Autor: Kristián Lazarčík / FOTO: Jakub Kováč
Text sme prvý raz publikovali v čísle Zima 2022.
Jakub Spevák vyštudoval filmovú scenáristiku a dramaturgiu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Najskôr získal ocenenia vo viacerých literárnych súťažiach, medzi nimi napríklad Poviedka či Medziriadky. Neskôr vo vydavateľstve Kolomana Kertésza Bagalu, KK BAGALA, ktoré súťaž Poviedka každoročne usporadúva už takmer tridsať rokov, vydal svoju debutovú novelu Po funuse.
Spevák vo svojej novele reflektuje večnú tému smrti, konkrétne smrti blízkeho človeka v jednej slovenskej rodine. Ide o pomerne odvážnu tematickú voľbu, najmä čo sa debutu týka, no Jakub sa s ňou popasoval statočne. „Smrť je koniec koncov všade,“ vraví Jakub. „V televízii, v novinách, na sociálnych sieťach. Každý deň počúvame o smrti. Veď žijeme na planéte, ktorá kvôli nám zomiera!“ Práve kvôli tomu si Jakub myslí, že nie ani tak samotná smrť, ako skôr rozprávanie sa o smrti je tabuizované. „Zatvárame sa do seba ako aj postavy v mojej knihe, nerozprávame sa o tom, čo nás trápi, a traumy sa v nás nabaľujú, až jedného dňa vybuchnú alebo ich prenesieme na niekoho druhého. Cyklíme sa. Pritom práve v zdieľaní (nielen) smútku môžeme nájsť potrebný posun.“
Vetná skladba celého textu novely je ohlodaná na kosť, z čoho plynie štylistická strohosť a všadeprítomný chlad. Jakubovo písanie je takmer až filmové, ponúka veľkú mieru obrazotvornosti, no na rozdiel od audiovizuálneho média preniká do vnútorného prežívania protagonistov oveľa priamejšie a s väčšou ľahkosťou, takmer ako britva. Vytiahnite ju a rana začne krvácať. Postavy Spevákovej novely však britvu nechávajú bezpečne zabodnutú vo svojom vnútri. Žiadna krv, iba oveľa väčšie zranenia a bolesť.
Zaujímalo ma, či si podľa Jakuba môžeme dovoliť byť zraniteľnými a ako veľmi je to pre nás, a teda i pre našu spoločnosť dôležité: „Podľa mňa je to jedna z mála vecí, ktoré nám pomôžu posunúť sa ďalej a zmeniť spoločnosť, v ktorej žijeme. Je načase, aby neoblomnosť a silu vystriedala zraniteľnosť a krehkosť, lebo silnými sa stávame práve vtedy, keď sme si vedomí našich limitov. Keď vieme, že sami si už nestačíme a potrebujeme pomoc druhých. Potrebujeme sa navzájom,“ vraví Jakub, podľa ktorého je práve slovo komunita v tomto momente kľúčové. „Práve individualizmus a ignorácia zraniteľnosti nás dostali do stavu, keď sa dennodenne stretávame s teroristickými útokmi a mnohými inými prejavmi nenávisti. Áno, dovoľme si byť zraniteľnými, ale v prvom rade vytvárajme priestory, systémy, naše vlastné utópie, kde to bude možné. Kde sa budeme cítiť bezpečne.“
Nie je to úmrtie blízkeho človeka, ktoré v Spevákovej novele rozvracia rodinu. Tá je očividne rozvrátená už oveľa dlhší čas. Jej členovia sa zameriavajú do seba, do svojho vnútra, ktoré je u každého z nich istým spôsobom rozboľavené. No ani bolesť nie je tým hlavným rozvracačom. Tým je práve absencia komunikácie, neschopnosť o svojich trápeniach rozprávať, a to z rôznych príčin. Či už je to zatrpknutosť voči ostatným členom rodiny, tajomstvá, ktoré by nemali byť vyrieknuté nahlas, úprimné emócie, ktoré by nemali byť prejavené, alebo hanba a strach z nepochopenia.
