Autor textu: Marek Hudec / Fotografie: Jakub Kováč
Text sme prvý raz publikovali v čísle Jeseň 2021
Keď nechcú fádne šaty, obrátia sa naňho. Boris Hanečka patrí k najznámejším slovenským módnym návrhárom, dlhodobo púta pozornosť spoluprácou s prezidentkou Čaputovou. Zaujíma ho, čo môže móda prezradiť o súčasnosti. Jeho kolekcie boli v minulosti inšpirované folklórom, náboženskou ikonografiou, znameniami zverokruhu alebo výťahom páternosterom. Čo si však myslí o klišé, že módny návrhár musí byť vždy gej?
Zvyknete dlho rozmýšľať nad tým, čo si oblečiete?
O sebe rozmýšľam až v poslednom rade. Na škole nás učili, aby sme si všímali tvorbu dizajnérov, ktorí sami pôsobia zanedbane. Tvorba stážistov, ktorí sú dokonale oblečení, má v sebe často chyby. Hovorí sa, že kováčova kobyla chodí bosá, a ja sa tiež radšej starám o svoje klientky.
Máte však nejaký typ oblečenia alebo farbu, ktorú radi nosíte?
Čierna a biela sú pre mňa bezpečnými farbami. Neznesiem na sebe napríklad hocičo červené, mám rád odtiene modrej, niekedy aj zelenú, no nezatracujem ani farebnejšie veci, napríklad krikľavo ružovú košeľu. Keď má však človek nejaké to kilo navyše, čierna je preňho istotou.
Prečo ste sa rozhodli odievať ženy?
Bolo to pre mňa asi prirodzené. Na strednej škole som študoval keramiku, porcelán, venoval som sa sochárstvu. Najprv som to bral ako koníček, no neskôr som začal vyhrávať súťaže a všetci tušili, že pôjdem študovať umenie. Mama bola proti, chcela mať zo mňa doktora. Celý učiteľský zbor ju potom musel presviedčať.
Aké mala predsudky?
Že sa umením človek neuživí, nebude zabezpečený, že je to nestále. Skrátka, vtedy bola iná doba. Do prvej triedy na základke som nastupoval v roku 1989, pred pádom socializmu. Pohľad na umenie bol vtedy iný.
Čo vraví vaša mama dnes, keď sa vám darí a obliekate prezidentku?
Že sa s tým už zmierila. U nás doma však nebola opičia láska, hoci ja som jedináčik, aj ona je jedináčik, aj dedo bol. Mal som skôr spartanskú výchovu, nevraveli sme si, ako sa máme radi. Vraj si to máme dokázať skutkami. Myslím si, že moju profesiu mama prijala postupne, keď videla, ako vážne sa tým zaoberám.
Ako prebehol prechod od sochárstva k móde?
Vo štvrtom ročníku na strednej škole si učitelia mysleli, že pôjdem na keramiku. Keď počuli, že som si vybral textil, vzali to s počudovaním, až nedôverou. Ja vidím však prepojenia medzi keramikou a šatami. Aj čajový servis môže pôsobiť ako socha, sochu máte aj v architektúre, v úžitkovom servise. Pracujem s plochou, no mňa vždy zaujímalo ľudské telo a jeho figúra. V keramike mi ľudské telo začalo chýbať. Nechcel som len tvarovať svaly, a obdivujem aj telá, ktoré nie sú vyšportované, ale možno obézne, staré. Každé telo má svoj charakter a význam. Je inšpirujúce vidieť šaty v pohybe, je to ako tanec, modelka im dáva dušu. Mňa baví vytvárať škatuľku, šupku, sledovať, ako šaty zväzujú alebo dávajú formu. Vravím si, že modelujem ľudské telo, môžem zväčšiť rameno, driek, hrať sa s proporciami.
Vaša tvorba často púta pozornosť, či už na prezidentke, alebo nedávno v Karlových Varoch. Uvažujete aj nad tým, ako spraviť šaty na bežné nosenie? Hľadáte hranice?
Hľadám ich v každej kolekcii, ale niekedy aj v jednom kuse odevu. Niektoré odevy sú praktickejšie, niektoré zložitejšie, teatrálnejšie. A niekedy pri pohľade na vzdialenosť tridsať metrov neoceníte to, čo uvidíte, keď si s niekým sadnete na kávu. Mňa baví rozmanitosť a rád počúvam zadanie. Na akú príležitosť je odev určený – na svadbu, tanec, do divadla?
