Autor: Marek Hudec / Foto: BRaK
Prečítajte si rozhovor s autorom a autorkou grafického románu V Taliansku sú iba praví chlapi. Luca De Santis a Sara Colaone spracovali tragédiu z čias fašistického režimu.
Bol to zabudnutý príbeh, kým spisovateľ Luca De Santis pred pár rokmi neobjavil staré číslo časopisu Babilonia, ktorý vydávala talianska queer komunita. Našiel v ňom rozhovor s pamätníkom druhej svetovej vojny.
Vo fašistickom Taliansku Benito Mussolini verejnosti tvrdil, že homosexualitu nemusí postihovať zákonom: „u nás totiž žijú len praví chlapi“. V skutočnosti však gejov potajomky posielal do vyhnanstva na strážené Tremitské ostrovy. Vo väzení uprostred rozprávkovej prírody čakali na zvrhnutie režimu.
„Z rozhovoru s pamätníkom Giovannim Dall’Ortom bolo cítiť bolesť, ktorú talianska vláda nikdy neodškodnila. Starší pán podával svoje spomienky drsne a pohŕdavo, ale občas aj so zvláštnou nostalgiou. Táto čudná zmes pocitov nás silno zasiahla,“ spomína si Luca.
„Príbeh uväznených homosexuálov bol prakticky neznámy, vedelo o ňom iba pár pozorných historikov a odborníkov na queer komunitu. Náš rešerš začal pri dokumentoch rímskeho združenia ANPPIA, ktoré sa zaoberá históriou perzekúcií talianskych antifašistov, pokračovali sme archívnymi záznamami z osemdesiatych a deväťdesiatych rokov, ako bol aj ten s pánom Dall’Ortom.“ Luca a ilustrátorka Sara Colaone potom strávili niekoľko dní aj priamo na ostrove San Domino, aby sa pokúsili nasať atmosféru prostredia, v ktorom sa väzenie nachádzalo.
Ich skvelý komiks V Taliansku sú iba praví chlapi sprístupnilo slovenskému čitateľstvu vydavateľstvo BRaK, v preklade Miroslavy Vallovej, bývalej riaditeľky Literárneho informačného centra.
Oponu poodhrnuli, je na čase ju celkom zdvihnúť
„Hlas uväznených, taký prenikavý kvôli nespravodlivosti, ktorú prežili, v nás vyvolával silnú potrebu ich príbeh pripomenúť. Bola to iskra, ktorá prechádza celým grafickým románom,“ vraví Sara.
„Prekvapila nás životaschopnosť našej knihy, akoby sme otvorili Pandorinu skrinku. Čitateľské reakcie na ňu sme neskôr zverejnili ako akýsi záver. Na rozdiel od predchádzajúcej kresby, ktorá je v odtieňoch čiernej, bielej a žltej, ich farebnosť sme sa rozhodli zmeniť, aby pripomínala explóziu a vyjadrila tak pocity, ktoré nás zasypali po zverejnení diela.“
Čitateľom a čitateľkám v rôznych krajinách, kde komiks vyšiel, autor s autorkou hovorili, aby sa nebáli pátrať po dejinách LGBTI+ ľudí počas vojny. Im sa podarilo oponu poodhrnúť, je však načase ju úplne zdvihnúť.
„Nie som historik, som scenárista a nikdy by som si preto nemyslel, že v policajných dokumentoch nájdem osobné listy, žiadosti o pomoc, kabát či jedlo, záznamy smútku. Myslel som si, že nájdem historický materiál, namiesto toho som uvidel životy, ktoré boli dramatické, pohnuté, mne veľmi blízke,“ spomína si Luca.
Návšteva Tremitských ostrovov bola preňho frustrujúca, cítil sa stratený. Snažil sa lepšie porozumieť tomuto miestu, no nedarilo sa mu to. Pôsobilo naňho idylicky, ale zároveň z neho cítil stigmu väzenskej minulosti. Zvažoval, či sa má pri opise pevne pridŕžať dochovaných zdrojov, alebo sa pokúsiť o presvedčivú literárnu rekonštrukciu. Priklonil sa k druhej možnosti, pretože neexistuje veľa materiálov, o ktoré by sa dalo oprieť.
„Zistili sme napríklad, že väzni spali v spoločných nocľahárňach, ale niektoré z nich už neexistujú alebo sa odvtedy zmenili na nepoznanie. Zvláštnosťou je i to, že na ostrovoch so sebestačným hospodárením väzni de facto nemohli vôbec pracovať, až na malé služby dozorcom či vypomáhanie na farmách sa museli zaopatriť ako vedeli. Keďže sme nemali žiadne fotky ani videomateriály, museli sme vtedajšie podmienky rekonštruovať podľa neveľkého počtu svedectiev, ktoré si občas navzájom protirečili,“ vysvetľuje Luca.
Chlapci, ktorí stále čakali na lode
Príbehy väznených sa na seba často podobali: zažívali bežné túžby, cnelo sa im za domovom a svojimi milovanými, vyrovnávali sa s hanbou, ktorá postihla celú ich rodinu, zväčša v malých dedinkách. „Mala som pocit, že čas na týchto príbehoch zanechal svoju patinu. Večierky, zábavy, karabinieri. Všetko je to pravda, ale možno čiastočne aj nie. Musíme sa ponoriť hlbšie do spomienok a vytiahnuť z nich to skutočne autentické jadro. Cieľom bolo ukázať odolnosť ľudí, ich schopnosť byť srdeční a smiať sa, hoci im všetko vzali,“ uvažuje Sara.
Zdá sa jej, akoby unesení chlapci zostali kvôli vojnovej tragédii zamrznutí v čase. Pripomína scénu, kde sa jeden umierajúci hrdina cíti stratený. Pýta sa a vzápätí si aj odpovedá: Kde to sme? Zrejme ešte stále tam v prístave a čakáme na lode, ktoré nás vezmú domov.
Nacistické Nemecko homosexuálov vyhladzovalo spolu so Židmi a ďalšími skupinami obyvateľstva. Oproti tomu osudy talianskych homosexuálov pôsobia miernejšie, hoci Luca upozorňuje, že stále boli veľmi násilné: „Bez súdu, bez prieťahov ich posielali do väzenia. Pokrytectvo, zastrašovanie a ticho boli hlavnými nástrojmi polície, a teda talianski, na rozdiel od nemeckých gejov, neboli nikdy odškodnení ani ich tragédia uznaná. Akoby ani neexistovali, a preto ani ich bolesť a nespravodlivosť. Keby proti homosexuálom prijali akýkoľvek zákon, vláda by musela uznať, že sú tu, medzi nami. Lenže táto zdržanlivosť, snaha o premlčanie, je súčasťou talianskeho politického diskurzu veľmi dlho a platíme za to daň.“
Luca pripomína, že v Taliansku stále gejovia a lesby nemôžu vstupovať do manželstva, majú len možnosť uzavrieť registrované partnerstvo bez práva na založenie rodiny. V čase uzávierky časopisu talianska vláda diskutovala o zákone proti homofóbii a transfóbii. „Naposledy bol zamietnutý a zákonodarcovia vtedy tlieskali: načo by sme potrebovali taký zákon? To celkom pripomína Mussoliniho výrok, všakže?“