Ich postoje sú, samozrejme, opodstatnené. Nachádzame sa totiž v rodine, kde stále silno rezonuje rodová stereotypizácia. Hoci tá je pre čitateľov úplne očividnou, pre mnohé z postáv novely zostáva stále iba nepovšimnuto, až podprahovo votkanou do hĺbky ich osobností. „Pochádzam z prostredia, v ktorom hrajú veľkú rolu náboženstvo a tradície,“ zdôveruje sa Jakub. „Od malička som chodil do kostola a zúčastňoval sa biblických olympiád. Takisto som skoro celý môj doterajší život tancoval vo folklórnom súbore. V obidvoch prípadoch ide o svety, ktoré sú veľmi binárne a uväzňujú ľudskú prirodzenosť. Veľa vecí sa preto teraz musím odučiť, aby som mohol byť sám sebou.“ Jakub vníma, že má na sebe niekoľko nánosov, ktoré sa mu zo seba darilo postupne zhadzovať práve počas kabaretných predstavení v Teplárni, ktorých sa aktívne zúčastňoval. „V napojení na moju výchovu a korene by som mohol hovoriť o požehnaní. A práve o tom to teraz pre mňa je, o nachádzaní si nového útočiska. Preto je nesmierne bolestivé, keď niekto na takéto miesto nemilosrdne zaútočí.“
Nad rodinou v novele Po funuse sa po celý čas vznáša duch mŕtveho. Nevie, kým je, čo tam vôbec robí, tuší iba to, že k ním jednoducho patrí. Po smrti blízkeho človeka majú jeho pozostalí často tendenciu zvažovať, čo mohli ešte zmeniť, kým sa dalo. Zhodnocujú svoje predošlé správanie voči už mŕtvemu, sú presvedčení, že pokiaľ by smrť predpokladali, správali by sa inak, lepšie. Spevák však prináša pohľad do reality, v ktorej ukazuje tvrdú pravdu, hoci nemusí byť univerzálnou. Pomocou pohľadov do minulosti cez jednotlivé postavy vytvára obraz rodiny, ktorá sa už určitý čas na smrť svojho blízkeho, ťažko chorého človeka pripravuje. Ich vzťahy sa ale ani pod vplyvom očakávanej smrti nezlepšujú. Práve naopak.
Jakub vraví, že to, akým spôsobom ho teroristický útok zasiahol, sa nedá celkom presne opísať. Dialo, ale i deje sa mu to totiž na rôznych úrovniach, ktoré stále ešte len objavuje. Vraví, že opatrný bol už aj predtým, no po útoku sa to zintenzívnilo. Je oveľa obozretnejší, dáva si väčší pozor na seba, ale i na svojich blízkych. „Viac premýšľam nad tým, čo si oblečiem, ako sa namaľujem, do akého podniku sa pôjdem večer s kamarátmi zabávať, akú cestu zvolím, keď pôjdem v noci domov. Viac pozorujem ľudí vo verejných priestoroch a zvažujem, či sa na mňa náhodou niekto nesnaží zaútočiť. To napätie vo vzduchu je obrovské.“ Jakub tiež spomína na nepríjemnú udalosť, keď sa s priateľom vracal večer z divadla a neznámy muž na nich zakričal b*zeranti, a to sa ani nedržali za ruky. Na druhej strane však v sebe vníma aj určitú mobilizáciu, vnútornú pripravenosť brániť sa a bojovať za svoju existenciu. „Nechcem sa obmedzovať. Stálo ma to veľa síl, kým som sa dostal tam, kde momentálne som.“
Postavy Spevákovej knihy akoby trpeli antonioniovskou chorobou citov. Zažívajú pocity odcudzenia či hodnotové krízy, ktoré kĺžu až k absolútnej dekadencii. Paradoxne, práve na tomto morálnom dne, na ktorom sa zrazu ocitnú, nasledujúc svoje túžby, sa akoby konečne objaví záblesk istej autenticity. Tú vyžarujú nielen k sebe samým, ale i jeden k druhému. No iba na malý moment, než sa do ich vnútra opäť vkradne strach.
Jakub po udalostiach zo Zámockej ulice v komunite pociťuje skôr zomknutie, než ohradenie. Spolupatričnosť medzi LGBTI+ ľuďmi cítil už predtým, no teraz sa zvýraznila. „My fungujeme na akejsi spoločnej vlne, vieme o sebe veci bez toho, aby sme sa poznali, pretože sa nám dejú všetkým, len v odlišných odtieňoch a intenciách. Veľakrát stačí pohľad do očí alebo stisk a my vieme, viac nám netreba.“
Čo sa týka nadviazania rozhovoru s ostatnými, teda s väčšinovou spoločnosťou, má Jakub pocit, že sa queer ľudia o rozhovor snažia už neskutočne dlhý čas. Vníma, že to pre nás napriek tomu dokáže byť necitlivé, zraňujúce a urážlivé, no predsa podstupujeme to riziko, aby sa z nadviazania rozhovoru stal reálny dialóg. „Som už pravdupovediac unavený z tohto naratívu. Teraz sú na rade tí ostatní. Lopta je na ich strane.“
Jakub vníma, že politika priamo zasahuje do našich životov. Obmedzuje naše telá, limituje nás v tom, koho milujeme, stanovuje nám, čo znamená rodina, láska, ale aj naša vlastná identita. „To všetko sú veľmi intímne témy. Preto nerozumiem, keď ľudia hovoria veci typu: nerozprávajme sa o politike, lebo sa pohádame alebo prečo do všetkého ťaháš politiku, veď sa ťa to netýka. Ale ako sa dá byť nepolitický, keď nám ide o život? Rozčuľuje ma, keď počujem podobné názory. Pripadá mi to zbabelé. Ja by som napríklad nevedel chodiť s osobou, ktorá volila Záborskú alebo zdieľa na svojich sociálnych sieťach Matovičove statusy.“
Na otázku, aké zmeny by museli v spoločnosti nastať, aby sa na Slovensku zlepšila situácia LGBTI+ ľudí, Jakub odpovedá jednoznačne: „Radikálne. Na Slovensku sme veľmi pozadu, čo sa týka práv pre queer komunitu. Ani neviem, kde začať. Najlepšie to zhrnula iniciatíva Ide nám o život, ktorá vo výzve vláde a parlamentu spísala konkrétne kroky na právne zlepšenie situácie LGBTI+ ľudí na Slovensku.“
Podľa Jakuba je už len to, že zostávame žiť v krajine, ktorá ignoruje existenciu queer ľudí, určitým prejavom rezistencie. „Každý jeden deň prežívame naše malé boje, ktorú sú veľmi dôležité. No aby sa zlepšila celková situácia, zmeny musia prísť od politických reprezentantov. A musia prísť hneď, lebo už včera bolo neskoro.“
Jakub vo svojej debutovej novele vytvára svet, ktorého obrazy balansujú na veľmi tenkej hranici banálnosti a absurdity. Dostáva sa do vnútra postavy, ktorá opätovne prežíva minulé udalosti a následne za seba, bez akéhokoľvek vysvetlenia, hodí tanier po tom, ako zje jedlo a servítkou si pretrie ústa. Žiadna z postáv nezareaguje.