Vaša jarná kolekcia bola inšpirovaná tvarmi kvetov, čo pripravujete na jeseň?
To vám ešte nemôžem prezradiť, zatiaľ mám len náčrty. Prezentovať ju budem až počas prehliadky na podujatí Fashion Live! Každá kolekcia by však mala mať myšlienku a odrážať dobu. Móda ma zaujala aj preto, že vždy reagovala na najmenšie zmeny, či už spoločenské, hospodárske, politické, kultúrne, vznik nových vynálezov. Tento rok som výnimočne pripravil aj jarnú kolekciu, dvadsaťpäť diel. Inšpiráciou mi bola myšlienka, že pri pestovaní kvetov pochováme do zeme cibuľku a čakáme, či sa niečo stane. Možno nič, možno cibuľku zjedlo nejaké zviera. Moja kolekcia bola o transformácii, o farbách, o prechode z jedného obdobia do druhého. Náhodou som ju prezentoval 1. mája, keď skončil väčší lockdown a cítil som v okolí smäd po farbách, po chuti žiť.
Vaše šaty pre prezidentku počas jej návštevy pápeža získali veľa pozornosti. Bolo stresujúce na to nadviazať teraz, keď pápež prišiel na Slovensko?
Náročné bolo hlavne objednať látku. V Taliansku majú v auguste všetci voľno. Navyše sme nevedeli, aké počasie bude v polke septembra. Väčšinou objednávam látky v Taliansku, lebo u nás sa také, aké potrebujem, nevyrábajú. Talianske látky spĺňajú viaceré parametre, či už na výrobu oblekovky alebo žoržetu. Na výrobu vlny tiež potrebujete tvrdú vodu, ktorú majú v severnom Taliansku, zrejme asi kvôli podielu kremíka. No a žiaľ, COVID-19 spôsobil, že niektoré firmy krachli.
Nebolo to stresujúce aj preto, že ide o výnimočnú príležitosť, ktorá si možno vyžaduje konzervatívnejšie šaty?
Je to skvelé zadanie. Šaty na svadby, plesy, stužkové môžete pripravovať neustále, no na návštevu pápeža? Alebo už len pripraviť inauguračný odev, a pre ženu prezidentku, to sú mimoriadne zaujímavé výzvy. Nie som si však istý slovom konzervatívny. Spomínali ste návštevu vo Vatikáne. Ja by som povedal, že sme vtedy rozmýšľali nad tým, čo by vyjadrovalo úctu. Konzervatívne znamená nudné? Veľa ľudí si to tak spojí. Konzervatívne je to, čo neurazí, čo je fádne. Boli ľudia, ktorí vraveli, že by tie šaty nikdy prezidentke neobliekli. Je pre mňa zarážajúce, s akou vervou to ľudia píšu na sociálnych sieťach, a to vo mne vytváralo nepríjemný pocit. V dobe sociálnych sietí si človek vypočuje rôzne veci, teda pardon, skôr prečíta. Možno by si to nikdy osobne nevypočul, no napísať sa dá čokoľvek, a hlavne anonymne.
Musíte teda čakať, ako ľudia zareagujú?
To nerobím, lebo si chcem udržať zdravý rozum. No pravda je, že to neviem úplne vytesniť. Vraví sa: sto ľudí a tri chute. Jedna je, že sa im vaša tvorba páči. Druhá chuť je, že vaša tvorba nie je ich šálkou kávy. Tretia chuť, že im je to vlastne jedno, nevyvolá to v nich žiadne emócie. No a tieto skupiny sa len pozvoľna preskupujú.
Pravda je, že v umeleckom svete majú ľudia s akoukoľvek inakosťou otvorené dvere, získajú viac pochopenia. Kreativita pre nich vytvára širší priestor. Na druhej strane, stretol som veľa agresívnych, drsných, egoistických gejov, čiže neplatí ani stereotyp, že sme vždy len milí, príjemní.
Stáva sa vám však, že niekedy je viac tých negatívnych odoziev? Zvažujete, čo ste mohli spraviť inak?
