú hudbe a tancu a takisto vykonávajú rôzne rituály. Slovo khusra pôvodne označovalo eunucha, no postupne sa zaužívalo pre transrodových, nebinárnych, ale aj intersexuálnych ľudí.
Inšpiráciou pre pakistansko-francúzsky film Noor sa stal Mohammad Shafique, transrodový muž, ktorý si zvolil meno Noor a titulnú postavu aj stvárnil. Je to meno jeho otca a v Pakistane je bežným mužským menom. Paradoxne, ide o rodovo nešpecifické meno (po arabsky znamená svetlo), ktoré sa v Turecku a niektorých ďalších krajinách používa prevažne ako ženské.
Noora stretávame ako pracovníka na cestnom odpočívadle – v dielni na výzdobu nákladiakov v malom pakistanskom mestečku. Potom ako ho jednej noci napadne a pokúsi sa ho znásilniť agresívny vodič, Noor mu ukradne kamión a vydáva sa na cestu k jazeru, ktoré plní želania.
V retrospektívnych vsuvkách sa dozvedáme, že ako žena bola Shafiq – ako je pre khusrov obvyklé – súčasťou skupiny tanečníc a zarábala si na oslavách či trhoch. Ako transrodový muž sa zamiloval do ženy, ktorá mu náklonnosť opätovala, no napokon sa vydala za cisrodového muža.
Noorovým snom je mať bradu a fúzy, čo sa snaží riešiť rôznymi prostriedkami a prípravkami, no najmä vytvoriť si fungujúci a zdravý vzťah, na čo mastičku ešte nevymysleli. Ako ukážky toho, čo nechce, mu slúžia spomienky na manipulatívnu „mamu“ jeho komunity aj na ženu, ktorá mu zlomila srdce. Khusrovia a ich komunity sa tak stávajú dvojtvárnymi. Na jednej strane poskytujú svojim príslušníkom ochranu, no zároveň, aspoň v Noorovom príbehu, nadobúdajú rolu toxického nenahraditeľného spoločenstva, bez ktorého transrodový človek nemá šancu prežiť.
Zencirci a Giovanetti nakrúcali na digitál, neraz bez prípravy, a tak celkom prirodzene volili pseudodokumentárny prístup, pri ktorom sa museli spoliehať na svojho hlavného protagonistu a často použili prvý, respektíve jediný záber. Vo výsledku tak sledujeme road movie, v ktorej Noor stretáva rôznych ľudí, pred niektorými opäť uteká, iných, naopak, zachraňuje.
Postavy, udalosti, ako aj komunity pre scenár konštruovali čo najvernejšie realite, ktorú spätne modifikovali na fikciu, ale tak, aby sa obsadení neherci dokázali do svojich rolí vžiť a pôsobili prirodzene. Scenár napokon slúžil len ako akási kostra, na základe ktorej protagonistom navodili situáciu a oni improvizovali. Dialógy sú neraz rekonštrukciou dialógov spred niekoľkých dní.
Noor neposkytuje komplexný vhľad do transrodovej komunity v Pakistane, jej problémy zobrazuje prizmou jediného človeka. Noor a jeho stretnutia na ceste k magickému jazeru decentne, no otvorene pomenúvajú, čo je toxické na heteronormatívnom zmýšľaní, osobitne vtedy, ak vychádza z patriarchálneho usporiadania spoločnosti. Súčasne si však film nenasadzuje ružové okuliare a nevykresľuje komunitu khusrov ako ideálne a funkčné spoločenstvo. Naopak, pomerne ostentatívne ukazuje nezdravé vzťahy pestovanej závislosti od „maman“ komunity v protiklade k individuálnej túžbe po „normálnom“ živote a vzťahu so ženou, ktorá Noorovu inakosť akceptuje a berie ho takého, aký je, a to v zmiešanej spoločnosti.
Nesplnili štandard a stratili sa
Slony v hmle majú pred sebou ešte podstatnú časť produkčného procesu, no okrem Pop Up Film Residency sa Abinash Bikram Shah a Anup Poudel zúčastnili aj programu Global Media Makers LA Residency v Los Angeles, kde jednou z mentoriek bola transrodová žena. Na Festivale v Cannes projekt predstavili v rámci programu Francúzskeho inštitútu Les cinémas du monde – La Fabrique cinéma, v ktorom sa stretlo viacero LGBTI+ projektov z rôznych krajín, ako napríklad z Mexika a Indie.
V Pop Up Kine programu Pop Up Film Residency sa v Kine Lumière spolu s filmom Noor premietal aj predposledný krátky film Abinasha Bikrama Shaha, Tattini. Ten ostatný, Lori,bol v premiére uvedený v hlavnej súťaži krátkych filmov 75. ročníka Festivalu v Cannes a získal Osobitné uznanie Veľkej poroty.
„V spoločnosti, kde konzervatívne ideológie majú tendenciu prevládnuť nad ľudskosťou a empatiou, sú ľudia túžiaci po tom, čo im [táto] spoločnosť zakazuje, vytesnení na okraj. V očiach spoločnosti zlyhali, sú odvrhnutí. O takejto odvrhnutej skupine piatich transrodových žien je tento film; o tom, ako nespĺňajú štandardy nastavené patriarchálnou spoločnosťou, ‚strácajú‘ sa, ale aj o zodpovednosti, ktorú spoločnosť za ich zmiznutie nesie. Pýtam sa: Ako dlho boli ‚nezvestné‘, kým úplne nezmizli? Chcem zanalyzovať, prečo a ako musí osoba žijúca na okraji spoločnosti celý život bojovať s celým svetom, aby mohla žiť pravdivo voči sebe, a zároveň sa pri tom snažiť zapadnúť, aby ju akceptovala spoločnosť, ktorá ju odmietla,“ uviedol Abinash Bikram Shah počas La Fabrique cinéma.