Drásavým spôsobom opisuje zomieranie psa, ktoré pozoruje iná z postáv, ešte dieťa. Zažíva prvotný kontakt so smrťou, cíti vinu a po prvýkrát si začína uvedomovať existenciálnu fatálnosť života aj jeho konca.
Poeticky a s jemným zábleskom tepla a nostalgie vykresľuje zomierajúceho otca, korčuľujúceho sa na zamrznutom zasneženom jazere. Obraz pripomína nádych a končí výdychom, po ktorom už nenasleduje vôbec nič.
Umenie je pre Jakuba dôležité práve kvôli jeho rôznorodosti tém, žánrov a autorských prístupov. „Viem sa stotožniť s tanečnou performanciou o hľadaní identity, ale aj s divadlom, ktoré spracováva tému starnutia alebo ekonomickej nestability.“ Priznáva však, že poslednú dobu vyhľadáva práve umenie, ktoré sa zaoberá queer témami. Vraví, že to nie je čisto len osobný dôvod, súvisiaci s bádaním po jeho vlastnej rodovej identite. V queer umení Jakub nachádza niečo veľmi aktuálne a pálčivé, čo podľa jeho slov drží prst na tebe doby. Myslí si, že v súčasnosti prináša queer do umenia svieže pohľady, ktoré majú veľmi potrebný revolučný podtón. Želá si preto, aby aj na Slovensku bolo viac takýchto hlasov, pretože podľa neho majú v sebe potenciál niečo zmeniť a ponúknuť alternatívu. Najvýraznejšie diela v slovenskom kontexte Jakub Spevák vníma vo vizuálnom umení a hudbe. Menej už vo filme, literatúre alebo divadle.
„V prvom rade si treba uvedomiť, že queer umenie je pre všetkých, nie je určené exkluzívne pre LGBTI+ ľudí,“ hovorí Jakub. „Áno, zobrazuje životy queer protagonistov a protagonistiek, ale v konečnom dôsledku ide o umenie, ktoré zobrazuje oveľa univerzálnejšie témy.“ Čo je však podľa Jakuba dôležité, je reprezentácia. Podľa jeho slov je pre nás, queer ľudí, ktorí sa celý život pozeráme na filmy s heterosexuálnymi cisrodovými postavami, nesmierne oslobodzujúce vidieť na plátne niekoho, ako sme my. Niekoho, kto prežíva podobné veci. „Cítime sa byť potom videní a validní. Pre ľudí, ktorí sú mimo komunity, ide zas o opačný efekt. Umenie im vie ukázať, že queer ľudia existujú a majú často rovnaké sny a túžby ako oni. Len postavenie v spoločnosti nemajú rovnaké. A to je dôležité, aby videli, lebo nie vždy si to aj uvedomujú,“ hovorí Jakub.
Jakub Spevák vo svojej debutovej knihe Po funuse do istej miery vychádza aj zo svojich vlastných a zažitých skúseností. V závere rozhovoru som sa ho preto spýtal, aký to bol pre neho pocit, keď bola kniha dokončená a objavila sa na pultoch kníhkupectiev, a ako ju prijal jeho najbližší okruh ľudí.
Pre Jakuba bolo najintenzívnejším momentom, keď mu prišla kniha zalomená aj s návrhom vizuálu. „Zrazu bolo všetko to snaženie zhmotnené v podobe, ktorá bola viac-menej finálna, a to ma odzbrojilo. Vidieť, ako niečo tak bytostne intímne a zvnútornené nabralo na kontúrach a zrazu sa to nachádza fyzicky predo mnou, je pekný, ale v niečom aj trochu strašidelný pocit.“
Vraví, že jeho najbližší prijali knihu veľmi dobre. Udalosti, ktoré v nej opisuje, prežívali spolu a myslí si, že čítanie bolo pre viacerých členov jeho rodiny katarzné. „Samozrejme, boli ohľadom knihy aj drámy a negatívne reakcie z okolia, ale to k tomu patrí. Teší ma, že kniha vie niekoho aj rozčúliť,“ dodáva v závere Jakub.
