Autor: Andrej Kuruc / Foto: Archív Petra Kallu
Od roku 2005 žije so statusom HIV a verejne hovorí o svojich skúsenostiach a rieši prevenciu HIV. Právnik Peter Kalla mal tri dlhodobejšie vzťahy. V súčasnosti je na liečbe, je zdravý a žije s partnerom v Prahe. Spoločne s lesbickým párom vychovávajú dve deti. Aj na základe rozhovoru s ním vznikla inscenácia Pandémia+ divadla NOMANTINELS, ktorá bude mať premiéru 17. októbra 2022 v Kultúrnom centre Pakt.
O HIV sa Peter dozvedel v polovici 80. rokov. „Bol som v druhej triede. Počul som od spolužiakov desivé veci. Objavila sa vraj strašná choroba. Keď sa človek napríklad pichne, má triesku, môže umrieť,“ vysvetľuje. Smrteľnou chorobou sa v minulosti hrozilo v telke, v škole, doma. „Je to choroba homosexuálov. Zdvihnutý prst boží, voči tým, čo sa správajú promiskuitne,“ dodáva.
Peter chodil sedem rokov s dievčaťom, hoci sa mu vždy páčili chlapci. „Myslel som si, že som bisexuálny. Pri predstavách milovania s mužom ma dráždili výčitky svedomia,“ opisuje Peter. Keď videl dvoch chlapcov, ako sa vedú za ruky, bol nepríčetný, lebo ho to lákalo.
Keď mal Peter 24, išiel na Erasmus do Hamburgu. Jeho spolubývajúci bol gej. „Snažil som sa držať, ale moja priateľka za mnou nejazdila. Raz mala skúšky, potom menštruáciu.“ A tak sa po trištvrte roku rozhodol, že pôjde s tým kamošom von. „Rozbehol sa obrovský žúr. Bary, párty, drogy, muži, sex. Trvalo to niekoľko mesiacov. Keď som sa vrátil, rozišiel som sa s priateľkou a vyoutoval sa rodičom,“ spomína Peter.
Na HIV testoch bol tesne po tom, čo sa vrátil z Nemecka, potom dlhšie nie, našiel si v tom čase tiež partnera. „V roku 2005 som prechádzal k novej doktorke. Ku kamarátke lesbe. Nechal som si urobiť kompletné testy. V ten deň som sa učil na justičné skúšky. Zazvonil mi telefón. Povedala mi zadýchane: Si pozitívny. Zájdi si na Bulovku. Možno je to planý poplach, ale…,“ spomínal Peter.
Hneď na mieste sa zrútil, mal posledný deň pred študijným voľnom pred advokátskymi skúškami. Nevedel, od koho sa infikoval. „Zavolal som frajerovi. Hovorím mu: Nechcem, aby si so mnou bol. Chcem sa rozísť. A on na to: Neblbni. Ešte nič nevieme. Prídem po teba do práce,“ popisoval Peter partnerovu reakciu. Na Petra sa nabalili negatívne myšlienky. Myslel si, že všetko hneď končí. Že nemá zmysel robiť skúšky, pripadal si nečistý, že sa ho nikto nesmie dotknúť. „Bývalý priateľ ma vyzdvihol o piatej hodine v práci. Išli sme cez Letnú, cez hrad, Petřín, cez mesto na Vinohrady. Sedeli sme na lavičke a mlčali,“ opisoval Peter. Bývalému priateľovi sa podarilo v ňom vzbudiť trochu záujem o budúcnosť. Robili si aj srandu, že keby to nezvládol fyzicky alebo mentálne v Prahe v advokácii, že odídu na vidiek. A večer si pozreli Anjelov v Amerike, známy príbeh o HIV, ktorý mal tiež šťastný koniec.
Druhý deň mal Peter za úlohu povedať všetkým partnerom o svojej diagnóze. Začal bývalou priateľkou. Odkedy začal spať s chlapcami, sex nemali. Zavolal jej. „Privítala ma so slovami: Už to viem. Zostal som ako obarený. Tá doktorka bola aj jej kamarátkou,“ vysvetľoval Peter. Našťastie bola negatívna, ale odvtedy komunikáciu uťali, občas sa vidia už len na školskom zraze.
Svojim kamarátom to povedal Peter až po nejakom čase. Reakcie boli v pohode. Rodina prišla na rad oveľa neskôr, trvalo to niekoľko rokov. Mama sa to nikdy nedozvedela, keďže mu zomrela. Až pred dvoma rokmi bol u otca cez víkend. „Sedeli sme na káve na záhrade. A popri debate o počasí som mu to povedal. Chcel som, aby vedel, kto vlastne som. Otec chvíľu premýšľal a povedal, že je rád, že to vie. Začali sme vtipkovať, že máme tému pre naše rozhovory. Môžeme sa baviť o doktoroch a liekoch,“ dodáva s úsmevom. Súrodencom poslal len drsnú esemesku. Nechcel, aby mu vyčítali, že sa to jeden dozvedel skôr ako druhý. Najstaršia sestra tvrdila, že si to myslela. „Všimla si, keď bola u nás na návšteve s deťmi, že dvakrát denne beriem prášky. Mal som nastavené zvonenie na mobile, kedy ich mám brať,“ vysvetľuje Peter.