Vždy premýšľam nad tým, či som to mohol inak spraviť. Na druhej strane, vždy pracujem poctivo a vypočujem si názory iných, lebo viac hláv viac vie. Pri prezidentkiných šatách mi záleží na jej názore, na tom, čo si myslí jej štylistka. Veľmi si vážim názor krajčírov a krajčírok, pretože pre mňa nie sú len šičkami, ale partnermi a partnerkami do diskusie. Niekedy aj skúsených prekvapí látka, niečo sa spraviť dá, niečo už nie. Veľa totiž experimentujeme, a hoci niektoré šaty môžu pôsobiť konzervatívne, strihy sú rôzne. A teda počúvam konštruktívne názory, lebo ma môžu niečo naučiť. Keď sú však vulgárne, nemá to cenu.
V popkultúre panuje klišé, že módny návrhár je vždy gej. Čím si to vysvetľujete?
Neviem, všetci baleťáci sú homosexuáli? Platí to? Sú umelci gejovia, lebo klišé vraví, že majú zvýšenú citlivosť? Čo potom právnici, lekári, vodiči kamiónov? Zdá sa mi, že je to prežitok, a možno keby sme si to spočítali, percentá by vôbec nesedeli. Pravda je, že v umeleckom svete majú ľudia s akoukoľvek inakosťou otvorené dvere, získajú viac pochopenia. Kreativita pre nich vytvára širší priestor. Na druhej strane, stretol som veľa agresívnych, drsných, egoistických gejov, čiže neplatí ani stereotyp, že sme vždy len milí, príjemní.
Cítili ste niekedy tlak, aby ste skrývali svoju sexualitu?
Posmešky si človek samozrejme zažije, no väčšinou sa ho ani nikto najprv nespýta, či gej skutočne je. Podľa toho zistíte inteligenciu človeka. V Bratislave sa vám to stane zriedkavejšie. Iné to môže byť na vidieku. Vnímam, že staršia generácia sa s prijatím inakosti ťažšie vyrovnáva. Homosexualita však nie je žiadnou novinkou v dejinách ľudstva, možno sa na ňu len na chvíľu zabudlo.
V súčasnosti upozorňujeme na prežívanie transrodových, nebinárnych ľudí. Mení to aj svet módy?
Móda na to reaguje dlhodobo. Napríklad začínajúce modelky vo veku okolo sedemnásť rokov, ako dievčatá vo vývoji, pôsobia často chlapčensky. Môžu mať menšie poprsie, byť vyššie. V minulosti bolo napríklad zaužívané, že modelka musela mať obvod bokov 89 centimetrov, do čoho mali mnohé problém sa zmestiť. Každá žena vyzerá inak. Niektoré pôsobia jemne ako víly, iné dravo ako mamby, niektoré majú staršiu pokožku, je to veľmi individuálne. Jednej dáte pánsky kostým a vyzerá v ňom ženskejšie, inej dáte volánové šaty a stane sa opak. Niekomu dáte minimalizmus a vyzerá zaujímavejšie než v strihovo komplikovanom diele. Dizajnér by mal byť dobrým typológom, sústrediť sa na konkrétneho človeka. Sú však takí, čo radi navrhujú pre fiktívnu klientku a predajú svoje diela do obchodov, nezaujíma ich individualizovaná tvorba. Umenie tiež dlhodobo búralo stereotypy rodovej binárnosti, napríklad antické divadlo hrali muži, rokoko bolo plné toho, čo sa dnes zvykne považovať za feminínne. Ideál krásy sa neustále mení aj mimo škatuliek.
Boris Hanečka
Narodil sa v Stupave. Strednú školu absolvoval na ŠÚV J. Vydru v Bratislave, v ateliéri keramiky a porcelánu. Od roku 2001 študoval na VŠVU v Bratislave v ateliéri odevného dizajnu. Má za sebou mnoho módnych prehliadok na Slovensku aj v zahraničí. Vyhral viacero súťaží, jedným z najvýznamnejších bolo ocenenie Lifeline Fashion Talent. Okrem prezidentky Čaputovej obliekal aj ďalšie celebrity ako Adelu Banášovú, Janu Kirschner, Zuzanu Fialovú či Daru Rollins.