Potom nasledoval už len verejný coming out. Rozhovor o tom poskytol v rámci podcastu Život plus na Prague Pride a neskôr urobil aj ďalší s Filipom Titlbachom do Denníka N.
Čo sa týka lekárskej pomoci, Peter si spomína na Bulovku, kliniku, kde sa liečilo HIV. „Išlo sa na ňu pod pavlačou, divným schodiskom, úplne vzadu hore. Pani docentka Stanková bola skvelá, ale drsná. Oznámila mi: Obaja vieme, prečo ste tu.“ Doktori sa v tom čase snažili byť opatrní. Dali mu podpísať vyhlásenie. „V ňom stálo, že keby sa moja krv objavila na oblečení alebo na niečom, tak to mám spáliť alebo zlikvidovať za pomoci Sava. V súčasnosti sa to už zmenilo,“ opisuje Peter vtedajšiu prax.
Peter dostal HIV v roku 2005, vtedy sa s liečbou nezačalo hneď. Lekári sa báli, že si človek vytvorí rezistenciu na lieky, ktoré berie. Bolo z nich vtedy iba málo druhov. Mysleli si, že keď oddialia liečbu, dávajú tým šancu človeku dlhšie vydržať. Čakali dlho až do okamihu, keď padli CD4-ky pod 300. Bunky CD4, niekedy tiež nazývané T-lymfocyty alebo T-pomocné lymfocyty, sú biele krvinky, ktoré organizujú obranu imunitného systému proti bakteriálnym, plesňovým alebo vírusovým infekciám. Zvyčajný počet buniek CD4 u HIV negatívneho muža sa pohybuje medzi 400 až 1 600 na mm³ krvi. Počet buniek CD4 u HIV negatívnych žien je zvyčajne o niečo vyšší, medzi 500 až 1 700.
„Keď sa dostanete pod dvesto, tak už sa hovorí o AIDS, pod 300 hrozí infekcia typu zápal pľúc. Až keď mi to padlo na 284, až vtedy zahájili liečbu. Nechali mi zhumpľovať imunitu.“
Pomerne dlho chodil s vysokou vírovou náložou. „Hysterčil som, keď mi začala tiecť krv. Raz mi padlo poleno u rodičov na hlavu. Odháňal som blízkych. Nechápali. Kričal som: Jediný, kto ma môže ošetriť, je môj priateľ,“ opisoval svoj strach.
Peter si spomína, keď ako advokát pracoval na prípade policajta, ktorého prepustili z polície za to, že bol HIV pozitívny. Nasadili mu liečbu a v priebehu mesiaca išiel na nulu v detekovateľnosti vírusu. Ale oni ho medzitým stihli vyhodiť. Začali sa súdiť so štátom. Kauza sa rieši dodnes. „Prešli sme celým inštančným systémom až k Najvyššiemu súdu, ktorý povedal, že civilné súdy to robiť nemali. Takže sme začali nanovo v správnom súdnictve,“ hovorí Peter o diskriminácii.
Dnes sa našťastie začína s liečbou čo najskôr po zistení pozitivity. Je to spôsob prevencie prenosu. Liekov je dnes už veľké množstvo, a tak je väčšia variabilita a majú menej vedľajších účinkov. „Sú schopné udržať nás vo veľmi dobrej kondícii. U mňa začali s liečbou asi 3 roky po diagnostikovaní. Vyšplhal som sa naspäť na hodnoty 680 – 700 CD4 ako zdravý človek.“
Peter spomína, že diagnóza mala príšerný vplyv na jeho sexuálny život. Na niekoľko rokov ho totálne zablokovala. Keď sa rozišli s bývalým priateľom, dal informácie o svojom HIV statuse na zoznamovaciu stránku iboys. Zo začiatku mal sex s HIV pozitívnymi a pokúšal sa nadviazať aj vzťah. Potom mu napísal chlapec, ktorý bol negatívny. „Časom priznal, že sa pozitivity veľmi bál. Pre neho to bola asi veľká bariéra, aby ma oslovil. Po nejakom čase sme sa videli a neskôr sme začali spolu chodiť,“ opisuje zoznámenie so súčasným partnerom.
Peter zažil aj niekoľko situácií diskriminácie kvôli HIV statusu. „Máme s kamarátmi kaviareň V caffe v Prahe. Stalo sa, že hosť tam prestal chodiť, pretože sa dozvedel, že jeden z majiteľov je údajne pozitívny.“ Tiež mal teplého zubára, ktorý povedal: „Ja vás odmietnuť nemôžem, len bol by som radšej, keby ste si našiel nejakého iného.“ Majú len jedného zubára na Bulovke, ktorý bol preťažený, sám bol chorý, a tak Peter už sedem rokov nebol u žiadneho. Aj na dentálnej hygiene ho objednávajú len na koniec dňa. Keď mal urologický problém, išiel do ambulancie, ktorú mal blízko. Odtiaľ ho posielali na Bulovku. Volal tam, odtiaľ ho zas poslali tam, kde to má najbližšie.
Spomína si tiež na kamaráta, ktorý pracuje v zdravotníctve. Počas covidu chodil očkovať do Národného očkovacieho centra. Keď tam niekto prišiel a povedal, že je HIV pozitívny, tak doktorka vyskočila a povedala mu, nech si zoberie dvoje rukavice. On jej potom urobil prednášku, ako sa to prenáša.
Petrovi sa zdá smutné, že ani samotní lekári nemajú základné informácie a na základe vnútorného strachu stigmatizujú ľudí s HIV statusom. Spomína si ešte na jednu situáciu. „Keď som mal úraz v Tirolsku, spadol som a brali ma vrtuľníkom. Povedal som o svojom statuse prvému záchranárovi. Potom prvému zriadencovi. Povedal som to aj sestre. Bol tam jeden doktor, ktorý hovoril po česky. Poprosil som ho, aby mi podal prášky, ktoré beriem pravidelne, že som HIV pozitívny, tak mi ich podal. Po chvíli mi sestra išla vyčistiť škrabance s dezinfekciou. Doktor k nej priletel a povedal sestre: Pozor, je pozitívny. Sestrička sa na neho usmiala a povedala mu: Pán doktor, ja to predsa viem,“ usmieva sa Peter.
Podľa Petra mnohí podceňujú prevenciu HIV. Najmä štát ju tvrdo zanedbal. Od 90. rokov 20. storočia na ňu dáva stále málo peňazí. Jeden z najdôležitejších momentov prevencie je o tom hovoriť, čo je to za ochorenie, aké sú možnosti liečby, aké sú prognózy a hlavne nemoralizovať. „Lebo ak ja som nezodpovedný tým, že som promiskuitný, tak môj sused môže byť nezodpovedný voči svojmu zdraviu a telu tým, že sa láduje bôčikom, niekto sa každý druhý večer opije, denne vyfajčí 60 cigariet alebo behá s mobilom v ruke a zrazí ho auto,“ dáva príklady rizikového správania.
Problém je aj v tom, že sexualita bola dlho veľmi tabuizovaná. „V Českej republike sme nemali AIDS krízu, ale čítali sme o nej, videli sme umrieť Freddieho Mercuryho. Potom sme sa dozvedeli, že existuje nejaká liečba, že môže byť vysoko efektívna. A teraz vieme, že môže zabrániť ďalšiemu prenosu,“ hovorí Peter o dôležitosti liečenia. Keby sa sprístupnila, keby boli ľudia testovaní pravidelne, najmä skupiny, ktoré sa považujú za rizikové, počty nakazených začnú potom ešte výraznejšie klesať. Podľa Petra nie sme s medicínou až tak ďaleko, aby sme HIV úplne vykynožili. „Možno sa dožijem toho, že budem vyliečený.“
Problémom je ale aj nezodpovednosť, upozorňuje Peter. V Českej republike sa odhaduje, že majú 500 až 600 ľudí, ktorí sú HIV pozitívni a nevedia o tom. Mnohí z nich sú heterosexuálne orientovaní, nielen z LGBTIQ+ komunity. Na Slovensku a Českej republike stále dominujú gejovia s HIV statusom, ale na západe sa choroba už častejšie prenáša u heterosexuálne orientovaných ľudí. V súčasnosti je napríklad 49 % nových diagnóz HIV v Anglicku zistených medzi heterosexuálnymi ľuďmi (s takmer rovnomerným rozdelením medzi mužmi a ženami), v porovnaní so 45 % u homosexuálne a bisexuálne orientovaných mužov. Pričom heterosexuálne orientovaní ľudia sú diagnostikovaní častejšie v neskoršom štádiu. Čiže už nejde najmä o chorobu gejov. „Pokiaľ chceme destigmatizovať HIV, tak by sme mali tiež destigmatizovať homosexualitu a všeobecne sexualitu,“ dodáva Peter.
Štatistiky hovoria o tom, že v krajinách, kde je prístupná liečba, sa dožívajú ľudia s HIV statusom rovnakého veku ako iná populácia, alebo len o niečo menej. Môže to byť spôsobené tým, že HIV pozitívny človek je pravidelne zdravotne monitorovaný a vďaka tomu sa uňho zachytia aj iné ochorenia, ktoré sa u väčšinovej populácie prehliadajú.
